Večer som sedel v luxusnej reštaurácii na terase, pretože to bolo jediné miesto kde som mali vonku popolníky a nejaké stoličky. Reštaurácia sa práve zatvárala a vnútri nikto z vydesených čašníkov nevedel anglický, okrem jednej milej pani, ktorá mi doniesla pivo za 4e a nechala mi aj svoj zapaľovač. Pred terasou bola fontána s veľkým umeleckým dielom a celé to bolo postavené ako “stará” továreň po prestavbe. Okolo nádvoria vykúkali natlačené mrakodrapy. Nábrežie rieky bolo upravené s vysadeným množstvom stromov a parkových úprav. Čo mohlo tak svietilo, ako v Zakopanom na Vianoce. Všade bolo čisto, sem-tam sa motali nejaký ľudia so psami sem-tam niekto prebehol v rámci nočného tréningu okolo. Vypadalo to tak, že som prišiel do komunistického raja… V hotelovej hale som zúfalo skúšal rozbehnúť esimku. A to bolo sakramentsky dôležité, lebo v Číne sa s tým už nedá robiť nič. A ak sa vám to stále zdá v pohode, tak vašou zlatou kartou tu možete akurát škrabať srieň z čelného skla. Moja simka mala VPN, ktorá dokázala obísť štátny firewall, čo chráni domácich pred peklom liberalizmu. Nakoniec sa stal zázrak, dáta nabehli a ja som sa mohol zrušiť kliatby čo som zoslal na operátora a komunistov a kuknúť maily a WhatsApp. Potreboval som aj aktivovať novú kameru, čo by mi bez spustenej ochrany pred temnou silou nešlo. Appka sa mi síce otvorila, ale bol tam napísaný len rozsypaný čaj. Kukal som na čínsku stránku ako bača na monitor s biosom. Akurát som sa chystal námatkovo kliknúť na čokoľvek, keď mi oživený Google ponúkol preklad. Vtedy mi došlo, že nik sa tu anglicky učiť nebude. A rusky už vôbec nie. Majú svoj svet a prekladače v mobiloch a zbytok sveta nech sa naučí čínsky…
Inak prvá veta, čo sa učí po čínsky je: Ma má maa ma! Čo znamená otázku, či matka hreší koňa. Prípadne, či kôň hreší mamu, alebo niečo úplne iné, podľa toho, v akých tónoch to zaspievate. Keď si spomeniem na hodinu hudobnej výchovy ako sme spievali zborovo prší prší v piatej triede, tak sme s čínskou gramotnosťou v úplnej prdeli… V Číne je veľká móda mať historické pamiatky. Záhrada pre otca dôležitého úradníka v Šanghaji o všeličom vypovedala. Jednak sa tu kedysi nemali všetci zle. Haciendy našich rozkrádačov eurofondov oproti tomu tu vypadajú ako maringotky cigánskych transvestitov. Až sa mi chcelo zakričať: - Takto sa to robí, do psej matere!- Keď si už nakradnete, tak máte postaviť také hodnotné vily, že ešte aj komunisti po päťsto rokoch ich budú musieť renovovať… Za nenápadným vstupom z ulice ma ovanula vôňa vybraného vkusu a zalialo ma svetlo štýlového luxusu. Síce ma skoro aj udupala vlna domácich turistov, ale nimi som sa naučil nejako preplávať. Záhradu tvorilo zo jedenásť pavilónov veľkých ako pravoslávne kostoly, s jazierkami, mostikmi, skalami, stromami a nádvoriami. Úplatky museli byť minimálne také hojné, ako sú dnes u nás. Všetko bolo neporušené, neošúchané a ako nové. No veď aj bolo! Po záhradách sa potulovali aj desiatky dievčat v historických šľachtických šatách, ktoré sa tam prišli fotiť, čo bola nová celočínska móda. A neďaleko v palácom štýle postavili pre istotu aj ulicu s námestím a obchoďákom. Vraj tam je aj nejaký chrám, len je už problém nájsť ho. Okrem týchto vynovených pamätihodností je priam povinnosť zastaviť sa aj v štvrti Francúzskej koncesie. Kedysi dosť autonómna oblasť s kresťanskými obyvateľmi, neskôr aj domov otcov čínskeho komunizmu a dnes, čuduj sa svete, dokonalá historická obchodná štvrť s romantickými uličkami. Akoby klasik povedal: -Same, but different.
