reklama

Cesta hrdinov SNP 2021 - 10. časť

Spomínanie spred roka, ktoré prežívam opäť intenzívne spolu s vynárajúcimi sa spomienkami. Slasti aj strasti cesty :-)

Cesta hrdinov SNP 2021 - 10. časť
Chopok z Derešov (vpravo Ďumbier, ale zázvor tam nenájdete) (Zdroj: Michal Legíň)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Deň 19.  - 11.máj 2021 (stúpanie 1255 m, klesanie 1150 m)

Práve vyšlo slnko za Chabencom. Pomaly sa balíme a o chvíľu, plní očakávaní, vyrazíme na chatu M.R.Štefánika. Dvojitá praženica od chatárky pod Chabencom dodala sily, priaznivá predpoveď počasia pridala odvahy. Ide sa! Dnes to už nebude v sandáloch. Vyššia nadmorská výška a viac snehu velí obuť vibramy. Ráno v doline pod Chabencom vychádza slnko o hodinu a pol neskôr ako na rovine. Vstať na východ slnka teda nie je až taká frajerina. 

V stúpaní na Chabenec
V stúpaní na Chabenec (zdroj: Michal Legíň)

S pánom Čelkom sme vyrazili každý po svojom. Ja po pásoch lúk, on na skialpových lyžiach po snehu. Niekdy ich podľa potreby radšej zložil. Kráčalo sa nám znamenite. Jeden na južnej strane po letnej, druhý po zimnej, severnej trase. Občas sme na seba mávali v tom vetre, a nerozumeli sme si. Vlastne, predsa sme si rozumeli. Signálne turistické palice vždy vysvetlili, že sa vidíme hore. Tak sme každý šlapali ten svoj kopec. Pomaly, každý svojím tempom, a predsa každý rovnako.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Zostup z Chabenca
Zostup z Chabenca (zdroj: Michal Legíň)

Keďže už je v tomto termíne skialpinistická uzávera, Marek ako dobrovoľný člen Horskej služby Malá Fatra je znalý zásad ochrany prírody. Nešiel teda nijaký free ride zjazd do sedla či do dolín, kde by vyrušil mláďatá. Tie sa začiatkom jari rodia. Sprevádzal ma ako turista, chodec na lyžiach. Ani na zjazdoch si nedal dolu pásy. Pomaly sa popri chodníku zošmykol do sedla. Fučalo o čosi menej ako včera, ale dnes nám to viac pomohlo v stúpaní. Bol to teplý, letný vietor, čo padlo nesmierne vhod. Dokonca som mal občas pocit, že stúpam akoby bez ruksaku. Keď fúkalo zdola, tlačilo ma do kopca. Vtedy sa kráča celkom ľahúčko. Takto sme z výšky 1610 m doslova vybehli na 1955 m na Chabenec. Otvorili sa nám výhľady a videli sme už Dereše, jednu z štyroch nízkotatranských dvojtisícoviek (ale len na tri vedie chodník). Pokým sme sa tam dostali, ešte bolo treba za sebou nechať Kotliská a Poľanu. Potom nás už čakali Dereše, z ktorých je to na Chopok takmer ako prechádzka po obecnom parčíku, ibaže s výhľadom na Roháče. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Pohľad z Poľany, zľava Chopok, Dereše, Malé Dereše.
Pohľad z Poľany, zľava Chopok, Dereše, Malé Dereše. (zdroj: Michal Legíň)

