Pred pár týždňami som písal o tom, prečo by sa podľa mňa nemal meniť spôsob volieb na Slovensku. Znižovanie veku, váženie hlasu podľa vzdelania a podobné nápady, ktoré sa pravidelne vracajú vždy, keď je niekto nespokojný s výsledkom. Vtedy som argumentoval najmä tým, že demokracia má jednu veľkú výhodu aj nevýhodu zároveň: je jednoduchá. Jeden človek, jeden hlas. Nie preto, že je to dokonalé, ale preto, že všetko ostatné začne byť strašne rýchlo subjektívne.
Dnešné ráno ma však priviedlo k trochu inej otázke. A nie, nemajú na to vplyv len rôzne politické, či športové udalosti.
Ako je to vlastne s názormi na sociálnych sieťach?
Majú byť úplne voľne dostupné? Bez kontroly? Bez toho, aby sme vedeli, kto ich píše? Bez toho, aby sme vedeli, či ide o človeka, robota, trolla alebo o niekoho, kto si práve včera vytvoril profil, aby mohol niekoho „vysmiať“?
Lebo dnes už nejde len o názor.
Kedysi bol názor veta začínajúca slovami „myslím si“. Dnes sa začína slovami „je dokázané“, „každý normálny človek vie“ alebo „lebo nečítaš tie správne správy“. A väčšinou to napíše človek, ktorého meno znie ako kombinácia troch náhodných slov a profilová fotka je motivačný citát so západom slnka.
Kde je hranica, keď názor prestáva byť názorom?
Možno:
keď sa podáva ako fakt
keď má zosmiešniť namiesto vysvetliť
keď poučuje o témach, ktorým nerozumie
keď sa netvári ako diskusia, ale ako rozsudok
Internet sa nepýta na odbornosť. Nepýta sa na skúsenosti. Nepýta sa ani na to, či človek aspoň raz pripustil, že sa môže mýliť. Internet sa pýta len: vieš písať? máš klávesnicu? máš čas?
Na druhej strane:
História sa nepýta.
Internet sa nepýta.
Internet si pamätá.
Zaujímavé je, že v reálnom svete platí zvláštna brzda, spoločenská spätná väzba. Keď niekto začne na verejnej diskusii hovoriť úplné nezmysly, väčšinou po pár vetách zistí, že argumenty majú vyššiu váhu. A že hlasitosť nie je to isté ako pravda. A že ironický úsmev funguje iba dovtedy, kým druhá strana nezačne klásť relevantné otázky.
Na internete je to presne naopak.
Najistejší si je ten, koho nikto nepozná. Nepozná lebo nikdy neexistoval 😉
Je jednoduchšie byť frajer v komentároch než v miestnosti plnej ľudí.
Jednoduchšie zosmiešniť než vysvetliť.
Jednoduchšie poučiť než pochopiť.
A tak sa dostávame k zaujímavej myšlienke:
mala by sa spoločnosť chrániť vyššou transparentnosťou prispievateľov?
Nie cenzúrou názorov, ale zodpovednosťou za ne.
Lebo sloboda prejavu nikdy neznamenala slobodu bez identity. V bežnom živote tiež nechodíme na námestie s papierovým vreckom na hlave a megafónom. Prečo by digitálny verejný priestor mal fungovať inak?
Možno problém nie je v tom, že ľudia majú názory.
Problém je v tom, že dnes nemajú dôsledky.
Ak by každý komentár bol automaticky podpísaný skutočným človekom, jeho tvárou (bez filtra) a menom, zmenila by sa diskusia? Pravdepodobne dramaticky.
Zrazu by sa viac pýtalo a menej vyhlasovalo.
Viac vysvetľovalo a menej zosmiešňovalo.
Viac rozmýšľalo a menej reagovalo.
Možno by sme zistili, že väčšina ľudí vlastne nie je taká radikálna, len internet dáva hlas tým najhlasnejším, nie tým najrozumnejším.
Ale na druhej strane, anonymita má aj svoj význam. Chráni slabších, chráni kritiku, chráni ľudí pred mocou. Problém je, že dnes nechráni iba ich. Chráni aj hlúposť, agresivitu a sebavedomie bez vedomostí.
A tak sa dostávame späť k tej istej dileme ako pri voľbách.
Jednoduchý systém je férový, ale zneužiteľný.
Zložitejší systém je presnejší, ale nebezpečný.
Kde je rovnováha?
Netuším.
Len viem, že spoločnosť stojí na diskusii. A diskusia stojí na tom, že druhú stranu nepovažujeme automaticky za nepriateľa alebo idiota. Internet nám dal priestor hovoriť. Ale ešte sme sa nenaučili počúvať.
Možno raz zistíme, že sloboda prejavu neznamená právo hovoriť čokoľvek bez následkov, ale právo hovoriť a zároveň niesť váhu vlastných slov.
Čo vy na to?
Len taká rečnícka otázka.
