Alhambra
Assassin’s Creed - pravda o legende
Ako píšem v dokumente, je na svete len jeden stredoveký palác. Ostatné hrady boli len obytné veže. V tých časoch sa zdobili hlavne cirkevné priestory. Alhambra je niečo úplne iné. Akoby ho postavila iná civilizácia, ktorá bohvie odkiaľ prišla a kam zmizla. Tentokrát vám nebudem radiť ako si kúpiť lístok, ale priamo vás prenesiem do dávnej histórie. Po ceste sa tam pripletie aj niečo zo slávnej hry. A k tomu lístku - kúpte si ho dopredu a priamo zo stránky múzea, kde stojí len19 euro a nie 190. Držte si klobúky, cestujeme v čase!
Naše kone sa pomaly zosúvali dolu na planinu s mestom. Januárový vzduch bol sviežo chladný, keď zafúkal od zasnežených končiarov vysokánskych hôr za červenou pevnosťou. Odrazu slnko rozdrapilo oblakovú perinu a doprialo nám dotyk jasu a tepla. Mladý muž, môj chránenec, vedľa mňa zastavil koňa a zapozeral sa na údolie s mestom pred ním a ja som zbadal slzy v jeho očiach. Celý sprievod zastavil. Pohľad to bol nádherný. Pozrel som na mladého muža, ktorý akoby strácal pevnosť v sedle. Priložil som ruku k hlave a potom pevne k srdcu. Dúfal som, že mu to dodá odvahu a vieru, že robíme to najlepšie, čo môžeme urobiť. Môj Abdil pevne stisol veľký kľúč, čo držal a vzpriamil sa v sedle, pričom popchol koňa, aby sa znova pohol. Ja som kývol hlavou a zakýval na ostatných. Nemuseli sme sa rozprávať, aby sme vedeli prečítať, čo cítime. Po celý môj život bolo mojou úlohou chlapca chrániť a radiť mu ako prežiť. A celý čas som mal čo robiť. Aj dnes sme sa chystali urobiť veľmi nevýhodný obchod. Vymeníme najväčší poklad sveta za našu slobodu. Lenže robili sme už aj horšie obchody. Stovka jazdcov v zbroji za nami dávala tušiť, že ideme písať novú kapitolu dejín. Aspoň že zimné slnko zmierňovalo našu nervozitu. Môj chránenec popohnal koňa do cvalu, akoby chcel mať tieto udalosti čím skôr za sebou. Mne sa rozbiehalo s koňom akosi ťažšie. Akoby na mňa doľahli všetky moje roky, všetky drámy, čo sme zažili a všetky nástrahy, ktoré sme museli prekonať. Oceňoval som silu, ktorá sa mu vliala do žil. Zažil veľa takýchto ťažkých skúšok a bol vtedy oveľa mladší. Zato ja som už mal politiky a intríg plné zuby. Lenže môj život určovalo naše prepojenie. A tak som pridal do cvalu, aby som narušil jeho samotu. Môj mladý Abdil bol Sultánom Granadského Emirátu, Abu Abdallah Muhammad dvanásty, aj keď ho všetci volali Boabdil. S jeho matkou, Sultánkou Axiou, sme si boli veľmi blízki a odprisahal som jej, že Abdila budem chrániť do konca môjho života. Čo som musel začať plniť veľmi skoro, keď sa Sultán zamiloval do otrokyne a vzal si ju za ženu! Axia vycítila, čo hrozí jej a hlavne jej synovi. Chcela ho chrániť tým, že z neho vychová silného vojvodcu, aby si vydobil vojenskú slávu, bránil kráľovstvo a získal rešpekt. Mal len 22,keď sa mu podarilo rebéliou zosadiť Sultána a novým sa stal on. Potom udalosti nabrali strmý spád. Kastílci sa dobíjali do Granady a Abdil musel vytiahnuť do boja. Temné sily ovládli prírodné živly a naše kone zapadli v blate. Zajali nás a odviedli do pevnosti El Moral. Tu som Sultánovi poradil, že skloniť hlavu po porážke, niekedy znamená možnosť uložiť si ju na noc do vankúša. A že ani prehrou boj nemusí končiť, ak je ešte o čo hrať. Vravel som mu, aby sa díval do očí nepriateľa a ukázal, že veľkosť panovníka je v jeho srdci a nie v ozdobe na hlave. Mladý sultán sa pánovi hradu najskôr hlboko uklonil a potom mu odovzdal zbrane