Otlaky sa mierne preliečili a vibramy som vyplnil dvoma ponožkami. Noha tak nemala vo vnútri nijakú vôľu a nové otlaky sa už nerobili. Protišmykové reťaze nebolo treba, slnko hrialo a ani v noci už nemrzlo. Sneh bol mäkký a nedalo sa šmyknúť do doliny. Ale keby mrzlo, po klzkom ľade v žľabe by sa dalo nebezpečne zviesť aj niekoľko sto metrov nižšie. Počas cesty od Devína som si asi trošku vytrénoval kondičku. Som rád, že ako chodec som stúpal v podobnom tempe ako skúsený skialpinista Marek, ktorý túto sezónu (2020/21) nastúpal na lyžiach 50.000 výškových metrov. Počas dnešnej cesty zo dvakrát zlyžoval na pásoch popri chodníku do sedla, vtedy ma predbehol. Ale párkrát som ho zas predbehol ja, keď musel dať na trávnatej pasáži či na skalách lyže dolu. To som potom v závetrí čakal zas ja jeho. Sneh sa topil, na rovných miestach a chodníkoch vytváral mláky, aj sme sa z nich napili. Zopárkrát sme prechádzali skalný pás moreny. Hlboko pod ňou stekali zvučné, neviditeľné potoky z roztopeného snehu. V silnom vetre ich bolo počuť hlboko pod skalami.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama
V lete tu nebýva voda, zato koncom zimy je vody dosť. Čistá a pitná :-)
V lete tu nebýva voda, zato koncom zimy je vody dosť. Čistá a pitná :-) (zdroj: Michal Legíň)

Postupne sa sem-tam objavovali stopy kamzíkov. Vedľa chodníka ležali občas čerstvé, zavše staré bobky. Keď som tu bol naposledy, jeho veličenstvo kamzík sa nám ukázal zblízka. Sotva na 20 metrov. A zrazu sa za skalou mihol tieň s rohmi.

"U všetkých rohatých, to snáď nie! Ešte predsa nie je čas! Ešte si ma rohatí neberte," pomyslel som si. Ale už som tušil, že prichádza medzidruhové stretnutie. Naozaj, na horskej pastvine sa pásla črieda kamzíkov. V kľude postávali, niektoré z nich ležali a prežúvali, mláďatá poskakovali na slabých nôžkach. Krotké, pokojné, no ostražité zároveň. Pripadal som si ako Richard Attenborough počas nakrúcania prírodopisného dokumentu, lebo čas, ktorý som na kamzíčiu rodinu mal, sa zdal byť neobmedzený. Nikde neboli iní turisti, tak kamzíky stáli a tvárili sa, že majú všetok čas sveta. Potichu som stál aj ja. Slušne som sa im pozdravil, že turista ako ja im nechce ublížiť. S foťákom na telefóne som sa pomaly priblížil ešte o tri kroky. Staršie, ležiace kusy sa až vtedy postavili. Stáli však kľudne, neutekali. Zaradil som tri kroky vzad, načo sa zvieratá ukľudnili. Nevedno, koľko ubehlo času, len mi zrazu napadlo, že Marek už je isto na Chopku. Ešte posledná fotka, objektív dolu a krátka rozlúčka s rohatými priateľmi. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kamzíky na Derešoch
Kamzíky na Derešoch (zdroj: Michal Legíň)

Sotva pár metrov odtiaľ, pod Chopkom, stojí ohyzdná budova vrcholovej stanice lanovky. Presne taká, o ktorej vieš, že v týchto miestach nemá čo robiť, pokiaľ chceš chrániť prírodu a nehnať davy ľudí medzi čriedy kamzíkov. Hneď vedľa je chata Kamienka. Začiatkom mája 2021 však bola zavretá, ani lanovka nepremávala, ale na terase predsa sedelo 15 skialpinistov. Marek ma tam už medzitým čakal. Opaľoval sa, masíroval si nohy a príliš sa nedružil so skialpinistami, ktorí si tam vyšlapali po južnom či severnom svahu Chopku. Keď som tam prišiel, jeden pánko si ma obzeral. Zavalitý, mocný chlap. Tatranský nosič, ktorý si vo voľnom čase odbehol na susedné hory sa dal do reči s esenpéčkarom. Z ruksaku vybalil ananás a všetkých na terase zavretej chaty ponúkol. Nakoniec vybalil voňavú pomazánku, a vtisol mi ju do ruky. Vraj nech dám telu, čo pýta. Ťažko odolať, najmä keď na to niet síl. Takmer ako odporovať mame: “Fakt, mám dosť. Ale dobre, ešte vezmem do zásoby.” Ako to však chodí, večer to predsa dobre padlo. Telo si pýtalo viac ako inokedy.

