Tematika rodovo vyváženého či inkluzívneho používania jazyka nie je v slovenskom spoločenskom diskurze úplne nová, no doteraz sa jej nevenovala väčšia pozornosť. Potrebnú diskusiu väčšinou vždy zatienil strašiak s názvom “gender”, ktorý vytiahla niektorá skupina obyvateľstva, záujmová skupina či politická strana. A tak sme sa opäť raz nikam nedostali, zatiaľ čo okolité krajiny o tejto téme dlhšie miestami až búrlivo diskutujú, no najmä vedú odborné polemiky. A v slovenčine? V slovenčine ešte stále veríme tomu, že ak počujeme osobu používať mužský a súčasne ženský variant substantíva – “politici a političky” automaticky spozornieme a náš jazykový cit to vníma ako niečo ideologicky zafarbené. V slovenčine bijeme do stola a kričíme, že je to nepotrebné, jazyk deštruujúce, pridlhé, narúšajúce plynulosť prejavu, …. .
Čo to ale znamená?
V určitých kontextoch prichádzame do styku s pomenovaniami ako rodovo inkluzívny, rodovo symetrický, rodovo vyvážený miestami dokonca až rodovo neutrálny jazyk. Čo však ale myslíme tým, ak sa rozhodneme použiť jazykové prostriedky rodovo inkluzívne či rodovo neutrálne? Pod pojmom rodovo vyvážené použitie jazyka rozumieme také vyjadrovanie, ktoré sa snaží o vyrovnané zastúpenie oboch rodov (ak sa nachádzame v binárnej perspektívne vnímania rodov), teda mužský a ženský. V praxi to teda znamená, že namiesto oslovenia “Vážení kolegovia” použijeme pomenovania aj pre ženy, aj pre mužov – “Vážené kolegyne, vážení kolegovia”. Snažíme sa tým o zviditeľňovanie osôb ženského pohlavia v kolektívoch. Na druhej strane rodovo neutrálne použitie jazyka sa snaží o úplne vyhýbanie sa rodov a rodových príznakov. V praxi teda hovoríme o označeniach, ako zdravotnícky personál, vedecká obec či odborná komunita. Nemáme záujem používať označenia, ktoré jasné poukazujú na rod, teda napr. “učiteľ” (osoba mužského rodu), “učiteľka” (osoba ženského rodu). Aj keď to na prvý pohľad môže vyzerať pre slovenčinu ako nezvyčajný prístup, s veľa z týchto označení sa v bežnej komunikácii stretneme. Skúste si všimnúť, keď najbližšie poletíte lietadlom alebo pôjdete vlakom, že osoby pracujúce v týchto dopravných prostriedkoch majú tendenciu označovať sa ako “vlakový” či “palubný personál”.
Kde sa tu generické maskulínum vzalo?
Generické maskulínum ako dlhoročná jazyková tendencia preferuje využívanie maskulínnych tvarov podstatných mien ako generikum, ktoré je rodovo nešpecifické - teda funguje zástupne pre všetky rody. V slovenčine tým teda myslíme na dva životné rody - mužský a ženský (čiastočne stredný rod). V jazykovej praxi to znamená, že skupinu piatich osôb, z ktorých štyri budú ženy ♀ a jeden muž ♂ na základe tejto tendencie automaticky označíme mužským variantom ♀tím expertov♂, ♀učitelia školy♂, ♀zamestnanci firmy♂ a podobne. Tým teda automaticky predpokladáme, že pod “mužským” variantom sa nájdu aj osoby iných rodov. Pri tomto si ale viacerí pokladajú otázku, prečo to takto funguje a kde sa to tu vzalo. Problematika generického maskulína nie je typická iba pre slovenčinu a ostatné slovanské jazyky, no je “problémom” taktiež aj iných jazykových rodín – často sa vyskytuje aj v nemčine, francúzštine či angličtine. Dôvodov na túto jazykovú stratégiu je niekoľko. Nepopierateľným je fakt, že generické maskulínum je historická jazyková tendencia, ktorá odzrkadľovala vizibilitu a postavenie pohlaví v skorších dobách. Je preto bežné, že v určitých jazykových registroch sa počas rokov etabloval najmä maskulínny tvar ako ten ženský – “primátor”, “starosta” alebo “politik”, keďže prítomnosť žien na týchto pozíciách bola buď úplne zakázaná alebo značne obmedzená. Zároveň však na tento problém možno nazerať aj z kulturologicko-spoločenského pohľadu, ktorý sa opäť formoval najmä historicky a predurčuje muža ako “prvé pohlavie” pred ženou, ktorá je tak automaticky vnímaná ako “druhé pohlavie”. (pozn. autora: O postavení ženy ako druhom pohlaví píše viac Simone de Beauvoir vo svojich esejách „The Second Sex“ (prvýkrát publikované v 1949). Týmto fenoménom sa opäť formuje vnímanie sveta na základe androcentrického a patriarchálneho princípu fungovania. Na druhej strane budú ♀zástancovia♂ generického maskulína operovať taktiež ekonomickým princípom jazyka, ktorý hovorí o tom, že sa chceme ako ♀používatelia♂ jazyka vyjadrovať čo najstručnejšie a chceme tak vyjadriť, jednoducho povedané, čo najviac.
