Náš národ miluje rozprávky. Popolušku na Vianoce, alebo o malom kráľovstve medzi horami, kde múdry kráľ dumá, ako vylepšiť život poddaných a vzdelaní radcovia pripravujú zákony, ktoré vedú kráľovstvo do šťastnej budúcnosti. Kráľov si volíme, podľa toho, kto čo nasľubuje a keď už nás raz presvedčí, tak mu doživotne fandíme ako španielskemu futbalovému klubu. Akoby to ani nebol náš skutočný život. Na domovej schôdzi nevieme vybrať domovníka, lebo mu závidíme 4 eurá a odmietame pôžičku na opravu strechy, ktorá zateká, lebo sa nechceme zadĺžiť. Vážení! Naši politici nás zadlžujú tempom ako marginalizovaná rodina, čo v ukradnutej kabelke našla bankové karty aj s občianskym. O domovníka sa budeme hádať, ale kto je ministrom financií je nám jedno. Hlavne, že sa do nás západ čo nám požičiava nebude miešať. A keď bude zle, tak sa obrátime na východ. Ten sa nás už nevie dočkať. Veď nám už niekto pomôže. Hlavne, nech nás prichýli niekto mocný pod svoje široké krídla. Na rozdiel od rozprávok naši králi klamú, až sa im práši od huby a ich poradcovia sú často tupí ako polená. A skutočne sa zaujímajú hlavne o to, či pri ich vile je aj marína pre jachtu. V ich skutočnom domove, na Jadrane…
Chýba nám vzor. Niekto, koho môžeme pohodlne kopírovať a ušetriť si roky tápania. Tak, ako to už roky robia Číňania. A práve preto tu mám pre vás jeden dokonalý vzor. Volá sa Singapur. Sú to také nové super hrnce, univerzálny čistič a kryptomena v jednom. Neveríte? Vysvetlím. Naša malá, nedôležitá krajina nikdy nebude Rusko, ani Čína, aj keď polovica z národa o tejto ceste sníva. Predstavte si, že cestujeme v čase do roku 1965. Vtedy vznikol Singapur ako zabudnutý bahnitý ostrov v delte rieky Johor, ktorý pravidelne zatápali lejaky a nik z mocných o tento zabudnutý kút sveta nemal záujem. Ešte aj Angličania odtiaľ ušli. Singapurčania nemali nič, len ten starý anglický prístav. A potom ich vyhodili aj z Malajskej federácie. Vyhodili! Tak museli vyhlásiť štát, lebo ich nikto nechcel! My sme v tom čase zvolili milovaného a obľúbeného šéfa ústredného výboru strany a celý národ začal v extáze budovať socializmus s ľudskou tvárou, ako najvyspelejší štát komunistickéj polovice sveta… V Singapure to bolo podobné. Múdry a rozhľadený ujo Lee Kuan Yew už od 1959 robil vrcholovú politiku a mal víziu riadiť štát, ako by to bol jeho vlastný dom. Poriadne školy, zdravotníctvo a rozumné investovanie ziskov z prístavu.
Nás prišli oslobodiť ruské tanky a dvadsať rokov sme chodili nakupovať k nafúkaným Maďarom, prípadne sme utekali utešovať sa k Poliakom, ktorí na tom boli ešte horšie ako my, / ach, kde sú tie časy!/. Pár šťastných mohlo ísť do stanu do Juhoslávie a doniesť si odtiaľ Elánky, ktoré sme im my ostatní závideli. / Lebo boli vzácne! / My sme sa rútili do komunizmu a v Singapure boli podľa nás len opice. No neboli. Naozaj rozumne investovali zarobené peniaze do svojej budúcnosti a do výstavby supermesta. Vládna strana PAP teda People’s Action Party – Strana ľudovej akcie, je pri moci od vyhlásenia nezávislosti do teraz. To je mokrý sen našich malých diktátorov. Áno, sú slobodné voľby, ale ľud so spevom na perách príde k urnám a volí znova a znova svojho milovaného vodcu. V Rusku to funguje stabilne, u nás len občas.