Ccc, ananás v zime?
Ccc, ananás v zime? (zdroj: Michal Legíň)

Na ďalšiu časť trasy si Marek nechal lyže aj lyžiarky na terase Kamienky, hneď za naštósovanými lavicami. Zajtra sa sem vráti a ak tu vybavenie nájde, zlyžuje dolu do Jasnej. Odvážny plán, pomyslel som si. Ale naozaj bol reálny. Za hradbu lavíc a na seba naukladaných stolov sa asi nikto nebude dívať. Navyše, keď sa tu do večera premelie už len zopár ľudí. Lyže sa pod tým celkom stratili. Takto sme sa dvaja pešiaci pobrali ďalej. Medzičas sme s mali výborný, nohy po pauze oddýchnuté. Trasa viedla popod Konské a Ďumbier k Štefáničke. Na Ďumbier som ale nešiel. Ten si musím dať s drahou Doñou Soňou, až nadíde správny čas.

Krúpová hoľa, v strede Ďumbier
Krúpová hoľa, v strede Ďumbier (zdroj: Michal Legíň)

Zasnežených chodník sa v májovom slnku topil, ale predsa sme sa občas borili po kolená v snehu. Niekedy sa magistrála chodníka stratila v snehu, ale sem-tam sa pritrafil luxus kráčať po chodníku dláždenom obrovskými kameňmi. Či už bolo menej či viac snehu, vždy sme videli aj zimné značenie. Smer bol jasný, Štefánička už bola takmer na dohľad. Neustále sme k nej klesali a čím viac sme sa blížili, tým sa mi zdala vzdialenejšia. To únava, alebo pekné počasie skresľovalo vzdialenosti. 

Zľava - Tomáš, esenpéčkar kráčajúci od Dukly, Marek a moja ošarpanosť
Zľava - Tomáš, esenpéčkar kráčajúci od Dukly, Marek a moja ošarpanosť 

Zdola, od chaty, k nám niekto kráčal. Nijako sme tomu nevenovali pozornosť, veď na horách ti vždy niekto ide oproti. Spoza skalnej morény sa zrazu vynorila postava turistu s veľkým ruksakom. Popraskané pery, opálená tvár, spotené čelo, vyrysované lýtka a svižný krok. Hneď mi napadlo, že to bude asi môj prvý “kolega” putujúci z východu. A naozaj, Tomáš Zuber kráčal na západ a bol môj prvý esenpéčkar, ktorého som stretol na svojej ceste. Takmer presne v polovici trasy. To ale trvalo:-) Bol to podobný pocit, ako stretnúť kamzíky. Skrátka, vieš, že tam sú, ale zbadať ich nie je vôbec isté. S Tomášom to bolo krátke, ale nesmierne srdečné stretnutie. Mal naponáhlo, času na celú trasu mal menej ako ja. Rozlúčili sme sa a moja mikro výprava vykročila na posledný kilometer k večeri a pollitráku.

Na Štefáničke dokonca mali narazený sud, čo som zatiaľ od Devína zažil iba v Trenčíne a Trenčianskych Tepliciach, kde sa na terase premelie omnoho viac ľudí (covidový rok 2021 bol pre gastro náročný). Na chate nasledovala sprcha a pranie, samozrejme, v rukách. Komfort práčky a sprchu považujeme za absolútne bežnú vec, ale tečúca voda okrem studničky, nebýva na trase SNP vždy samozrejmosťou. Teda, pokiaľ sa spí v útulniach a turistických prístreškoch. 

Kráčať treba, aj keď strácaš sneh pod nohami. Marek Čelko ako vítaný zimný doprovod. V pozadí Skalka, Kotliská a Poľana
Kráčať treba, aj keď strácaš sneh pod nohami. Marek Čelko ako vítaný zimný doprovod. V pozadí Skalka, Kotliská a Poľana (zdroj: Michal Legíň)