Čo na to druhá strana?
Argumenty tematizujúce historickú tradíciu generického maskulína či ekonomický princíp jazyka, samozrejme, nemožno popierať, avšak do úvahy prichádza zopár aspektov, ktoré môžu ovplyvňovať pragmatické vnímanie jazyka. Na začiatok je potrebné spomenúť, že generické maskulínum nie je z normatívneho hľadiska nikde kodifikované ako norma v rámci slovenského gramatického systému. Viaceré publikácie však hovoria o tendencii, nie však o pravidle, ktoré by vyžadovalo striktné používanie generického maskulína na jednotlivých systémových úrovniach jazyka. V tomto kontexte je potrebné pozrieť sa aj na sémantickú, ale najmä na pragmatickú rovinu jednotlivých jazykových jednotiek v historickom vývoji. Ak sme hovorili o tom, že tvary mužského rodu sme na pomenovanie žien používali najmä preto, lebo vizibilita žien v daných oblastiach bola nižšia, dnes už existujú oblasti, pri ktorých by sme týmto argumentom operovať nemohli. Podľa údajov štatistického úradu z Sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2021 jasne prevažujú v učiteľskom povolaní ženy. Preto prichádza do úvahy v tomto povolaní skôr používať ako “normu” ženský tvar. Okrem toho sme ako spoločnosť prešli výraznejším posunom a vyznávame rovnosť pohlaví, rovnosť príležitostí a odmietanie diskrimináciu na základe pohlavia, t.z. že si môžeme hovoriť feministi, a preto aj v tomto kontexte je možné jazyk vnímať ako prostriedok na jeho uskutočnenie. Ako raz povedala nemecká jazykovedkyňa a priekopníčka gendrovej lingvistiky v nemčine Luise F. Pusch: “Jazyk nie je len prostriedok, ako svet zobraziť, ale aj ako ho vytvárať.” – znamená to, inými slovami, že ak svet okolo seba pomenúvam v mužskom rode, asi ho tak aj naozaj vnímam. Nehovoriac o veľkom spektre psycholingvistických výskumoch, ktoré sa zameriavali na percepciu označení osôb, ktoré si respondenti a respondentky predstavia, keď sa použije na označenie politikov a političiek či predavačiek a predavačov „súhrnné označenie“ mužského rodu, teda „♀politici♂“ alebo „♀predavači♂“. Respondenti a respondentky mali signifikantnú tendenciu predstaviť si pod týmto pomenovaním najmä osoby mužského pohlavia.
Feministické kruhy radi operujú jazykovou hádankou, ktorá poukazuje na nemožnosť diferencovať pohlavie osôb vzhľadom na používanie generického maskulína ako “prednastavenej normy”: V aute cestujú otec a syn, keď zrazu havarujú a utrpia ťažké zranenia. Obaja sú okamžite prevezení do nemocnice. K operácií je privolaná najväčšia kapacita v oblasti úrazovej chirurgie – primár oddelenia, hlavný chirurg. Keď však chirurg zistí, o koho ide, vyhlási, že operáciu nemôže uskutočniť, keďže pacientom je jeho syn. Otázka znie – v akom rodinnom vzťahu sú dotknuté osoby? Malá nápoveda: chirurgom (chirurgičkou) je matka syna.
