Veľa mojich známych komentuje Vietnam s tým, že výstavné sú len mestá na očiach, kým vidiek zostáva skrytý vo svojej zaostalosti. Tam sedliaci konzumujú na večeru len hmyz a večer pozerajú vládne správy pod plechovým prístreškom na crt televízore. Asi tak, ako u nás v osadách, len bez sociálnych dávok. No budete sa hodne diviť. V teplom novembrovom dni už na konci obdobia dažďov sme sa motali po uličkách Hoi Anu a videl som životaschopnosť domácich, ktorí síce neodoberajú life stylové časopisy o bývaní, ale snažia sa mať domčeky s presklenými stenami a obložené lesklými kachličkami imitujúcimi mramor. Vnútri mohutné sedačky, oproti TV plachta domácej výroby a na dvorčeku skúter, veľakrát elektrický, tiež z domácej produkcie. Všade čisto, kvety plus oltáre pre duchov. Celkovo to pôsobí vzdušne a milo, dokonca lepšie, ako dom Nory Mojsejovej na Pereši. Vlastne ona ten dom už predala a nie je už ani Mojsejová, ale Kabrheľová. Viete, to bol ten queer Versače, ktorý sa s ňou súdil, lebo mu nevrátila požičané peniaze a na chvíľu ju aj zatvorili. No odbočili sme až príliš. Slovenské celebrity sú nestále, a dávať ich niekomu za vzor je blbosť. A k tomu asketickému stravovaniu vietnamských roľníkov len toľko, že takmer všade sú rozožraní turisti, ktorých treba kŕmiť. Takže skôr prekvapí dostupnosť, množstvo a sortiment jedla. Neveriacky som hľadel na mohutný gril na dvore reštaurácie, kde sa točila celá napichnutá kozička. Bol to pohľad tak trochu ako na stredovekú hostinu pod hradom Vlada Tepeša - napichovača….
Cieľom nášho blúdenia bolo mólo so slávnymi plávajúcimi košíkmi. Francúzi kedysi zdaňovali každú loď, a tak vyčúraní Vietnamci si namieto lodiek vymysleli kokosové košíky. Tie sú dnes turistickou zlatou baňou. Plavba trvá asi hodinu a po ceste sú ukryté rôzne prekvapenia. Napríklad pokus o chytenie vlastného kraba, alebo fotenie autentického rybára, ktorý je platený za rozhadzovanie sietí vždy, keď sa roj turistov plaví okolo. Prekvapí aj hudobná produkcia, ktorá pripomína diskotéky u nás na dedinách v deväťdesiatych rokoch. Aj vystajlované tetušky na ulici s nosítkami plnými ovocia sú autentické asi tak, ako pltníci na našich riekach. Ich jediným cieľom je nechať sa fotiť s turistami.
Skutočná história vás obklopí až v starom meste. A večer má staré mesto jedinečnú atmosféru a otvorené nočné trhy. Skupina imigrantov z Japonska si postavila drevený most aj so svätyňou a priviezla si aj larvy priadky morušovej. Od tých čias sa tu vyrába hodváb, ale na nejakú šik metráž do batožiny by som sa príliš netešil. V hodvábnej manufaktúre dievčatá vyšívali desiatky realistických obrázkov. Až mi bolo ľúto tej práce na vypiplanú okatú mačičku v ráme. Na jednom stole som si všimol ultravkusnú výšivku s tropickými rajkami ledabolo napasovanú na nasvietenú kabelku. Podišiel som k nej, keď odrazu dobehla zrejme nejaká vedúca, zdrapila látku a utekala peč vykrikujúc : - No foto! No foto! -
Na opustenej kabelke svietil nápis Dior. To vlastne veľa vysvetlilo. A mimochodom, na predaj nebola ani tá okatá mačka…
Mesto je večer zaplavené tisíckami svietiacich lampiónov. Do toho desiatky lodičiek, ktoré turistov povozia po rieke, kde môžu vypustiť papierové kvety so sviečkami. A samozrejme množstvo barov, ktoré sú pripravené prichýliť stovky turistov. My sme si samozrejme jeden lampión kúpili. A potom ďalší a ďalší. Dokopy sme ich napokon mali 5. Jeden som na chalupe namontoval na nočnú lampu, dva sú na skrini a zbytok sa podarilo venovať ako orginálny darček. Čaro nočného Hoi Anu je silné a je ťažké mu nepodľahnúť.
Obchodníci prišli zase z Číny a ich klany fungovali ako dobre fungujúca mafia. Klanový dom je spolovice palác a spolovice kultúrny dom aj s vstavaným kostolom a krčmou. Novým členom sa tu pomáhalo a oni potom museli pomáhať ich spoločenstvu.
Staré obchodnícke domy sú vymyslené jednoducho a geniálne. Uličnú fasádu tvoria len stĺpy a veľké otvorené výklady, ktoré sa zatvárajú okenicami. Dodnes na tom nie je nutné nič meniť a práve preto toto mesto dodnes existuje. Vychutnával som si voľno pri kávičke s čokoládovou vôňou a so zapálenou fajkou, keď po mňa dobehla moja žena s plameňom v očiach, ktorý neveštil nič dobré. Objavila svoj vysnívaný koberec, ktorý mal dať našim životom konečne zmysel. Mladý Pakistanec v talianskom outfite bol schopný predať aj vlastnú matku, lebo vedel, že v rámci reklamácie ju každý aj tak vráti. Skúšal nás presvedčiť, že niekde v Zakopanom otvára pobočku a tak sa pri najbližšej ceste zastaví s kobercom u nás doma. Našťastie od nás získal len kontakt na Whatsapp a ja som z kufra nemusel vyhodiť svoje oblečenie. Tých 5 lampíónov sa tam zmestilo tak akurát.
