Poznali ste to každý, kto absolvoval vojenskú službu. Po 89-tom sa otvorili hranice a po tom, čo sme si boli nakúpiť mikrovlnky vo Viedni, sme mohli začať odvážne plánovať dovolenku, na ktorú dosiahlo predtým len horných desaťtisíc. V Chorvátsku. Musím sa priznať, že mne samému to trvalo dobrých desať rokov. Neboli peniaze, chýbalo auto, čo by došlo tam aj naspäť, začala tam vojna a furt dačo… Nakoniec ma ale susedia prizvali do svojho tajného spolku, keď som si kúpil skoro nové auto, ktoré už takúto cestu mohlo zvládnuť.
Prípravy trvali týždne. Do sklenených pohárov sa zaváralo mäso a pred odchodom sa klepali rezne. Kto nemal rezeň v chlebe na cestu, bol zúfalá socka a pravdepodobne aj musel zomrieť po ceste od hladu. Našim cieľom bol Starigrad pri Paklenici pred Zadarom. Miesto v krajine Vinetoua, na ktorom sme všetci vyrastali. Byť tam, znamenalo zažiť naozajstný divoký západ Ameriky. Pri každej repríze Mayovky ste si mohli povedať- Tam som bol. Vyrážalo sa pred štvrtou ráno. Jednak autá nemali klímu, teda pokiaľ ste nemali Mercedes a to sme nemali. Jednak vám nevrieskali v aute otravné deti a nekomandovala vás vaša milovaná manželka. Zástavok bolo požehnane. Najskôr sme dotankovali v Bratislave, potom sme okúsili rozbité cesty cez sto dedín v Maďarsku. Pri poli s kukuricou v Szombathely sme mohli cikať, zjesť chleby a nazbierať kukuricu na večeru. Hranica s Chorvátskom bola taká už naozajstná. Ako s Rakúskom. Aj čas kým sme ňou prešli bol taký naozajstný. Ale nejaká hodinka čakania nám nemohla pokaziť náladu. Vedeli sme, že máme pred sebou ešte dlhú cestu. Nemohli sme si nič kúpiť, lebo kuny sme ešte nevymenili a za marky, čo sme pašovali. Cesty boli dobrodružné. Na dlhých rovných úsekoch sme sa snažili predbiehať náklaďáky tak, aby sme nezabili, ale aj sa neroztratili. Po hodine mal prvý úlohu nájsť parkovisko, aby sme sa mohli znova všetci pozbierať. Jednak mobil nemal každý a jednak by si na ten účet za roaming bolo treba potom zobrať pôžičku. Nedávno skončená vojna bola viditeľná všade okolo. Rozstrieľané domy zívali prázdnotou a tie od Srbov sa pomaly začali rúcať. Lesy boli vypálené a diaľnice boli hudbou ďalekej budúcnosti. Všetci sme boli chudobní, ako kostolné myši, ale boli sme na ceste k vytúženému moru! Keď sme to more konečne uvideli, bolo nám na plakanie od dojatia. Už po 14tich hodinách sme sa ocitli v raji na zemi a mohli sme vytiahnuť domácu, basy piva a dojesť tie rezne… Spoločné raňajky, obedy a večere nám pridávali na družnosti. To, že sme deti nahádzali do iného poschodia prenajatej kuče nám zabezpečilo vytúžený pokoj. Z betónového nábrežia, kde sme vylihovali na dekách sa dalo zísť do mora po rebríku… Boli sme šťastní, ako voliči Mečiara na prvého mája…
Vracali sme sa tam každý rok v zhruba rovnakej zostave. Jeden rok sme nejako pochopili, že to už bude posledný krát. Milá domáca nás vyúčtovala a pripila si s nami na našu cestu ráno. Nejako prišla reč na vojnu, o ktorej nikdy nechcela hovoriť. Dlho bola ticho, kým sme sa my bavili a potom pomaly začala rozprávať. O tom, ako vznikla ich nenávisť k Srbom. Keď sa vojaci dobíjali k nej do domu a ju napadlo ukryť sa do studne pod podlahou. Vojaci chodili do domov prehľadávali a strieľali hlava-nehlava a odrazu počula suseda, tiež Srba, s ktorým sa poznali roky, ako vojakom hovorí, že ju musia nájsť, lebo on vie, že bola dnu a neodišla. Vojakov to prestalo baviť rýchlo, sused tam nadával ešte hodinu… Alebo ako odišla do Zagrebu a tam počas ostreľovania v kryte zbalila spacák a chcela odísť preč, lebo muž aj syn bojovali v armáde, tak nevidela zmysel v tom, aby sa niekde skrývala… Povedal som jej, že Srbi veľmi dobre vedeli, o čo prichádzajú. A že v Chorvátsku bude už len lepšie, akurát keď budeme v Európe už sa nebude dať piť pred tým, ako si človek sadne do auta. Domáci ulial ešte po jednom a vyhlásil, že keď prežili bombardovanie od Srbov, tak prežijú aj suchý teror od únie…