a zlátenú zbroj. V očiach kresťanov sme videli škodoradosť a pohŕdanie. Sultán akoby stuhol, ale potom sa vyzul a vyzliekol svoje zlatom vyšívané hodvábne šaty a nahý ich s hrdo vztýčenou hlavou odovzdal tiež. Jeho mladé telo vypadalo v šere hradu ako socha. Až som sa uchehtával, keď som videl tie ich vyvalené oči. Myslím, že jeho odev majú namiesto kobercov niekde na stene dodnes. Zalíškanie sa víťazom sa nám však vyplatilo. Starý sultán využil Boabdilove zajatie a vrátil sa na trón. Aj keď my sme boli kupodivu v bezpečí, tak Axia bola v ohrození. Nie menej po Sultánovej smrti, keď na trón usadol jeho strýko El Zagal. Museli sme konať. Vtedy som presvedčil sultána urobiť prvý nevýhodný obchod. Rozprávali sme sa s Abdilom celú noc a ráno som vysadol na koňa a cválal odovzdať ponuku najjagavejším hviezdam na nebi kráľov. To bolo prvý krát, keď som sa stretol s Izabelou a Ferdinandom. Kráľ a kráľovná, kde každý mal svoje kráľovstvo, ktoré spojili do jedného. A vedel som, že ich ríšu chcú rozpínať ďalej. Vedeli sme čo má nastať a a aký je náš osud. A vidieť to, čo nastane bolo naším najväčším pokladom a zbraňou.
Naše tajomstvá sme sa naučili predávať po kúskoch. Teraz som im ponúkol možnosť byť pánmi sveta, za podporu Boabdila. Nie byť pánmi známeho sveta, ale nového, ktorý ešte nebol objavený. Ferdinad ma snáď ani nepočúval, ale Izabele sa oči rozjasnili ako diamanty na korune. V ten deň sme mohli oslavovať. Dostali sme späť našu pevnosť s palácom a mohli na chvíľu žiť v pokoji. Lenže chuť po moci sa nedá nasýtiť. Stále si pýta viac a žiadna mierová zmluva, ani podriadenie sa, nepomôže. Neprešlo ani desať rokov a El Zagal bol porazený. Granada zostala posledným sultanátom v Španielsku. A Izabela s Ferdinandom pritiahli pred Granadu s vojskom a usadili sa pred hradbami, akoby prišli na návštevu s nabitými puškami. Musel som znova stáviť dlhý čas rozhodovaním sa s mojím chlapcom, teraz už mužom, ktorý bol síce múdry, ale nie všemocný. Neminuli sme ešte všetky tromfy v našich kartách a tak som znova vyskočil na koňa s ponukou, akú nik iný nemohol ponúknuť. Tentoraz som ostal s Izabelou a Ferdinandom v rozhovore dlho do noci. Vnútro stanu zohrievali lampy a nahriate kamene, no príjemne tam nebolo. Vedel som, že takto stanovať v zimnej nepohode dokážu už len niekoľko dní. Ponúkol som mapy, za ktoré by ešte pred desiatimi rokmi ich majiteľa upálili. Namiesto riek a hôr na nich boli len morské prúdy a naznačenie pevniny, kde mal byť koniec sveta. Mapy prešli z rúk do rúk, lenže pohľady kráľa a kráľovnej boli akoby zastreté. Ich cenou boli naše životy a sloboda. Za celý nový svet! Nič viac. A potom som dostal nápad.
Začal som Izabele rozprávať o horných záhradách s pomarančovníkmi a fontánami. O palácoch, kde steny tvoria jemné čipky a kupoly sú zdobené ako z mramorových plástov. Štíhle stĺpy nesú komnaty vo vzduchu a všade preteká čistá voda, ktorá padá po schodoch do bazénov s farebnými rybami. Trafil som do terča. Izabele sa rozhoreli oči ako keby videla nový náhrdelník. Pokračoval som v opise Alhambry a potom si zavzdychol. Predsa by ste nechceli prísť o takú krásu, keby ste nedajbože začali bojovať so svojím spojencom, keď vám chceme milostvo odovzdať pevnosť aj kráľovstvo. To sa aj Ferdinand nadul ako moriak, lebo sa už videl v teplých perinách a na novom tróne. Len ešte,- zadíval som sa do diaľky,- rád by som sultánovi a jeho poddaným odovzdal dôkaz vašej veľkodušnosti, vaše výsosti.
