Bohatstvo štátov je nestále v čase ako krása miest. Treba sa o ne starať a nestavať sprostosti. A nič dobré netrvá večne. Prídu aj horšie časy a na každého. Argentína to má skôr horšie ako lepšie teraz. My vlastne tiež. Lenže ani v horších časoch nie je treba hádzať flintu do žita. Zatiaľ čo v Argentíne aj u nás to vypadá tak, že naše krajiny vedú politici čo skončili bez vyznamenania osobitnú školu, na miestnej úrovni je vidieť ohromnú vôľu prežiť. Skrachovalo mestské divadlo? Dnes je z neho mega kníhkupectvo s reštauráciou a mestská atrakcia v jednom. El Ateneo Grand Splendid treba určite vidieť!
Pravdou je, že Buenos Aires má aj okázalú a čerstvo opravenú budovu opery zo zlatých čias. Bolo by hriechom nevbehnúť do nej na prehliadku. Aj keď ste na opere nikdy neboli a ste presvedčení, že ak nejaké predstavenie nedajbože navštívite, tak do konca prvého aktu by ste už boli v kóme. Budovy opery bývajú ako kráľovské paláce a sú prístupné za rozumnú cenu. Zvyčajne. My sme prišli v čase ekonomického experimentu tesne pred jeho zrútením. Takže sme si priplatili. A ešte tá prehliadka bola v španielčine. Tak nám treba, máme sa učiť jazyky. Ale všetko podstatné sme pochopili. Aj prekliatie, ktorého sa architekti báli, lebo prví dvaja zomreli. A od šťastia, že majú novú zákazku to určite nebolo. Ale tretí prežil a začalo sa stavať a voziť vo veľkom všetko, čo sa len dalo. No a dielo sa podarilo na pána. Keď už nič iné, tak sa môžu Argentínci chváliť, že majú v opere viac miest, ako v Covent Garden v Londýne.
Počuli ste o Palerme? Nie tom v Taliansku, ale v Buenos Aires. No tu má Palermo povesť ako stará učiteľka telocviku o ktorej sa prevalí, že tancovala pri tyči v mafiánskom klube. Pre istotu vysvetlím, že to nie je moc dobrá povesť. Počas nedeľného obeda sme sa túlali opustenými uličkami Palerma, kde nás mali nabetón okradnúť. V uliciach nik nebol, tak sme sa tam motali sami a pozerali na ulice, kde na ošumelých fasádach vymaľovali sgrafitami a farbami niečo ako latino Las Vegas. Znova som sa nebezpečne cítil ako doma. Akurát, že tu boli domky maľované niekým kto to vie a majiteľ to chcel. Pár kilometrov ďalej pod Puerto Maduro je štvrť Boca. A to tiež nie je hocičo. Je to Republika Boca! Kedysi štvrť chudobných prístavných robotníkov. dnes povinná zástavka pre turistov, kde je stále doporučené byť trošku viac opatrný. Lenže Boca je aj legenda. A je nedotknuteľná kôli štadiónu a tomu, čo sa tam v nedeľu odohráva. Čo je pre Čechov Plzeň, to je pre Argentínčanov štadión La Bombonera, Bocy Juniors. Je zážitok vidieť už len davy fanúšikov v dresoch so zástavami, kde sa ulice menia na náboženskú manifestáciu. Len namiesto Stalina je na balkóne Messi ako živý…
Na uliciach koncertujú kapely a v nočných kluboch sa cez deň predávajú dresy a iné futbalové nevyhnutnosti, kým na obrazovkách na terasách bežia ligové zápasy. Akoby som bol odrazu v Chorvátsku…
Keď sa Porteňos / obyvatelia Buenos Aires / prejedia mesta, vyrazia na víkend do delty Paraná s mestom Tigre, podľa ktorého nazvali aj celú oblasť. Sú to stovky kanálov a stovky chát, domov aj okázalých sídiel a klubov. Okrem toho aj školy, hotely a stovky lodí, ktoré sú jedinými dopravnými prostriedkom. Teda okrem vláčiku, ktorý ide k najprestížnejším domom, okrem iného aj niekoľkých prezidentov. Rodný dom prezidenta Sarmienta pre istotu obalili do skleníka hneď po jeho oprave, nech chvíľu vydrží.
