Kocky do volieb sú hodené a už len voliči rozhodnú, kto ich bude najbližšie roky zastupovať v obci, meste či župe. V predvolebných debatách často počúvame o poctivosti, ochote pomáhať, láske k rodnému kraju či o tom, že kandidát má „dobré srdce“. A hoci sú tieto vlastnosti nepochybne dôležité, vynára sa otázka:
Stačí to?
Na Slovensku sa akosi zaužívalo presvedčenie, že ak má človek dobré úmysly a srdce, automaticky bude aj dobrým verejným funkcionárom. Akoby správa verejných financií, rozhodovanie o investíciách za milióny eur či tvorba pravidiel ovplyvňujúcich život tisícov ľudí boli záležitosťou empatie a úsmevu na plagáte.
Realita je však podstatne tvrdšia.
Nikto z nás by pravdepodobne nenastúpil do lietadla s pilotom, ktorý síce tvrdí, že lietanie miluje a má dobré srdce, ale nikdy neabsolvoval dostatok letových hodín. Rovnako by sme si nenechali operovať slepé črevo človekom, ktorý má veľkú chuť pomáhať, no nemá medicínske vzdelanie. Prečo teda pri správe verejných financií a rozhodovaní o budúcnosti našich miest a obcí často rezignujeme na podobné nároky?
Byť zástupcom občanov totiž nie je med lízať. Nie je to ani o vychutnávaní si čerešničiek na torte v podobe spoločenského statusu, fotografií na sociálnych sieťach či pocitu dôležitosti. Je to predovšetkým služba spojená s obrovskou zodpovednosťou.
Preto by dobré úmysly mali byť iba vstupnou podmienkou, nie hlavnou kvalifikáciou.
Od ľudí, ktorí rozhodujú o verejných zdrojoch, by sme mali očakávať bezúhonnosť, preukázateľnú odbornosť, schopnosť orientovať sa v legislatíve, ekonomike a procesoch verejnej správy. Mali by vedieť analyzovať dôsledky svojich rozhodnutí a niesť za ne zodpovednosť. A áno, mali by mať aj primerané vzdelanie, ktoré garantuje aspoň základnú úroveň pripravenosti na výkon takejto funkcie.
Znie to elitársky?
Vôbec nie. Je to rovnaká logika, akú uplatňujeme v každej inej oblasti života.
Paradoxom dnešnej doby je, že od pracovníka na mnohých menších pozíciách vyžadujeme odborné certifikáty, prax, skúšky a neustále vzdelávanie. No človek, ktorý bude hlasovať o rozpočte, územnom pláne, školách, sociálnych službách či strategických investíciách, môže byť často posudzovaný len podľa toho, ako sympaticky pôsobí na predvolebnom letáku.
Demokracia síce dáva právo kandidovať širokému spektru občanov, no zároveň dáva voličom právo a povinnosť premýšľať, komu svoj hlas odovzdajú. Nie podľa toho, kto hlasnejšie kričí, sľubuje viac asfaltu alebo sa častejšie objavuje na miestnych oslavách. Ale podľa toho, kto má predpoklady zvládnuť zverenú zodpovednosť.
Preto by otázka pred voľbami nemala znieť: „Je to dobrý človek?“
Mala by znieť:
„Je to dobrý človek, ktorý má zároveň schopnosti, vedomosti a charakter spravovať veci verejné?“
Pretože dobré srdce je pekný začiatok. Na riadenie obce, mesta či župy však samo osebe nestačí.