Svoje dojmy z cesty aj fotky každý deň priebežne zverejňujem na sociálnych sieťach. Vďaka tomu moje okolie vidí, číta a fandí. Dnes o mojej ceste na SNPéčke vyšiel článok v Novom čase. Predsa ma len bývalá kolegyňa Jana Rojková presvedčila, nech nemám mindráky a zviditeľním sa aj viac. Nuž, nedbám. Úprimne ma potešil tiež dotaz od ďalšieho mediálneho exkolegu Števa Šprochu. Pozýval ma do markizáckeho Telerána porozprávať o Ceste SNP. Aj tomuto sa, mierne povedané, čudujem. Nepovažujem sa za extrémne zdatného turistu, ani nerobím nijaký rekord, veď krátko po mojom príchode domov vznikol nový ženský rekord na Ceste hrdinov SNP - Soňa Kopčoková ju prebehla za 11 dní a 15 hodín a 30 minút. Tlieskam jej, snímam klobúk, inšpirujem sa jej výkonom. Predsa však, keď budem môcť, dokráčam svoju cestu v kľude a s prehľadom. Pozvanie na svojich 15 minút slávy prijímam iba v prípade, že to moje nohy vydržia až na Duklu. A ja spolu s nimi...

Vibramy sú ťažké, ale zato nepremokavé a krok v nich je istý.
Vibramy sú ťažké, ale zato nepremokavé a krok v nich je istý. (zdroj: Michal Legíň)

 

Rozlúčka s Marekom Čelkom na Chate M.R.Štefánika
Rozlúčka s Marekom Čelkom na Chate M.R.Štefánika (zdroj: Michal Legíň)

Deň 20.    (stúpanie 583 m, klesanie 1046 m)

Ráno, po rozlúčke s Marekom Čelkom, som prehodnocoval, či nohy zvládnu trasu na Útulňu Andrejcová. 35km, 1700m stúpanie a 2000 m klesanie. Na Čertovicu to bolo ešte mierne zvlnené, zväčša klesanie, pomaly sa strácal sneh, vibramy som vymenil za obľúbené sandále a rodilo sa rozhodnutie, že dnešná moja konečná bude už po 15 km na útulni Ramža.

Terén je schodný, konečne ľahký krok!
Terén je schodný, konečne ľahký krok!  (zdroj: Michal Legíň)

Nemám sa predsa kam ponáhľať, chcem si užiť zvyšok najkrajšieho hrebeňa trasy. Podľa očakávaní, na Čertovici nebolo v postcovidovom čase žiadne občerstvenie, tak som sa pobral ďalej. Aj Chata horskej služby sa pred príchodom sezóny ešte prerábala. Táto časť Nízkych tatier nie je tak turisticky navštevovaná. Kopce tu dosahujú výšku 1300-1600 m, ale po kalamite pred pár rokmi tu vznikli obrovské odlesnené stráne. Verím, že ešte zažijem tieto miesta zalesnené.

Nízkotatranské rúbaniská
Nízkotatranské rúbaniská (zdroj: Michal Legíň)

Smska od Mareka ma cestou potešila. Schovanú skialpinistickú výstroj na Kamienke našiel a pokojne po zjazdovke zjazdil do Jasnej.

Konečne som sa cez rúbaniská a občasný les dostal na Ramžu. Bola tu rozložená rozkladacia plážová stolička, hneď som si v nej na hodinku pospal. Studnička a telefónny signál sú 300 m vyššie. Na večer hlásili dážď, nachystal som drevo a krátko pred búrkou prišli dvaja košickí šraci, Tomáš a Jaro. Prechádzali hrebeň od Kráľovej hole po Čertovicu. Aspoň sa tu nebudem rozprávať s veveričkami. Zajtra mám v pláne presun 20 km počas celodenného dažďa na útulňu Andrejcová. Potrebujem dôjsť v piatok pred 14:00 do Telgártu, dokedy je otvorená pošta. Čaká ma tam balík so zásobami a ľahšími topánkami.

Keďže vstávať treba s východom slnka, spať ideme hneď, ako sa zotmelo. Nech je dosť energie na presun v rozmočenom snehu.

Nocľažníci onoho dňa na Ramži
Nocľažníci onoho dňa na Ramži (zdroj: Michal Legíň)



Michal Legíň

Michal Legíň

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  167x

Rád cestujem, čítam knihy, sledujem kultúrne dianie a vnímam svet okolo. Tvorím aj hrávam divadlo pre deti, čo považujem za poslanie a obrovskú príležitosť pomôcť formovať mladú generáciu. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu