Generické maskulínum pre súčasný jazykový úzus nie je ničím novým. Označuje jazykovú tradíciu, v ktorej mužský rod plní funkciu generického tvaru zahŕňajúceho všetky osoby. Inými slovami, generické maskulínum preferuje používanie mužských tvarov podstatných mien označujúcich živé osoby ako generikum, teda ako „rodovo nešpecifikovaný tvar“, a tý funguje zástupne pre všetky osoby. V jazykovej praxi to teda vyzerá tak, že v nemocnici pracujú lekári, vo firmách pracujú zamestnanci a v parlamente sedia poslanci.
Od generického maskulína ku generickému feminínu
Už v 80. rokoch minulého storočia sa začali objavovať prvé pokusy, ako jazyk „zrovnoprávniť“ a z jazyka mužov ako ho nazývali zakladateľky feministickej lingvistiky vytvoriť jazyk všetkých. Jedným z takých prejavov bolo aj využívanie ženského rodu ako generického – teda zástupného pre všetky rody. V skutočnosti by teda išlo o zamestnankyne firmy, učiteľky školy či vodičky autobusov. Dlhodobo je tento prístup označovaný ako rebélia voči androcentrickým štruktúram jazyka, ktoré sa snaží určitá skupina „narušiť“ a vzhľadom na jeho neúčelovosť je často kritikmi zatláčaný do kúta. Medzi časté argumenty patrí fakt, že generické feminínum nie je uznané ako gramatická norma, a teda je z pohľadu normatívnej gramatiky neuskutočniteľné. V tomto ohľade si treba opäť pripomenúť absentovanie generického maskulína ako normatívne platiaceho prístupu v slovenskom jazyku. Druhým z argumentov často býva nevyužiteľnosť v bežnej jazykovej praxi, a zároveň jeho „neprirodzenosť“. V tomto kontexte sa možno pozrieť na príklady zo zahraničia, ako napríklad do Nemecka, v ktorom už v roku 2013 Univerzita Leipzig vydala všeobecné nariadenie platné pre celú univerzitu, ktoré bolo napísané v generickom feminíne, čím chcela poukázať na zneviditeľňovanie žien, najmä vo vedeckých a akademických kruhoch. Z vyučujúcich a študentov sa v tom prípade stali vyučujúce a študentky bez ohľadu na to, akému rodu osoby prislúchajú – presne tak, ako je tomu pri generickom maskulíne. Niečím podobným sa inšpirovali aj v Tirolsku, keď pri novom návrhu zákona o pomoci deťom a mladistvým použili iba podstatné mená v ženskom rode – aktérky, žiadateľky, úradníčky.
Pre ilustráciu uvádza nemecká autorka Evelyn Höllrigl Tschaikner (2025) krátku anekdotu: keď raz vstúpila do skupiny starších mužov, oslovila jedného z nich – vychádzajúc z logiky generického maskulína, podľa ktorej majú byť všetky osoby jazykovo zahrnuté – otázkou, ako sa má jeho partner. Je asi jasné, ako sa dotknutý asi zatváril. Reakcia osloveného pritom názorne poukazuje na limity tohto predpokladu.
Generické feminínum v kontexte „mužského sveta“
Diskusiu o generickom feminíne ako nástroji zmierňovania neviditeľnosti žien v jazyku a podpory rovnoprávnosti nemožno obmedziť len na túto perspektívu. Naopak, je potrebné zohľadniť aj aspekty moci a s nimi súvisiacu patrilinearitu. Jazyk totiž dlhodobo nepredstavuje iba prostriedok dorozumievania, ale aj nástroj reprodukcie a upevňovania mocenských štruktúr v spoločnosti. Z tohto hľadiska možno generické maskulínum chápať ako jeden z funkčných prostriedkov androcentrického vnímania sveta a presadzovania patriarchálnych konštruktov. Práve v tomto kontexte je možné generické feminínum vnímať ako jeden z možnýchprostriedkov narúšania ustálených androcentrických jazykových štruktúr a zároveň ako stratégiu zviditeľňovania rodovej asymetrie v jazyku. Nejde pritom len o formálnu jazykovú inováciu, ale o vedomý zásah do systému reprezentácie, ktorý môže prispieť k reflexii a prehodnoteniu doterajších mocenských vzťahov zakódovaných v jazyku. Nemecká rodová lingvistka Luise Pusch, ktorá stála pri zrode jazykovo senzibilného myslenia v Nemecku, považuje generické feminínum za „tréning empatie“ pre mužov, ktorí boli doteraz jazykom explicitne označení a nielen jazykom implicitne „zahrnutí“ ako tomu ešte stále je v prípade osôb ženského pohlavia.