No kebyže som Singapúrčan. Volil by som tak? Zavrite oči a cestujte so mnou. / Teda len obrazne, aby ste mohli čítať ďalej / Prestavaný prístav tvorí základ HDP, ktoré je 3x vyššie, ako to naše. Býva sa v šik mrakodrapoch na umelých kopcoch, ktoré tvoria záhrady, len so záplavou kvetov a chodníkmi pre peších. Parkovanie a cesty sú pod zemou, pod nimi sú tunely pre odvod záplavovej vody a pod nimi metro…. Jeho zástavky budú čochvíľa dostupné pre každého do 10 minút chôdze a musí fungovať aj zatopené pod vodou, na rozdiel od toho, čo vytopilo v Prahe. Prechádzali sme sa v noci okolo obytných veží a bolo to bezpečné a magické, len som mal vybitý mobil. Boli to najdokonalejšie mrakodrapové záhrady na svete. A pretože by si také bývanie nemohol nik bežný dovoliť, je spravovanie bytov a ich ceny regulované. Asi by som tých autokratov volil aj ja…
Ohromné stromy sa týčili k nebu a mne sa vynorila nedávna spomienka na rovnaký obrázok, ktorý kamarátka postovala na sieti. Pomyslel som si, že tie zelené opachy nemám šancu vidieť naozaj. No život ma prekvapil. Ohromné útvary s chodníkom nad hlavami vypadali ako vystrihnuté z Pandory. Na park sme mali len dve hodiny a to znamenalo, prebehnúť ho v pokluse. Predstavil som si, ako by bol rovnaký projekt stavaný za eurofondy pri Malinove. -Dámy a páni, za týmto ostnatým plotom vidíte 18 vodárenských veží a bazény na úpravu vody. Veže sú natreté na zeleno, aby splývali s prírodou a v plote sú diery, aby sa v pokojnej ohrade množil hlucháň… Tešíme sa, že ste sa až z Číny prišli pozrieť na našu nové technické zariadenie Vodární a kanalizácií… - Tak by to dopadlo u nás. Dnes pozná vodárenské veže Marina Bay Garden celý svet ako sci-fi záhrady s vlastnou svetelnou šou.
Singapúr nemá pitnú vodu. Nemá jej dostatok. Na malom kúsku zeme žije akoby celé Slovensko. A tak postavili najskôr ostrov, ako v Dubaji. Na ňom všetko potrebné na filtrovanie pitnej vody a jej uskladnenie vo vežiach. Potiaľ by sme to azda zvládli. Ale ďalej je to už o múdrych hlavách a videní do ďaleka. A na to nemáme. Vyrobiť z výrobne vody svetovú atrakciu je niečo nad naše sily a záujem politikov.
Na konci záhrad sú dve obrovské presklené kupoly veľké ako štadión a v nich je ukrytý prales s vodopádmi a v druhej stredomorské záhrady s kvetmi. Na prekrytom nádvorí som zbadal obrazy umelkyne z Turecka, ktorú som obdivoval nevediac, že na mňa kdesi na druhom konci sveta vyskočí. Z kadejakého odpadu ako sú plošné spoje, zipsy, tabletky, vrchnáky a káble vytvárala neuveriteľne živé portréty. A ja som zostal sám a mal som byť na ceste na vyhliadku. Rýchlo som prebehol s kamerou okolo a točil a fotil som ako divý, čo sa dalo. Okolo jazier na čistenie vody som už bežal v pokluse. Ešte pár fotiek na pešom moste a vošiel som do ďalšieho zázraku menom hotel Marina Sands Bay. Povedal som hotel? Tak to je veľmi skromný názov. Marina je mesto v meste. Až keď vôjdete do vnútra veží katedrály, napadne vás, ako sa dá niečo také postaviť. Nuž malé okienko ekonomiky pre fanúšikov samostatného Slovenska. Keď v Singapure vytvorili umelý ostrov so záhradami, zasypali aj močiare, ktoré ležali takmer v centre. Poviete si čo s tým. U nás by bol pozemok predaný schránkovej firme, ktorej uživateľ výhod by bola stará mamka niekoho naozaj dôležitého. Singapurčania to predali kasínu v Las Vegas a celkové investície tvorili závratných 5,5 miliardy USD. A návratnosť? U nás by schránková firma skrachovala po roku, ale v Maríne funguje kasíno ako magnet na Číňanov. Dokonca ich kontrolujú a vedú si záznamy, aby niekto z nich moc neprehral. A do päť rokov boli v takom zisku, že sa projekt ide rozširovať. A teraz sa podržte, investícia bude 10 miliárd USD! Len to blbé kasíno im zarobí to, čo do nás naleje Brusel za 7 rokov! Voda je v Hoteli úplne hore na plošine, ako infinity bazén, vo výške 200 metrov. A v podzemí je nákupné centrum, kde sa slnko prediera poschodiami až ku kanálu s gondolami. Čo tam pribudne za päť rokov netuším, ale deň na prehliadku hotela a záhrad bude málo. A to si môžete ísť zaplávať na zábavný ostrov Sentosa, kde strávite ďalší deň a odveziete sa tam lanovkou ponad more. Napriek tomu, že priemerný plat je tu 4.800,-USD viete sa na nábreží dobre a pomerne lacno najesť, prípadne sa zabaviť v baroch. môžete nakúpiť hlúposti v čínskej štvrti, alebo tam vyskúšať asi jediný michelinský street food a neminúť viac, ako za dve pivá. Je to supermesto so superatrakciami, na ktorých sa neustále pracuje. Alebo sa môžete ponoriť do džungle na bycikli v jednom zo šiestich prírodných parkov. A to ešte musíte nájsť si čas na prehliadku mrakodrapov v Hop-in double deckri.
