Do Maďarska chodím vždy rád. Buď tadiaľ prechádzame do Chorvátska a už po ceste počujem šumenie mora, alebo tam vyrážame za zábavou.
Tentokrát sme dorazili až na juh Balatonu, kde rieka Zala preteká bývalými mokraďmi. Teda kedysi tam boli jazerá, potom ich vlastne zničili a keď sa objavili eurofondy, tak sa stal zázrak a za pár desiatok miliónov tam sú jazerá znova. A sú prekrásne. Plné rýb, na ktorých hodujú mraky vtákov. Všetko je upratané, mosty a vyhliadkové veže sú vkusné. Síce sú trochu ako šaty po tancovačke vytiahnuté z koša na bielizeň, ale sú to šaty plesové! V tomto sa Maďari nezaprú. Keď v lepších časoch míňali eurofondy a investície pršali ako letné dažde, muselo byť všetko len to najlepšie! Kúpeľné mestečko Hévíz je toho dôkazom. So 4,5 tisícmi obyvateľmi ho možem porovnať s takými Rajeckými kúpeľmi. Na rozdiel od nich, má mestečko Hévíz prepracovaný urbanizmus, okázalé verejné priestranstvá a domy projektované vyberanými architektmi. To v Rajeckých v tej dobe prestavali kubistický hotel na gypsovú Ruskú výletnú ľoď. A dodnes je to zhruba všetko, čo tam je. Hotely v Hévíze sú z iného súdka. Socialistické objekty boli umne zamaskované a dostavané roztomilými kreáciami z dreva. Stovky domácich odborárov, rakúskych a českých a slovenských rekreantov sú rozmaznávaní hotelovou kuchyňou a wellness. A keď má to pár špecifík, na ktoré je treba upozorniť. V jedle určite žiaden problém nie je. Ale zatiaľ čo my chápeme saunovanie rovnako ako rakúšania, tak Maďari si vyzliekajú plavky hodne neradi. A celkovo tunajšie aktivity sú vhodné hlavne pre aktívnych aj neaktívnych seniorov…
Hévíz má ešte jedno eso naviac. A nie je to eso v rukáve, ale priamo v strede mesta.
Je to morské oko, kde vyviera termálna voda. Je to najväčšie jazero s termálnou vodou v strednej európe. A nie je to len taká veľká kaluža. Roztomilé vežičky pri vstupe sú ako orginál zo začiatku storočia. Ostatné bolo pristavované, dostavované a nadstavované, ale nakoniec to celé drží pekne pokope. Plával som v jemne teplej vode a užíval som si to, že voda je úplne číra. Dno bolo dva metre podomnou a po chvíli ma to začalo nudiť. Jazero bolo rozdelené zábranami na zóny a v jednej časti, kde bol už zákaz kúpania, som si to rozmyslel a vrátil som sa späť. Keby som vtedy plával ďalej, tak sa asi pokakám od strachu. Za kolmou stenou sa otvárala temná tridsaťmetrová čierna priepasť s čírou vodou. A aby toho nebolo málo, dolu v najhlbšom mieste je v skalnej stene jaskyňa a odtial voda vyviera. A vyviera jej toľko, že sa každý deň voda v celom jazere vymení. Dramatické.
Hotel aj mestečko bolo upratané a naaranžované. Miestná tržnica žila svoju tržnicovú párty.
Hrala tam aj živá hudba a varil sa kotol gulášu. Maďari sa snažia žíť svoj romantický sen aj napriek realite . Ako hovorí jedna persóna, diabol sa skrýva v detailoch. Tu už treba niečo natrieť, tam niečo pripevniť, onam zase preleštiť. Ako na hoteli, tak aj v meste a pravdepodobne v celom Húnsku. Skrátka nároky zostali, ale majitelia namiesto investícií do rodnej veľkozeme radšej vylepšia svoju vilku pri Malage. Ako bežný turista ale nemáte žiaden dôvod k šomraniu. Ukrajinské predavačky sú milé a čínskeho tovaru je dostatok. Len ak prídete do nejakej čerstvo otvorenej kaviarne, tak už to nie sú tie štýlové interiéry, ale steny natreté na zeleno a stoličky. Tam noha dizajnéra už nepáchla. Čosi ako bežná pizzeria u nás v Terchovej.
Vedľa ciest v okolí mesta boli veselé billboardy s európskou tématikou. Boli na nich europolitici s klaunovskými nosmi a ceduľkami s nápismi ako: čakáme ťa pri odvode! Prípadne tanky s nápisom : Brusel vám zvýši dane, aby platil vojnu proti ruským bratom… Zdá sa, že na dobré časy tu čakajú hlavne dôchodcovia.
Ak do Hévízu niekedy docestujete, tak určite nevynechajte mesto Kesztelly na brehu Balatonu. Mesto nie je dôležité, aj keď tu žije 20tisíc duší. Ale jeho názov - Kaštieľ,- dôležitý je. Maďari majú málo pamiatok. Počas vojny s Osmanmi Turci citlivo pristupovali ku každému hradu asi tak, ako Rusi k obsadenému Chersonu. Zrovnali všetko so zemou. Doba federácie, keď Maďari získali reálnu moc nad ohromným územím v ére Sisi naštartovala stavebný boom v Pešti a šírom okolí. Kaštieľ Festetičovcov je veľkolepý. Šľachtický rod z Chorvátska sa rýchlo pomaďarčil. Palác je pekne renovovaný, je tam množstvo orginálneho nábytku, ktorý len nedávno vrátili naspäť. Okrem zámku je zaujímave aj tropikárium. Napríklad banánovníky tu rastú v záhrade voľne. A logicky vás tie isté banánovníky prekvapia aj po okolitých záhradkách. Aj služobníci si namnožili… Skvelý je aj vozový park, kde sú desiatky kočov a saní. Skrátka magnát sa nemusel obmedzovať a bol bohatší ako Orbán. A hlavne mal aj vkus. Nuž tento palác musí domácich napĺňať pýchov na úspechy ich predkov, aj keď to boli vlastne tí Chorváti. Len šťastné zajtrajšky so záplavou euro seniorov v hoteloch nevypadajú dosť svetlo pre budúcnosť miestneho turistického ruchu. Veď hádam sa to nakoniec nejako popraví…