Domáci si pri kalnej vode grilujú napácované teliatka a popíjajú čierne víno. Pre turistov sú našťastie pripravené výletné lode a pomerne lacné bufety. Dokonca som tu konečne objavil fajkové tabaky. V bufete. A žemľu s kusom rezňa som dojedal ešte druhý deň ráno…
Večer sme vyrazili do ulíc, pričom sme znova zabudli riešiť to, že nás niekto môže okradnúť. To mesto malo neuveriteľné mimikry. Vypadá to ako v Európe a aj vy sa cítite ako niekde pár hodín cesty autom z domu. Žena chcela superstejk v štýlovom podniku. Ja som ju nakoniec dotiahol do jednej pomerne veľkej, dosť jednoduchej reštaurácie, ale zato plnej domácich. S čašníkom som si vytlmočil či majú stejk v menúčku a trikrát som mu zdôraznil, že chceme jeden. Už sme sedeli a žena sa so mnou ešte stále nerozprávala. Doniesli takmer okamžite dva šaláty, dva taniere so stejkami a dva dezerty. Nakoniec priniesol účet a celé to vyšlo konečne normálnych 30 očí, ako za jedno menu. Presne toto som od Argentíny očakával! Ekonomická reforma prezidenta Javiera Mileiho sa v tomto momente začala rúcať pred mojimi očami ako Kamenického štvrtá konsolidácia, jedlo mi lacnelo pred očami a ja som mal práve v tomto úsvite dobrých čias opustiť Buenos Aires! Tak to som nemohol odísť bez kávy s rumom a cigarou. Síce som mal menší problém vysvetliť mladému fešákovi za barom čo je káva a čo rum, keďže mi za boha nechcel porozumieť v nijakej reči okrem španielčiny. A pritom som žil v presvedčení, že kafé a rum sú univerzálne slová ako mama a Euro… Nakoniec som barmanovi ukázal čo má doniesť a našli sme si miesto na terase, kde diskutovala nesúrodá skupinka hostí. Starší žoviálny chlapík výrazného vzhľadu sa ma hneď opýtal, odkiaľ že sme. Tak som mu to prezradil.
-No a tieto dve dievčatá sú z Poľska!- zakýval na matku s dcérou, ktoré vypadali, že sa vyparia pri prvej príležitosti.
-A tam ďalej sú Nemci. S tými nie je žiadna zábava.- kývol rukou k skupinke, ktorá ho dokonale ignorovala. Pochopil som, že chce od mladšej Poľky vymámiť Whatsapp a keďže zatiaľ neodhodila zábrany, tak zavolal svojmu synovi, nech ho dá aspoň jemu. Chlapec vypadal sympaticky až na to, že bol zobudený z najhlbšieho sna a to bolo ešte len pol deviatej večer!
Po chvíli sa týpek začal nudiť a tak sa rozrozprával o svojom živote. Najskôr sa opýtal na plány našich ciest a keď zistil, že všetci ideme na karneval do Ria, tak ožil.
-Ja som žil roky v Riu. - začal svoj príbeh, - bol som umelec a predával som tam obrazy.
-A prečo ste sa vrátil?-nedalo mi opýtať sa ho.
-Musel som sa vrátiť, kandidoval som tu na prezidenta.-
-Na prezidenta čoho?-vyhŕklo zo mňa.
-No predsa Argentíny!- rozhodil rukami so širokým úsmevom.
-A zvolili vás?- zapojila sa jedna z Poliek. Ja som skoro spadol pod stôl…
-Žiaľ nezvolili ma.- pokračoval maliar-prezident. - ale prídu na to, že urobili chybu a v budúcich voľbách určite uspejem!- Zakýval na čašníka a objednal si ďalšie pitie. Poľky kapitulovali, napísali mu číslo na servítku a ušli. Ja som sa obradne rozlúčil bez výmeny kontaktov.
Neskôr na hoteli som začal nahlas premýšľať, že ak by dotyčného extroverta predsa len zvolili za prezidenta, tak som si ho mohol aspoň pridať medzi priateľov. Moje úvahy zastavila moja žena s tým, že takého cirkusanta by nezvolili za prezidenta snáď ani u nás.
No niečo na tom bolo…
