reklama

Cesta hrdinov SNP 2021 - 12. časť

Spomínanie spred roka, ktoré prežívam opäť intenzívne spolu s vynárajúcimi sa spomienkami. Slasti aj strasti cesty :-)

Cesta hrdinov SNP 2021 - 12. časť
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Deň 23. - 15.5.2021 (19 km, stúpanie 716 m, klesanie 809 m)

Ráno po skvelých penziónových raňajkách som nechal kamoške Vranke mačky do Nízkych tatier u domácej pani Hanky. Vranka kráča SNP z Dukly, ja naďalej v protismere a nemienim to zmeniť. Navliekol som sa s ruksakom do pršiplášťa a pobral sa ďalej. Okolo Charmošského viaduktu a prameňa Hrona do Slovenského raja. Pri železničnej stanici Telgárt som stretol fajn partiu asi 30 turistov. Rodičia v mojom veku, ich deti 8-15 ročné. Každý rok si prejdú kúsok trasy SNP. Fajn, že ich deti vyrastajú už ako snpéčkari.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Dôsledne zachovávajúc GDPR tridsaťčlennej turistickej skupiny, ktorá na fotke naozaj nemá 30 členov. S nimi som si zažil na Ceste SNP to povestné dobiehanie a predbiehanie  na ceste.
Dôsledne zachovávajúc GDPR tridsaťčlennej turistickej skupiny, ktorá na fotke naozaj nemá 30 členov. S nimi som si zažil na Ceste SNP to povestné dobiehanie a predbiehanie na ceste. 

Dnes som sa s nimi stretol ešte niekoľko krát a každé ďalšie stretnutie bolo srdečnejšie ako to predchádzajúce. Prvý krát ma predbehli, keď som sa zastavil na čaj v chate Rita na Čuntave, patriacej Klubu slovenských turistov. Jej prevádzkovatelia tam prišli na jarnú brigádu a keď ma autom predbiehali v stúpaní po štrkovej lesnej ceste, odmietol som odvoz. Svoju cestu si predsa prejdem po vlastných. Ale aspoň na čaj som prikývol. Asi vtedy som naposledy chcel zamávať Kráľovej holi, lenže mával som pomyselne iba do hmly na západ. Nepšalo husto, len tak kropilo. A ani veľká zima nebola. Navyše, v ľahkých topánkach a s odľahčeným ruksakom cesta ubiehala rýchlo. Fajn, tých 20 km na Dobšinskú mašu nebude precedených cez zuby, v porovnaní s dvomi daždivými dňami v Kráľohoľských kopcoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Prístrešok blízko chaty na Čuntave
Prístrešok blízko chaty na Čuntave (zdroj: Michal Legíň)

Na Chate Rita bola čulá brigáda. Chlapi pílili drevo, čistili odvodňovacie rigole, ženy umývali okná a pripravovali chatu na sezónu. Aj čaju s páleným sa mi ušlo, aj som zistil, že všade dokážem stretnúť ľudí, s ktorými máme spoločných známych. Vďaka za pohostenie, Dagmar Kračunová Šmelková. Tak ešte chleba so šmalcom na cestu a už som šlapal naproti kamoške Vranke, priebežne sme si písali, kde kto z nás je. Dobehol som 30 člennú tlupu turistov sediacu v prístrešku, ktorí ma medzitým predbehli a už som sa tešil na Vrankine zážitky z cesty od Dukly. Stretli sme sa v lese, epicky aj pršať prestalo. Ukulele už poslala domov poštou, tak jam session nebola. Nevadí. Aj tak bolo všade mokro. Ani ruksaky sme si nedali dolu, a pol hodiny sme si srdečne vymieňali skúsenosti a tipy z cesty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Má to veľký ruksak, palice a úsmev. Kto je to? Snpéčkarka Vranka. Kedysi sme spolu hráli v kapele Watermelon orchestra.
Má to veľký ruksak, palice a úsmev. Kto je to? Snpéčkarka Vranka. Kedysi sme spolu hráli v kapele Watermelon orchestra. (zdroj: Michal Legíň)

