Tak ako som to už spomenula v niektorom mojom predchádzajúcom blogu, fungovala som v nejakom automatickom móde alebo ako by povedal môj manžel- vyštudovaný programátor, bola som v off line režime. V takomto režime podľa mňa funguje veľké množstvo matiek, nastavia si svoj vnútorný budík /prípadne budík v mobile/, aby sa ráno zobudili a celý deň fungujú. Večer zaspia s pocitom "na čo som ešte dnes zabudla", príp. "čo som dnes nestihla" a ráno fungujú znovu. Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac. Ani sa nenazdajú a opäť sú tu vianoce. Keď som bola malá, rok /najmä ten školský/ plynul strašne pomaly, všetko sa nejak vlieklo a jedine prázdniny ušli strašne rýchlo. Teraz sa mi zdá, že rok ubehne veľmi rýchlo...veď len teraz som odkladala vianočné dekorácie a už ich môžem opäť vybrať.
Tento rok som mala stretnutie absolventov z gymnázia po 20 rokoch. Uff...20 rokov je strašne dlhá doba, zrazu som sa cítila veľmi staro. S blížiacim sa termínom našej "stretávky" som začala objavovať prvé strieborné vlasy /strieborné znie lepšie ako šedivé/ a moje vrásky okolo očí sa tiež nejak viac prehĺbili /ja viem, že vďaka makeup-u sa to dá zafixovať, ale ako je to možné, že JA MÁM VRÁSKY??? ok, sú to síce len mimické, ale VRÁSKY!!!/. Po 20tich rokoch som opäť videla naše tablo, odrazu sa mi zdalo, že to bolo len prednedávnom, keď sme sa v triede pohádali ako to tablo má vyzerať, ako je možné, že odvtedy ubehlo už 20 rokov??? Veď len teraz sme vymýšľali program na stužkovú slávnosť a zrazu si ukazujeme fotky našich detí. Vtedy sme mali pred sebou celý život a nik z nás ani len netušil o čom vôbec život je. Pochytil ma pocit, že to najlepšie mám už doslova za sebou a tento pocit sa prehlboval. Nejak som si začala uvedomovať, že nechcem fungovať tak ako fungujem, vstávať a zaspávať s tým, že deň začína aj končí prípravou granka :-) že ešte chcem niečo zažiť a nie len hibernovať. Poznám ľudí, ktorých z tohto stavu prebrala nevera partenra, drogová závislosť dcéry či smrť blízkeho, mňa zo stavu hibernácie dostala stretávka po 20tich rokoch :-)
Každý z nás v určitom veku dospeje k momentu, že si uvedomí aký je ten život krátky a že prežiť ho len tak, že ho prežívame a nie žijeme, je na nič. Každý z nás má určite nesplnené sny, ja som si toto leto niektoré z nich splnila a budúce leto si dúfam opäť splním ďalšie, napr.mojim dosiaľ nesplneným snom je zaspievať si na Kráľovej holi pieseň "na Kráľovej holi" :-) Kto sa pridá?