Ráno sme vycestovali do chrámov v Mramorových horách. Boli neveľké, ale očarujúce. Na vrchol sme sa vyviezli presklenými výťahmi v sklenených rúrach, presne podľa vkusu čínskych turistov. Hore to bolo jaskynné, chrámové a meditačné. dolu sa ide už peši na veľkolepé parkovisko. A neďaleko je povinná zastávka v manufaktúre, vyrábajúcej čokoľvek z mramoru. Na dvore stála šesť metrová Panenka Mária, popri ktorej bol autobus zaparkovaný vedľa, len ako detská hračka. Socha bola obrovská, ako vrecková socha slobody. Na dvore bola aspon stovka sôch. Pomedzi ne som zablúdil na dvor, kde vietnamský Michalangello v šľapkách a kraťasoch vyrezával flexou z kvádra Budhu. Bez nákresu. Len tak po pamäti. Vedľa orezával kus kameňa iný chlapík, zrejme Raffaelo. Ostatné korytnačky boli asi na obede. Až ma zmrazilo, keď som videl dve takmer identické dvojmetrové sochy čínskych démonov. myslím, že miestni brúsiči fungujú ako umelá inteligencia. Šéf im popíše čo majú vyrezať, aké to ma byť veľké a chlapci skočia na kus kameňa a brúsia, kým nie je hotovo. Takmer som si kúpil unikátnu mramorovú fajku. Len škoda, že bola iba na ozdobu a nie aj na fajčenie. No čo už. Aj umelá inteligencia sa občas utne.
Kúsok severnejšie je vystavané moderné mesto Da Nang, veľké ako Bratislava. Z histórie tam nie je vidieť takmer nič, ale aj tak je magnetom na čínskych turistov. Blízko v horách je slávny rukatý peší most a priamo v meste je most draka, ktorý dokonca pľuje oheň. Niekedy.. Zábavný park s kolotočmi vyplní číňanom večer a v noci radi navštívia herne, stavané špeciálne pre nich. A keď ich kasína vypustia zo svojich osídiel, tak môžu povečerať aj celkom netradične na vyhliadkovej lodi a dosýta sa najesť aj vynadívať na svetelnú šou mesta.
Da Nang má aj novučičké letisko, ale my sme sa chystali cestovať nočným vlakom.
Stanica bola priestranná, nie prílíš opotrebovaná a príkladne čistá. Organizovaná bola podľa čínskeho vzoru. Je to takmer ako na letisku a je to tak kôli supervlakom, takže to je niečo, čo u nás nehrozí. V Da Nangu síce majú koľaje ako u nás za socializmu, ale čakáreň slúži len pre cestujúcich na najbližší vlak. Na prd to je až vtedy, keď supervlak mešká. Náš našťastie nemeškal. A mal čaro starej striptérky. Bol síce trochu obúchaný, ale bol bez grafiti a čistý. Jediné čo potrebujete k úplnej spokojnosti je veľký zošit a lepiaca páska, aby ste zalepili mrežu klimatizácie, ktorá sa nedá vypnúť. Húpavo sme sa nechali unášať nočnou hornatou krajinou s ryžovými poliami a mestečkami popri trati. Neviezli sme sa síce ich luxusným Orient expresom - S Journey, ale výhľady z okna sme mali rovnaké. Čakali na nás pláže Nha Trangu. Raja na zemi pre nás aj tisícku Rusov. V tú chvíľu som ešte nevedel, že na zlatý piesok pláže sa valia štvormetrové vlny Juhočínskeho mora. Nuž, ale nikto nie je dokonalý.
Po návrate domov o pár mesiacov neskôr som sa chystal akurát do práce, keď mi zazvonil domový vrátnik. Dolu bola kuriérska poštárka, ktorá mala pre mňa nejaký špeciál balík. Dobehol som vonku v papučiach a snažil sa zistiť, čo do pekla mi zase došlo, keď som absolútne nič nečakal. Z kufra dodávky vytiahla balík vo veľkosti malého kufríka, na ktorý som vyvalil oči a snažil sa dopátrať, čo to do pekla prišlo. Zrak sa mi zaostril na odosielateľa z Hoi An. A odrazu ma osvietilo. Zobral som balík do rúk a opýtal sa poštárky: - A viete, čo je v tom balíku?-
Odpovedala, že netuší.
Tak som jej to objasnil. - Práve mi prišiel koberec.-
Žiadna odozva.
-Ale on je lietajúci.-
To ju už zaujalo.
-Doletel totiž z Vietnamu.- vysvetlil som s úsmevom.
-No tak to máte super, - povedala poštárka.- Nemusíte platiť parkovanie.
Ale musím. Len mám ten koberec. Zašomral som si a pobral sa domov rozbaliť si nebo z orientu pod nohy....
