Zodpovednosť ako politická póza
Slovo zodpovednosť patrí medzi tie, ktoré politici (a nielen oni) radi opakujú dookola. Znie dobre, vznešene a vyvoláva pocit, že veci máme pod kontrolou.
Ale ak príde na lámanie chleba, ukáže sa, že osobnú zodpovednosť vie s pokorou prijať len malé percento ľudí a aj to sa rapídne mení v rôznych zemepisných šírkach.
Ako sa to robí vo svete
V Nemecku odstúpil minister obrany Karl-Theodor zu Guttenberg len preto, že sa ukázalo, že časť jeho dizertačnej práce je plagiát. Nebol obvinený z korupcie, nikomu nič neukradol, no stratil morálnu legitimitu. Podobne dopadla aj ministerka školstva Annette Schavan, ktorá skončila kvôli akademickému podvodu.
Pre ďalšie príklady nemusíme chodiť ďaleko.
V Maďarsku odstúpil dokonca prezident Pál Schmitt , keď mu odobrali doktorát. V očiach verejnosti nemohol zostať symbolom národa niekto, kto si nevie ustrážiť ani vlastný titul.
Neboli to činy, ktoré by zruinovali štát. Boli to však ľudské zlyhania, ktoré brali zodpovedne a niesli za ne patričné následky.
Ako to robíme u nás?
Na Slovensku to však zvykne byť naopak. Zlyhanie sa zakryje, otočí, zľahčí a ešte sa z neho urobí osobný útok alebo útok na „našich ľudí“.
Namiesto priznania viny prichádza hľadanie vinníkov okolo: médiá, opozícia, Brusel, hocikto, len nie ja. Stači si spomenúť ako "zodpovedne" sa správali naši zástupcovia v minulej aj tejto koalícii, či nimi volení zástupcovia rôznych úradov.
Aká je teda tradícia zodpovednosti u nás?
Keď sa prevalí, že politik nemá získaný diplom podľa aktuálne platných pravidiel, je to „účelovka“.
Keď ho "chytia" opitého za volantom, asi „veď kto z nás by si nedal jeden pohárik“.
Keď sa nájdu podozrivé zákazky: „ja som o ničom nevedel, to úradníci“.
Ale nielen v politike – rovnaký vzorec vidíme aj v bežnom živote.
Niekto pokazí niečo v práci – hľadá chybu u kolegov.
Zanedbáme rodinu, vyhovárame sa na stres,prácu a čas. No nemeriame si čas,ktorý strávime na mobile počas dňa bezduchým scroll-ovaním.
Dáme prísľub, ktorý nesplníme, nájdeme si desiatky výhovoriek.
Stačilo by si však uvedomiť, že pokora nie je slabosť
Pokora neznamená slabosť. Znamená silu vedieť priznať: zlyhal som, urobím všetko pre to, aby som to napravil. To by však v mnohých prípadoch nemohla vyhrať iná motivácia, či strach.
Vo svete to často vedie k odchodu z funkcie, ale paradoxne, práve tým si politici uchovajú úctu ľudí. U nás by to možno bolo ešte účinnejšie. Keby niekto konečne povedal: „Áno, spravil som chybu, odstupujem.“ Možno by sme si ho pamätali viac pre jeho čestnosť než pre jeho chybu.
Mne sa pri týchto vetách zjavuje jedno meno. Marek Maďarič, bývalý minister, ktorý sa rozhodol rezignovať na základe niečoho, čo nedokázal ovplyvniť. Ukázal tak, že aj u nás je niečo také možné. Škoda len, že si tento prístup neosvojilo mnohi ďalších nami volených zástupcov.
A čo my ostatní?
Nemusíme byť ministri ani prezidenti, aby sme niesli dôsledky svojich rozhodnutí. Zodpovednosť sa ukazuje aj v každodenných situáciách:
V práci: ak čokoľvek pokazíme, namiesto výhovoriek povieme „moja chyba, spravím to lepšie“. Kolegovia ocenia úprimnosť viac než snahu uhýbať. A verte mi, takýto alibizmus nakoniec dospeje do štádia, že vám neuveria ani nos medzi očami.
V rodine: keď sľúbime deťom, že pôjdeme na výlet, ale nestíhame priznajme to a nájdime nový termín. Namiesto mlčania a sledovania toho strašného sklamania v očiach svojich detí a rodiny.
Vo vzťahoch: ak niekoho nechtiac zraníme slovom, verte či nie ale zázraky dokáže urobiť aj obyčajné „prepáč“.
Takéto malé skutky pokory a priznania viny formujú náš charakter viac než veľké prejavy a verte či nie, všetko nás to dobehne a náš postoj bude skúškou nášho charakteru.