Keby nás dirigovali Číňania, tak máme všetky hrady konečne dostavané…
Šanghai je ale hlavne supermoderné veľkomesto. K roku 2026 s 30 miliónmi obyvateľov je tretie najväčšie na svete, má aj tretí najvyšší mrakodrap na svete a jeho vyhliadka je dokonca vyššie ako tá v Dubaji, čiže je najvyššia. Kto nebol v Skydecku Shanghai Tower, ten nebol v Šanghaji. Za 55 sekúnd vás tam vystrelí výťah určený len pre turistov. Výhľad je dychberúci a ceny suvenírov taktiež. Mňa prekvapili Slováci ktorých som započul v rade na odvoz dolu. Nato že nás je dokopy toľko, ako tu domácich v jednej ulici, sme celkom rozcestovaný.
Cestou na hotel sme presadali asi štyri krát metrom z jednej linky na druhú. Keď som nervózny kukol na mapu, že kade to ideme, tak ma vydesil kompletný popis v čínkych znakoch. Našťastie Šanghaj nie je Peking a tu sú hlásené stanice aj v angličtine. Okrem trasy na obrazovkách bežali aj reklamy, napríklad na detského superhrdinu - policajta a nie kresleného, ale ozajstného, s devinou za opaskom… Šanghaj má druhé najväčšie metro na svete s 800 kilometrami tratí a 500 stanicami a pritom pred pár rokmi tu takmer nič z toho nebolo. Metro sa začalo stavať v roku 1986, Rýchlovalaky a Maglev ešte neskôr. Pred sto rokmi tu utiekol ujo Laci Hudec z Bystrice, doma neuznaný architekt, ktorý tu ale staval jednu okázalú stavbu za druhou a mnohé z nich sú aj dnes v dokonalom stave. A to práve my sme si naopak zničili z tohto obdobia čo sa len dalo. A to aj vtedy, keď už komunisti nevládli.
V 30 miliónovom Šanghaji zistíte rýchlo, aké kľudné sú tie 2 miliónové mestá…
Miestna fabrika na hodváb mala showroom medzi presklenými levitujúcimi kockami obchodného centra. Pri vstupe bola skromná výstavka historických artefaktov a nasledovala sála plná hodvábnych výrobkov. V rámci chytania zákazníkov na udicu boli pripravené ženušky s chumáčikmi hodvábu, ktoré ich dokázali roztiahnuť do udivujúcej plochy. Keď to celé zopakujú sto krát, tak roztiahnuté pavučiny zazipsujú do tenučkej látky a perina je na svete. Mal som chuť zaliezť do prvej naaranžovanej postele a zabaliť sa pod hodvábne obliečky, lebo ani tu sa nekúrilo. My aj pracovníci sme boli oblečení v zimných bundách, okrem premotivovanej šéfky v kostýme, ktorá nám predvádzala svoju show. Na polici ležali nafúknuté vankúše, jemné ako naparené knedle. S úľubou som sa zapozeral na objemné priesvitné vaky, ktoré už boli pripravené na cesty. Hlavná biznis čarodejnica sa zamerala na mňa s milým úsmevom a chystala sa ma akurát zjesť, keď som odskočil protestujúc, že do kufra predsa tie balóny jednoducho nenapcháme. Odstrčila ma a s úsmevom a slušnou angličtinou mi oznámila, že toto pre eskamotérov ich triedy nemôže byť predsa problém. Strčila dva vaky do ohromnej mašiny, ktorá ich so syčaním požula a v zápätí ich vytiahla už ako 2d placky. Strčila ich do rúk mojej ženy, ktorá sa jej ich snažila vrátiť. - Nemáme hotovosť!- kričala na ňu.
-Nevadí!- kričala s úsmevom číňanka naspäť. -Tu sa dá platiť aj kartami. A všetkými! -
Čínske jastrabie oko sa pri prevodoch zo západu vie bez problémov na chvíľu aj vypnúť.
