Slovenská politická scéna vstúpila do štádia hlbokej, takmer patologickej stagnácie. Vzájomné súboje medzi vládnou koalíciou a opozíciou už dávno stratili charakter zápasu o dušu voliča z opačného názorového brehu.
Kým v minulosti sa politici aspoň formálne snažili presvedčiť nerozhodnutých alebo získať priazeň „tábora nepriateľa“, dnes je tento priestor úplne opustený.
Politické strany zistili, že presviedčanie presvedčených je jednoduchšie, bezpečnejšie a ekonomicky výhodnejšie.
Rovnica politického boja: Intra-koaličné a intra-opozičné prelievanie
Súčasná dynamika sa zúžila na dôležité vnútorné zápasy:
V koaličnom tábore prebieha neustály boj o dominantné postavenie, pretláčanie čiastkových záujmov a vymedzovanie sa partnerov navzájom. Hlasy voličov sa tu nečakane nepridávajú, ale len úzkostlivo strážia a prelievajú medzi jednotlivými vládnymi subjektmi.
V opozičnom tábore panuje podobná dynamika. Namiesto spájania síl a tvorby vecnej alternatívy prebieha urputný boj o líderskú pozíciu a dominantný hlas v odpore voči vláde. Hlasy sa presúvajú z jednej opozičnej strany do druhej, no celkový koláč odporu rastie len minimálne.
Úplná strata presahu: Výsledkom je, že obidva tábory si svoje teritórium iba obohatsujú na úkor vlastných partnerov, pričom plot medzi nimi je taký vysoký a nabitý ostnatým drôtom, že prechod akéhokoľvek voliča z jednej strany na druhú sa stal takmer štatistickou raritou.
Radikalizácia a strata viery v zajtrajšok
Tento stav uzavretých bublín nevyhnutne plodí hlbokú radikalizáciu. Keďže politické subjekty už nemusia korigovať svoj slovník pre stredového, racionálne uvažujúceho voliča, uvoľňujú stavidlá extrémnym emóciám, skratkovitým riešeniam a permanentnému pocitu ohrozenia.
Spoločnosť sa ocitá v bludnom kruhu, kde:
Viera v lepší zajtrajsok sa vyparila a nahradil ju cynizmus a rezignácia verejnosti.
Racionálne úvahy ustúpili do pozadia a prepustili miesto kmeňovej lojalite, voliť „tých našich“ nie preto, že sú dobrí, ale preto, že „ti druhí“ sú hrozbou.
Predstava stabilnej vlády sa stala utópiou.
Nachádzame sa v ére, kedy svet okolo nás čelí obrovským globálnym, ekonomickým a bezpečnostným výzvam. V takýchto časoch by mala byť stabilná vláda, alebo aspoň široko akceptovaný štátny konsenzus pevnou oporou pre občanov.
Slovenská realita je však presným opakom. Pôsobivý politický horizont neponúka víziu pokoja, ale tiché, no o to desivejšie zmierenie sa s faktom, že po budúcich voľbách môže nastat čokoľvek, len nie stabilná vláda. Politická scéna akceptovala stav trvalého chaosu ako normu, pričom občan zostáva osamelý v chaose, ktorý si politici vytvorili ako svoju jedinú, bezpečnú arénu.
Zaujímavé je, že niektorí aktéri to už pochopili, ich výstupy ukazujú, že táto taktika môže zamiešať kartami, no stabilnú vládu nikto nečaká.