Do Paklenice sme sa už nevrátili. Vždy si na tie časy spomeniem keď prechádzame cez most cez Maslenicu. V roku 2005 sa mi splnilo želanie nechodiť stále na jedno a to isté miesto, ale vidieť niečo viac z rozsypanej Juhoslávie. Sused zorganizoval pre našu skupinu dovolenku v Čiernej Hore, lebo ho zlákala vidina lacného ubytovania a čevapčiči. Kto mal navigáciu v aute ten viedol skupinu a tak nik iný ani len netušil, kam vlastne ideme. Už v Maďarsku bolo teplo, ktoré sme riešili pootvorenými oknami a zavesenými uterákmi. Spomínam si hlavne na to, že noc nás zastihla na parkovisku pri smetiakoch nad Sarajevom a do toho som si púšťal Nohavicu z cdéčka. O tretej nám začali klopkať na okná policajti, asi či žijeme. Usúdili sme, že je čas vyraziť a zamierili sme na Nikšič.
Teraz na chvíľu vybehnem zo spomienok a pridám tip na výlet. Ak máte motorku do terénu, alebo terénne auto a hľadáte dobrodružnú trasu, kde sa môžete mimo civilizácie vyšantiť, nepoznám pre vás lepšiu trasu, ako je táto. Výhľady z cesty okolo priehrady Piva sú dychberúce. A navyše tu dnes vedie aj cesta. V čase keď sme tam išli my, tak nie. Aspoň nie všade. V Brode sme neodbočili na cestu do Čiernej Hory, lebo tam podľa nás žiadna nebola. Až keď sme druhýkrát o švrtej ráno stáli na tom istom mieste, tak išli okolo milí chlapci z miestnej mafie, len decentne ozbrojení ktorí niečo pašovali na staršom Mercedese. Našťastie rovnakým smerom, ako my. Rýchlo som pochopil, že cestu do svahu vyhrýzli tanky. A tiež to, že už spoločne viac na dovolenku nepôjdeme. Dúfal som len v to, že za tú hodinu trmácania sa po koľajách nikoho v protismere nestretneme, čo sa mi aj vyplnilo. A možno sa o to postarali tí chlapci pred nami a autá v protismere niekam upratali. Cestou začalo svitať a my sme odrazu videli, že stačí vybočiť a sme všetci v nebi. Teda až po polkilometrovom páde do rokliny… Po nekonečne dlhom čase sme prišli k mostu na hranici v Scepan Polji. Mercedes zmizol, ale keď sme prišli my, vyskočil z drevenice chlapík v zelených trenkách a tielku, co si našuchol kanady. Cestou si nasadil čapicu a cez plece prehodil samopal. Donútil nás prejsť cez prašnú jamu, ktorá bola dezinfekčným brodom a mohli sme prejsť cez kovový most s doskovou cestovkou, zavesený nad divokým kaňonom Driny.
Ďalej to pokračovalo ako v béčkovej komédii. Keď sme zistili, že nemáme v skutočnosti nič zajednané a každé ubytovanie by bolo pol kilometra od pláže, tak sme sa znova nalodili do našej karavány a z posledných síl sme sa dovliekli do prvej zátoky v Chorvátsku. Na ubytovanie by sme brali hocičo a presne hocičo sme aj našli. Horúce počasie odvial studený vietor. K moru to bolo len sto metrov, ale dolu kopcom a po schodoch. Namiesto pláže boli skaly zaliate betónom v rozmere autobusovej zastávky a v mori balvany s ježkami ostré ako žiletky. Ale dovolenku sme si užili. Veď sme všetci vedeli, že je naša posledná spoločná…
Ďalšie roky som v pomerne kľudnom móde spoznával vychytené mestá od Makarskej, po Rovinj. Stále som nerozumel tomu, prečo našinci chodievajú stále na tie isté miesta a nespoznávajú vždy niečo nové. Lenže potom prišiel jeden špeciálny rok, keď som si síce pred cestou nastavil budík, ale ten nezvonil, lebo bola nedeľa. Docestovali sme až do Splitu, ale v Omiši nás už chytil večer a vedel som, že musíme nájsť nocľah, aspoň na jednu noc.