Ak je generické maskulínum, musí byť aj generické …
Ak sme už spomenuli Luise F. Pusch je v tomto prípade potrebné spomenúť aj tendencie, ktoré sa začali v 80. rokoch vytvárať v západných jazykoch a ktoré neskôr prenikali do jazykových registrov feministických a progresívnych kruhov. Reč je o tkz. generickom feminíne, ktoré malo predstavovať istý typ provokácie a otvorenej rebélie proti nadradenosti generického maskulína a poukázanie tak na opomínanie ženského rodu v označovaní osôb. V skratke by teda išlo o to, že by sme použili tvar ženského rodu a predpokladali by sme, že budú oslovené nielen osoby ženského pohlavia, ale aj mužského. Bolo by to prinajlepšom zaujímavé vidieť, ako by reagovali lekári♂, ak by ste ich pomenovali “lekárky” a nie “lekári”. Zaujímavé, však? Avšak v opačnom prípade je to naša jazyková realita.
V istých sférach je používanie generického maskulína obrazom nielen historických štruktúr, ale najmä aj hierarchického postavenia – a to najmä v oblastiach ako je medicína, kde sa využitie mužského pomenovania používa ako odraz prestíže, vyššieho postavenia v rámci hierarchie. (pozri: T. Dickins: 2001) Feminínne formy preto v istých kultúrach môžu predstavovať istú degradáciu v rámci profesionality daného odboru. (pozri: Hellinger - Bußmann: 2015) K otázke prestíže sa vyjadruje aj česká gendrová lingvistka Jana Valdrová, ktorá hovorí, že osoba, ktorá sama seba označuje mužským tvarom dáva najavo, že mužský tvar je pre ňu prestížnejší a nepriamo kladie mužský výkon nad ten ženský. (pozri: Valdrová: 2005)
Znamená to teda, že v slovenčine sme posadnutí/-é generickým maskulínom? Určite nie, ak by sme sa pozreli do slovnej zásoby, našli by sme niekoľko slov, ktoré sú gramaticky ženského rodu, no pomenúvajú aj mužskú osobu, aj ženskú, ako napríklad obeť, osoba, postava, autorita či sirota.
Občas sa to s generickým maskulínom preženie
Skupina ♀používateľov jazyka♂,ktorá za generické maskulínum agituje, uvádza často ako jeden z argumentov, že tento prístup nenarúša čitateľnosť textu a nenabúra jeho vnútornú kohéznosť tým, že nepracuje s rôznymi znakmi, ktoré naznačujú iné rody. V určitých prípadoch to však nemusí naozaj tak fungovať. Jednou z oblastí, kde je generické maskulínum veľmi dobre “udomácnené” je práve judikatúra, a teda právny jazyk, ktorý pracuje práve s presnými a odbornými termínmi, ktoré často na seba, v prípade označenia osôb, preberajú formu “normy”, teda maskulína. Tak je tomu aj v Zákone o rodine č. 36/2005, ktorý v § 27 definuje, že
(1) Manžel, ktorý pri uzavretí manželstva prijal priezvisko druhého manžela ako spoločné
priezvisko, môže do troch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva
matričnému úradu oznámiť, že prijíma opäť svoje predošlé priezvisko.
V tomto kontexte vyznieva použitie generického maskulína úsmevne vzhľadom na formuláciu v Článku 1 toho istého zákona „Manželstvo je zväzkom muža a ženy“, keďže nemáme vedomosť o uznaní manželstiev rovnakého pohlavia na Slovensku. Alebo vlastne hej?
A čo s tým celým teraz?
To posledné, čo je v jazyku potrebné vytvárať, sú nefunkčné a ostrakizujúce pravidlá, ktoré nezodpovedajú jazykovej ani komunikačnej praxi. Nie je nutné do jazyka na silu pretláčať pomenovania všetkých rodových identít či osôb len preto, aby sa všetci cítili dobre. Je však dôležité uvedomiť si, že v spoločnosti existujú skupiny ľudí, ktoré sa v bežnom jazykovom prejave často nevidia alebo sú v ňom neviditeľné. A práve jazyk môže byť jedným z prostriedkov, ako ich zviditeľniť – bez toho, aby sme z neho robili ideologický nástroj alebo ho zaťažili nepraktickými konštrukciami, keďže sa za jazykom sa často skrývajú historicky podmienené väzby a štruktúry.
