Ken je nevidiaci 80-ročný starký. Žije v penzióne, kde pracujem. Od začiatku mi akosi prirástol k srdcu, asi preto, že mi pripomína môjho starkého. Jeho manželka žila už dva roky v opatrovateľskom ústave, pretože sa jej ujala ťažká demencia. Minulú noc Kenovi volali s ústavu, aby sa dostavil čo najrýchlejšie k svojej manželke. Umiera. Bola to práve moja nočná, keď mi Ken zazvonil na služobný telefón. Zišla som k nemu dolu do bytu a pýtam sa nervózne, čo sa deje. "Maria je v kritickom stave, musím ísť za ňou, pravdepodobne sú to jej posledné minúty," zajakavo vysvetľuje a celý sa trasie. Vtom zvoní pri dverách jeho vnučka, berie ho za ruku, ja mu podávam slepeckú paličku do ruky, zhasínam svetlo v kuchyni, zamykám dvere bytu. Vnučka ho nástojčivo ťahá za rameno, Ken naráža do zárubní dverí. Inokedy by nadával, teraz je však úplne mimo. Ja som tam stála na chodbe a prizerala sa, ako ho tisnú do auta, rýchlo, roztržite. "Daj vedieť, kedy prídeš spať," stihnem ešte zakričať na Kena do tmy. O tri hodiny neskôr mi volá opäť. Maria ich navždy opustila pár minút predtým, ako tam došli.
Držím ho silno za ruku, aj napriek tomu, že moja služba už dávno skončila a snažím sa ho upokojiť. Včera som mu tvrdila, že všetko bude v poriadku a jeho žena bude opäť v pohode. Ako ho tak stískam, uvedomujem si, ako nenávidím túto prácu. Plnú smútku, staroby, chorôb, sklamania a opustenosti. Ľudia umierajú ako keby to bolo okey. Nenávidím, keď dávam týmto starkým nádej, že všetko bude ok, a pritom som si takmer istá, že nebude.
Aké sebecké odo mňa myslieť na svoju depku vo chvíli, keď manželka navždy opustí svojho manžela. Líham si do postele s pocitom viny a sľubujem, že sa polepším... Nenávisť voči smrti však nezmením. Sorry!