Tak desať rokov dozadu som kukal na dokument o Patagónii a pozeral na Rusov, čo sa klopýtali po svahu na pláni. Už nevedia od dobroty, kam sa vytrepať, šomral som na zbohatlikov v telke.
Spomenul som si na to keď som sedel na koni v Patagónii a klopýtal po svahu s otráveným koňom. Domáci sa preháňal okolo nás a držal všetkých v rade za sebou. Miestny gaučo mal oblečenú košeľu a výstrednú baretku, takže som sa v ranči povyzliekal z nachystaného teplého oblečenia a veril jeho skúsenostiam. Presun na koňoch bol monotónny, ale okolo nás sme videli dramatickú scenériu. Pár kilometrov ďalej končilo slnečné počasie Dažďovou stenou a na jej hranici svietila dúha, ako dorobená vo Fotoshope. Po prechádzke sme si dali jednotne navarenú predraženú fazuľu a išli busom na hotel. To bolo s koňmi vlastne všetko.
Doma mi na telke vybehol dokument o Patagónii, tak som to nechal bežať, nech si niečo pripomeniem. Po chvíli sa objavili Rusi na koňoch. Skoro som sa zvalil na sedačku. No vy blázni! A ešte vám prší! Dúfam, že ste mali fazuľu na obed. Hriala ma hrdosť, že môj dokument je krajší a ešte mám aj dúhu. Ale na kone pôjdem radšej na Trusalovú. Tam je krajšie ako v Bystrici. To aj gaučo by sa čudoval …
Blízko El Calafate, len 4 hodiny cesy, je fotogenické pohorie. Asi také, ako Belianske Tatry, ktoré sú v Chile. Cesty sú ale len v Argentíne, takže sú to také Belianske Tatry so vstupom z Poľska. Chile má 5000 kilometrov a po celej hranici má Andy. Keby im niekto ukradol kus hôr veľký ako naše Tatry, tak si to ani nevšimnú. Aj keď by im to asi chýbalo v nejakej evidencii. Sú to takí nemci Latinskej Ameriky. Snažia sa mať poriadoch v účtoch, ekonomike a žiaľ aj v pečiatkach v pasoch. Jedna pri vstupe aj so skenovaním batožiny a jedna pri výstupe, aby nedajbože nejaký turista nezostal stratený v horách. A to všetko v colnici postavenej na súkromnom ranči. Na turistov sa im tu oplatí dávať pozor. Nedávno dali strážcovia parku pokutu izraelskému turistovi za to, že sa vedľa nich vycikal. Tak moc sa nasral, že zapálil toaleťák a odhodil ho do kríkov a z toho kríka vyhorela polovica parku... Odvtedy majú Izraelci vstup do parku zakázaný. Iný rok zase český tramp varil večeru pri stane a zhorel mu stan a pre zmenu aj druhá polovica parku... Aj česi by mali vstup zakázaný, ale ich vláda sa za blba ospravedlnila a sľúbila milión dolárov, ktoré pomaly spláca asi z nejakých zbierok. Slováci našťastie ešte nič nepodpálili, tak nám predali lístok s úsmevom, ale v parku som si pre istotu fajku radšej nezapálil… Motal som sa na konci sveta v Chile, takže už viac vzdialený domovu som nemohol byť a predsa... Kebyže sadnem do auta a odpálim sa 500kilometrov južnejšie /samozrejme po ceste cez Argentínu/, tak prídem do Punta Arenas. A ak si myslíte, že to tam je neznáma exotika, tak sa šeredne mýlite. Na konci veku Rakúsko-Maďarska /Österreichisch-Ungarische Monarchie/ patrili Chorváti Maďarom rovnako ako my. A časy to boli neveselé. Niektorí išli na murovačky do Pešti, ale každý tretí mladý muž zo severu a východu Slovenska /Felső-Magyarország/ utiekol do Ameriky. O Chorvátov sa Maďari starali podobne príkladne a keďže mnohí sa nevedeli naučiť otčenáš po maďarsky a k tomu nemali čo jesť, tak utekali do Ameriky, ale južnej, lebo zo Splitu sa vtedy plavili lode do Buenos Aires. No a zatiaľ čo dnes vypadá nápad žiť v Punta Arenas ako výsledok alkoholickej párty mladých horolezcov, tak si musíte uvedomiť, že vtedy ešte neexistovala jedna dôležitá ceta. Panamský prieplav. A Punta Arenas bol na linkách lodí vyťažený, ako dnes Dubaj. Dali sa tu chovať ovce a v prístave to žilo. Kašľať na to, že v ľadovom mori plávajú len tučniaky. Hlavne, že tam neboli Maďari... Punta Arenas je typické chorvátske mestečko na úplnom konci sveta. A hádajte, kto ich tam 10 rokov ošetroval? Bol to pán doktor Martin Kukučín! No či by žil v Zuberci alebo Punta Arenas, mal to vlastne zajedno. A všetci čo odišli aj s Kukučínom s zrejme aj zachránili život. U nás boli chlapci odvedení do armády, kde mali maďarských veliteľov a kým pochopili čo je v pravo a vľavo, tak ich poslali do zákopov v prvej línii, ako Rusi Dagestancov na Ukrajine. Keď vznikli národné štáty, tak sa mnohí vrátili domov. Dokončil sa Panamský prieplav a Punta Arenas osirelo. Dnes je miestom dobrodruhov, čo hľadajú exotiku na konci sveta. Mali by sme sa občas obzrieť dozadu. Lebo keby ma jeden milý mladý chlapík na Kukučína v Patagónii neupozornil, ani by som si na naňho a Punta Arenas nespomenul.
Torres sú veže a v slnečnom dni vypadajú vežoidno dramaticky. K pohoriu patria aj dva vodopády, pár jazier dva bufety a zo dva rostrúsené hostely s kempom. Hneď za hrebeňom už boli fjordy Pacifiku a ďalej len samá voda. Pred nami cestička pre turistov - začiatočníkov. Okolo sa motali flegmatické vikune živé a tu a tam sme minuli aj ich kostry, ktoré boli hlavným chodom pre hostinu nejakej pumy a kŕdľa supov. Vybielené na poraste tu zostali ako dramatická dekorácia panoramatického obrazu. Vystihli sme príjemný slnečný deň, zrejme jeden z piatich v roku. Každý mesiac tu totiž prší a sneží v priemere aspoň 20 dní. Mladý sprievodca Jesus bol hrdý chillan, ktorý vedel, že celý svoj život môže liezť vždy na iný vrch v jeho krásnej zemi. Na treku sa mladej slečne vykydla roztopená tyčinka na pery do trávy a náš sprievodca dohliadol na to, aby si to pekne pozbierala a strčila aj s nalepenou trávou do obalu... Liezť priamo popri vrchoch asi nemalo moc význam. Jednak tam neboli chodníky a aj keby nejaký postavili, tak by ho strhol prvý kus ľadovca, ktorý sa občas s rachorom urval z trojtisícovej výšky. Jesusa som ponúkol domácou jablkovicou a vyzvedal sa niečo viac o jeho živote. Priznal sa, že by chcel ich nekonečné Andy porovnať s inými horami. Pozrel na mňa a opýtal sa:- A u vás je to aké?-
-Krásne,- odpovedal som,- ale choď pozrieť radšej niekam inde.-
Nebudem predsa klamať Ježišovi. Aj keď som mal podozrenie, že nebol pravý…