Tu je nutné vsunúť malé historické okienko z čias nie tak dávno minulých. V tých časoch sa na mobiloch dali prečítať len písmenká a na internet sa chodilo do kaviarní. Porno sa mohlo pozerať akurát tak na dvd. A objednať vám nocľah v Chorvátsku dopredu mohol akurát sused, ktorý bol na tom mieste pred vami. V tých časoch bolo aj bežné, že si ľudia vyberali po ceste, lebo aj vyberať bolo z čoho. Napríklad aj cez domácich, ktorí posedávali s ceduľkou pri ceste. My sme už moc vyberať nemohli. Odrazu som zbadal ženu v čiernom, ktorá len tak stála pri ceste. Zastavil som a opýtal sa na nocľach. Ospalá posádka môjho auta odmietla obhliadku s tým, že pozrieme ešte niečo iné. My dvaja sme zbehli dolu schodmi ku dverám s prázdnym priestranným bytom, kde bola na konci chodby izba s oknom nad pieskovou plážou s tamariškovými stromami. Sadol som si na posteľ a díval sa chvíľu von. Žena tam zase len tak stála. Povedal som, že síce odídeme preč, ale že sa vrátime, tak nech na nás chvíľu počká. Vrátili sme sa a ona počkala. Odvtedy sa sem vraciam už pätnásť rokov. Na to isté miesto. Zažili sme tu fotenie svadobčanov s nevestou a ženíchom z Poľska /koho toto teda napadne/, aj požiadanie o ruku mojej dcéry. Plavby na Brač, potápanie sa pri Brele, kajaky na Cetine, výlety do skalnatých údolí. A Split poznám lepšie ako Prešov. Zažil som tam neraz Diokleciánové cisárske hry a Chorváti to na nich vždy odpália ako v hollywoodskom veľkofilme. Skrátka sme tu vlastne doma. Na tých pár dní v roku.
Dnes sa cestuje jednoduchšie. A lepšie.Namiesto ciest sú diaľnice a keď nie, tak tých pár kilometrov ciest je veľmi slušných. Naše deti mali v pláne doletieť do Splitu a tak nás naložili ako cirkusovú maringotku po okraj vecami kôli potrebám malej vnučky. Vliekli sme so sebou postieľku, paddleboard. bazénik a kávovar… Aby sme stihli prísť presne na letisko, tak sme si rezervovali nocľah v Zagrebe, čo bola polovica cesty. Nuž Zagreb sú vlastne také Košice, ktoré sú obostavané Bratislavou. Veľkomestom sa mesto stalo na konci cisárstva a z tých čias sú tu postavené aj výstavné bulváre. Od prvej chvíľe som bol ním nadšený. Parkovisko vo dvore, fajn hotel v absolútnom centre. Kopec reštaurácií a grilov za príjemné ceny. Trh s voňavými broskyňami za euro a k tomu fotka pred neogotickou katedrálou. Večer sa môžete túlať uličkami osvetlenými mihotavým svetlom pouličných plynových lámp a ráno si môžete pozrieť balet kratučkej domčekovej lanovky, alebo preskúmať Gričský tunel ešte z vojny. Teda z tej svetovej. Nie z tej poslednej, keď mesto bombardovali Srbi. Ale zase hodil sa určite aj vtedy.
A dnes už domáci žijú hlavne nádejou na lepšiu budúcnosť. A vôbec sa im nečudujem. Veď aj všetci zázračne zbohatnutí Slovenskí politici majú svoje skromné hniezdočká na penziu práve tu. Tak si to na tom našom Jadrane spolu s nimi užívajme , kým nám to zas niekto neposerie….
