Aby som to na začiatku uviedol na pravú mieru, nikdy som ten socializmus, o ktorom hovorí hlavne staršia generácia nezažil.
Ale ak by teda niekto namietal, že prečo o ňom píšem keď som ho nezažil, tak trošku sarkasticky to pojmem:
Ani na mesiaci som nebol a zaujímam sa
Neviem hrať na hudobnom nástroji, ale hudbu si užijem aj tak
Nie som politik, ale sledujem čo sa deje nie len u nás na tejto scéne, ale viem že sa k tomu vyjadrujem menej ako tí čo sledujú len nadpisy 😉
Ale späť k téme
Na papieri dokonalé, v živote papierové
Podľa teórie mal byť každý robotník, učiteľ aj riaditeľ rovný.
Nikto nemal mať viac než druhý, lebo „súdruh si súdruha váži rovnako.
To ako naozaj?
V praxi sa to zlomilo hneď po prvej straníckej schôdzi,keď ten „rovný“ s lepšími známosťami dostal byt skôr, mäso z „pod pultu“ čerstvejšie a deti sa mu zázrakom dostali na vysokú školu. Samozrejme, úplne náhodou/šťastím/osudom/zázrakom/vďaka modlitbe/ čokoľvek len nie stranícka knižka.
Rovnosť podľa moci: niektorí boli rovnejší
Orwell to v Zvieracej farme myslel ako varovanie, no režim to pochopil ako návod.
Vznikla kasta „rovných“ so straníckymi knižkami, ktorí vedeli, čo je „správne zmýšľanie“.
A kto s nimi nesúhlasil, bol síce rovný, ale čoskoro aj bez práce.
Len veľmi narýchlo :Paradoxy rovnosti
„Každý má právo na názor, pokiaľ je správny.“
„Všetci máme rovnaký prístup k tovaru, ak máte známeho v mäsiarstve.“
„Nikto nemá viac než druhý, len niektorí majú väčší zoznam nedostatkového tovaru.“
Rovnosť bez slobody je len pekne zabalená nesloboda
Skutočná rovnosť nemôže existovať tam, kde sa bojíš povedať, že niečo nefunguje.
Keď ti štát prikáže byť „rovný“, stratíš právo byť sám sebou a to je myslené v tom najčistejšom slova zmysle.
A to je moment, keď z ideálu ostane len prázdna fráza pre elity a ticho pre ostatných.
/nedávno som počúval jeden český podcast, kde hovoril pán o systéme vzdelania v Česku. Ako sa tváry spravodlivo ale pritom to tak vôbec nie je. Nehľadí sa na to, s akou výbavou sa deti rodia, na čo majú nadanie, na čo naopak nie, na konci dňa sa tlačí na to, aby stáli všetci v zástupe a boli si rovní/
Dnes, keď sa obzrieme späť…
…možno sa pousmejeme nad tým, ako ľahko sa dá krásna myšlienka zneužiť.
Nie preto, že rovnosť je zlá ,ale preto, že je to nezmysel, veriaci by možno namietali, veď pred bohom sme si všetci rovní, tak to áno, ale svet nie je raj a tak sa rovnosť stala nástrojom moci.
Lepšie by znelo:
„Nie všetci môžeme mať rovnako, ale každý by mal mať rovnakú šancu/štartovaciu čiaru“
Rovnosť sa nedá prikázať zhora.
Dá sa len pestovať, v hlavách, srdciach a čestnosti každého z nás.
Pôvodne som chcel končiť myšlienkou, že pre robnosť spravíme viac ak si bude vážiť každého, či je ten alebo onen, no pristihol som sa, že podvedome by to bolo opäť kastovanie.
Musíme si uvedomiť, že skutočná rovnosť vzniká z rovnakých príležitostí, nie z rovnakých výsledkov.
