Vyšiel som z hotela a práve som sa začínal rosiť ako fľaša piva z chladničky, keď zafúkal bueno aire. Chladivý vetrík okamžite stiahol teplotu o päť stupňov, na ideál. Dobré vetry nedali tomuto mestu svoje meno nadarmo. Po prázdnom chodníku spósobne kráčala asi 90 ročná stará dáma, ktorá sa pri mne pristavila a ukázala na moje antické sandále. Kupodivu som porozumel, že si ich chce odfotiť, aj keď sa pýtala španielsky. Vytiahla mobil a ja som jej zapózoval. Potom prešla do lámanej angličtiny a začala mi vysvetľovať, že fotky robí pre svojho otca, ktorý mal v ten deň narodeniny. 130 rokov. Chcel som sa opýtať či mu to ukáže na cintoríne, alebo je najstarším mužom na svete, ale translator chcel kadejaké nastavenia, tak sme si len popriali všetko dobré a babka sa pobrala po svojom za tatkom. Nedeľné mesto bolo vyľudnené až do poobedia. Prechádzka sa natiahla o pár kilometrov, lebo najbližšia stanica metra bola zatvorená. Asi ju opravovali. Metro bolo totiž najstaršie na svete. Teda tom Novom svete. Ďalšia zastávka už bola otvorená, aj keď ju tiež opravovali. Aspoň to tak vypadalo. Stanice boli akoby povytŕhané zo starých španielskych námestí. Maľované kachličky boli v niektorých častiach prelepené po obvode páskou a tak som netušil, či ich budú meniť, alebo už sú vymenené. Potom som sa dozvedel, že tie čo vypadajú ako staré sú už nové, lebo boli kedysi vymenené za nové, ktoré síce aj ako nové ešte stále vypadajú, ale sú už vlastne staré. Takže všetko bolo, ako má byť a stanice metra budú jedna po druhej starnúť do krásy. Okázalá výmena stráže v mestskej katedrále na hlavnom námestí je povinnou zastávkou cestovateľov. Generál José de San Martín bol takým miestnym Štefánikom, ktorý sa svojho štátu nedožil, ale pár ich tu na okolí založil. Len ho museli naložiť v Španielsku do truhly a dopraviť sem až po smrti. A keďže medzitým narástol do šírky, tak ho do toho vyzdobeného sarkofágu skoro ani nenapchali. No ale napokon sa to podarilo a teraz má hrobku ako pápež a ešte ho aj strážia fešní vojačikovia, k veľkej radosti turistov. Na konci námestia je prezidentský palác. Je veľký a celý ružový. Nášmu prezidentovi by sa iste páčil. A mal by tu aj svoju ulicu, aj námestie aj hrobku. Všetko Pellegrini... Možno by mal šancu aj prezidentovať, ak by kandidoval. Teda keď by domácim konečne došlo, že mávanie motorovou pílou ich súčasným prezidentom na oživenie ekonomiky upadnutej do kómy nestačí. Ružový palác je ružový preto, lebo prezident Sarmiento chcel harmonizovať rozhádanu spoločnosť rozdelenú na stúpencov bielych a červených. Jemu to vyšlo, tomu nášmu nie, aj keď sľuboval lásku všetkého druhu, tak zostal ružový asi len vo svojom interiéri... Za palácom na druhom brehu bývalého prístavného kanála je Puerto Madero. Novučičká a vyblískaná štvrť, plná lesklých mrakodrapov a predražených apartmánov. Asi je dobré ísť sa tam poprechádzať a sadnúť si na kávičku, ale nejaké ďalšie rozkoše mi tam zostali utajené.
To taká tržnica je iná zábava. Myslím tým San Telmo. Lebo sú tu aj ďalšie. Ale túto
historickú tržnicu by som dal na prvé miesto hitparády tržníc sveta, aj keď tá plechová stavba vlastne nie je nič moc. To zaujímavé je vlastne len v hrncoch a na griloch stánkov. Zato staré kaviarne tu boli stavané v ére bohatstva bez cenových limitov a opraviť ich dokázali až nedávno. Ako Confitéria Ideal. Rozhodne nič také u nás nenájdete. Tie interiéry sú ako prenesené z Paríža. A množstvo vecí v nich odtiaľ dovezených naozaj bolo. V Pešti je taká len jedna - New York Café. Vo Viedni iste viac. Lenže Buenos Aires aj je takou Viedňou Latinoameriky. Len s dávkou chilli.
A ako správni latinoameričania, musia mať aj poriadne posmrtné mesto s okázalými minipalácmi ktoré sú naplnené truhlami. Všetky sú v hrobkách, lebo pod zemou je také blato, že by mŕtvolky vyplavilo na povrch...
Na tunajšom cintoríne to žije! Recoleta je najslávnejšia nekropola sveta. Je tam plno ako na tržnici a vďaka davu turistov aj celkom veselo. Hrobky sú opradené tajomnými príbehmi. Ako desivý pohreb mladej dievčiny, ktorú v 19 rokoch pochovali našťastie pre ňu práve do hrobky kde sa prebrala, a tak sa dokázala vyklopkať medzi živých. Alebo mladá nevesta, ktorú zasypala lavína v Rakúsku alebo Švajčiarsku / tu netušia kde nejaká dedina Innsbruck je / na svadobnej ceste a v ten moment keď zhasol jej život, tak doma zomrel aj jej pes. Príbehov je veľa, hrobiek ešte viac. A komu sa máli, tak si môže vystáť radu pred hrobkou rodiny Duarte, kde je pochovaná Evita. Nad zaťkom ohrŕňali nos , ale prísť k majetkom vďaka nemu im nevadilo. Väčšinou sa chudobní socialisti, ktorí si nakradnú nevedia chovať, aj keď si o sebe myslia, že sú princezné… No koľko spoločného s našim parlamentom. No nie? No áno! Len po tých našich nezostanú veľké hrobky, len veľké dlhy. A po súčasných argentínskych politikoch už takisto. Je to smutné, ale cítil som sa tu dobre, cítil som sa tu ako doma…