Večer sme vyplávali na loďke z nábrežia miestnej rieky, na ktorom boli desiatky terás reštaurácií, barov a aj nejaké kolotoče. V baroch sa roztáčali hallowenské párty a okolo nás sa množili milo vypadajúci kostlivci a vysmiati piráti. Vplávali sme do lagúny vysvietenej miliónom svetiel komplexu Marina Sands Bay. Hudba musela byť ako na koncerte, lebo sme od brehu boli dobrú stovku metrov a poriadne to dunelo. V diaľke som videl niečo podivné, ako priehradný múr a tak som sa opýtal, čo to je. Tak vážení, bola to lagúna so sladkou vodou.
V období dažďov tu padajú lejaky, a voda stekala do mora. Teraz už netečie. Aj Singapúr má svoje Gabčíkovo. A nie hociaké. Hlavné rieky končia v lagúne spolu s tunelmi pre prívalové potopy. A na konci zátoky je priehrada, lebo z tejto vody sa vyrába pitná. Kanalizácie ústia až za lagúnou do mora, aj to vyčistené. Po stý krát som si povedal klobúk dolu. Prečo nás tí singapúrci neobsadia? Alebo prečo naši politici nerobia zákony podľa Singapúru? Veď je to jednoduché, len robme to isté.
No prezradím vám, že my Singapúr nikdy nebudeme. Známe je, že majú vysoké tresty za korupciu s prepadnutím majetku. Za drogy je trest smrti a za krádež alebo poškodenie majetku väzenie a výprask trstenicou…. To by sa v našom parlamente asi posrali od strachu…
Na letisku ma milá pani nasmerovala mimo budovu k poslednému zázraku, ktorý som chcel vidieť. Každý kto prilieta aj odlieta, môže vstúpiť do čarovnej džungle, kde z oblohy padá kruhový vodopád. Je to neskutočný priestor a ľahnúť si na lehátko na hodinu je zážitok na celý život. Rozhodne lepšie ako ležať hodinu na zemi na letisku v Dillí, aj keď tam majú koberce…
Minule som išiel vlakom zo Žiliny do Bratislavy a vlak šokujúco meškal / žartujem, meškal úplne normálne/ a musel som pol hodinku sedieť v staničnej hale na plechovej sedačke vedľa mladého potetovaného vraha. Zase lepšie, ako chytiť miesto vedľa biohazard bezdomovca, nie? Proste India ako vyšitá. Zatvoril som oči a bol som tam. V Jewell Changi Airport Waterfall. Prítmie pod banánovými listami bolo voňavé a snové. Vo vzduchu práve zastavil vlak vznášajúceho sa metra. A z presklenej oblohy padal ohromný kruh vody, ktorý mohutne šyčal a sa strácal v svietiacej vodnej diere. Zacítil som, ako do mňa niekto štuchol. Otvoril som oči a mladý potetovaný vrah mi podával moju kartu.
-Vypadla vám z mobilu.-
Pozrel som naňho a odrazu som videl jeho auru ružovú, ako huňaté pyžamko.
-Ježiši, dik moc! Nejdeš na pivo? - vyhŕklo zo mňa. Naša indická stanica sa rozžiarila dobrým skutkom.
Niekedy stačí málo a deň sa vylepší. A to je dobre, lebo na vodopády v džungli ešte dlho mať nebudeme.