Ticho sa dalo krájať, ale Izabela už musela mať nový palác za každú cenu.
Naklonila sa k Ferdinandovi a šeptala mu svoje rozhodnutie, ktorý mi
potom s kyslým výrazom oznámil, že nám bude milostivo poskytnuté územie La Alpujarra, za horami. Uklonil som sa, vyskočil na koňa a cválal odovzdať odkaz.
Keď som dorazil k fontáne, Boabdil aj s Axiou ma netrpezlivo čakali. Oboch som ich objal a pobozkal. -Získali sme čas,- oznámil som im to podstatné. - Odovzdáme pevnosť, získame panstvo v horách pri mori a budeme mať čas dokončiť naše lode na prenos. O lampách vedomia a času nevedia nič. Neviem ani, či veria naším mapám a vyšlú niekoho za oceán. Asi áno, lebo sa trasú na zlato z nových krajín. Ale Alhambru chcú neporušenú a chcú ju dostať hneď. Musíme sa pripraviť. - Každý z nás sa otočil iným smerom a stratili sme sa v chodbách paláca, kde napriek noci všetko služobníctvo horúčkovito dokončovalo naše balenie sa..
Naša stovka jazdcov dorazila do stanového tábora a napriek tomu, že sme boli ohlásení, sme spôsobili značnú nervozitu. Izabela a Ferdinand náhlivo kráčali po blativej tráve zo stanu k dvom kreslám, ktoré mali vzbudiť dojem trónu. Kráčal som s Boabdilom k nim a posledný kúsok som nechal, aby kľúč od pevnosti odovzdal sultán. Ferdinand prevzal kľúč v tichosti a rovnako mĺkvo odovzdal listinu od nového panstva. Nijaký obrad, nijaké vzletné slová. Krátky okamih po takej dlhej ceste. Boabdil už chcel odísť, keď prikročil k Ferdinandovi a s poklonou mu pobozkal ruku. Potom znova na moment zaváhal a poklonil sa aj Izabele a pobozkal ruku aj jej. Skoro odpadla a ja s ňou. Obaja králi boli od tej chvíle ako v siedmom nebi. Ich samoľúbosť prevalila aj ich nenásytnosť po moci. V momente vypadali ako po stiahnutí karafy vínovice. Len som prevrátil oči, poklonil som sa a s hlbokým úklonom som začal cúvať.
Konečne sme boli späť v sedlách a cválali do pevnosti.
Boabdil naviedol koňa ku mne a opýtal sa: - Bolo to príliš?
-Jasné, že bolo! Ešte po päťsto rokoch sa tým budú Španieli chvastať. A keď sa o tom dopočuje sultánka, tak nám to bude pripomínať až do smrti.- Potom som mu ale venoval široký úsmev. - Ale účel to splnilo. Nikto nás nebude otravovať a môžeme dokončiť svoje lode na prenos.
- Kto sa môže nalodiť?- opýtal sa.
- Nuž kto bude chcieť zostane tu, aj keď ak neprestúpi na ich vieru riskuje život. Myslím, že niektorí zostanú aj v novom panstve a jednu loď pošleme do Fezu. Tam bude aj niekto z verných, kto sa bude vydávať za teba. Pre zbytok budú lode stačiť.- snažil som sa povzbudiť smutného sultána.
-A kam pôjdeme?- položil otázku, ktorú už chcel vysloviť veľmi dlho.
-Našiel som niečo špeciálne.- snažil som sa ho zaujať lišiackym úsmevom a odhalením tajomstva prenosu, ktoré miloval. - Už síce nemáme miesto na novú civilizáciu, ale budeme žiť jednoducho na ostrovoch, ktoré sa postarajú o naše potreby bez námahy. Tam ukryjeme lampy času a vedomostí. Alebo skôr niekde po ceste, v niektorom z našich bývalých sídiel.
-Takže žiaden nový nádherný palác? To mi zlomí srdce.-zaleskli sa mu oči.
-Viem, ale budeme mať tristo rokov pokoj.- Pritiahol som ho k sebe a pozrel mu do očí. - Synak, nemusíme stavať paláce, budeme žiť šťastne v raji.-
Konečne sa na jeho tvári objavil úsmev.
- Naozaj nás tristo rokov nik neobjaví?-
-Neboj sa, to už bude moja starosť. -
Len som dúfal, že všetko čo som videl v lampách, bude pravda. Uvidím tak o sto rokov…