Medzitým opäť prešla skupina 30 turistov, s ktorými sme tipovali, koľko krát sa ešte stretneme. Ale potom už prišiel čas ísť. Aby sme obaja v dobrom čase došli, kam treba. Posledný krát som predbehol 30 turistických statočných a je možné, že zajtra sa stretneme ešte raz. Spojmi sa odvezú značný úsek dopredu a pôjdu mi oproti smerom späť na Dobšinskú a Palcmanskú mašu. Vtedy zas prestalo pršať, hmla sa začala dvíhať a konečne bolo vidieť aj niečo z lesov a lúk okolo. Kým som prišiel na Mašu, už svietilo slnko a stihlo mi vysušiť pršiplášť. Poltopánky so štucňami trochu navlhli, ale cez nepremokavú ponožku sa na kožu voda nedostala. Bola to skvelá kúpa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Dobšinská maša, priehrada Dedinky s výhľadom na Palcmanskú mašu. Po troch dňoch aj slnko vykúka
Dobšinská maša, priehrada Dedinky s výhľadom na Palcmanskú mašu. Po troch dňoch aj slnko vykúka (zdroj: Michal Legíň)

Domáci z ubytovania ma zviezli do pizzérie na opačnej strane Maše, objednal som si rovno dve pizze, nech ukojím preukrutný turistický hlad a pomaly aj stíham písať tieto riadky.

Zajtra by som chcel prejsť 31 km na chatu Volovec. Či ma ubytujú, dozviem sa až na mieste, predbežne má chatár v pláne deň voľna. Zatiaľ aspoň registruje môj záujem. Uvidíme. Vedľa chaty je prístrešok, čo pred nočným dažďom ochráni. Najbližia trasa je na strechu skúpa (v priebehu sezóny 2021 tam postavili ďalšiu útulňu, tú som však ja ešte nezažil). Pozajtra by som chcel spať v Kúpeľoch Štós, ale v prechádzajúcom roku (2020) tam nemali snpéčkarov príliš v láske. Zatiaľ mi aspoň telefonicky odpovedali, že asi budú mať obsadené, mám sa ozvať pozajtra. No a ďalej smer Košice? Chaty Erika ani Lajoška nie sú v prevádzke, našťastie je tam aspoň zopár krytých prístreškov. Skrátka, Volovské vrchy sú pre mňa doteraz najväčšia divočina na trase. Najbližšia civilizácia je až Chata Jahodná, kúsok pred Košicami.

Tak aj doplánivané, ešte prichystať veci na ráno. Chcem vstať skoro, nech v daždi prejdem pod Volovec. Moje voľné dni sa krátia, rád by som šiel domov až z Dukly.

Na trávniku môjho ubytovania mali živú kosačku s múdrymi očami. Dobšinská Maša
Na trávniku môjho ubytovania mali živú kosačku s múdrymi očami. Dobšinská Maša (zdroj: Michal Legíň)

 

Deň 24. (29 km, 973 m, klesanie 621 m)

Opäť zápisky z môjho facebookovského verejného denníka: “Keďže som nemal signál vo Volovských vrchoch, píšem s oneskorením dvoch dní. Dnes som došiel do Košíc, ale ako? O tom napíšem zajtra. Zatiaľ tu je daždivá cesta Volovskými vrchmi.”

Dobšinská Maša. Budíček 5:30. Uvariť vodu na raňajky, riedka kaša (300 ml vody + 120 g ovsených vločiek) nahradí aj ranný čaj. Čím menej úkonov, tým skôr vyrazím. Pobaliť ruksak, prádlo zmoknuté aj to vypraté už preschlo. Skontrolovať otlaky, niektoré leukoplasty sa po včerajšej sprche mierne odlepili, dolu s nimi a nalepiť nové. Aj v písomnom prejave minimalizujem, čo sa dá. Neurčitky dominujú. Akoby aj literárna strohosť šetrila energiu. K tomu nepremokavé ponožky aj nohavice, pod to tenké spodky. Na vrch večne zablatené štucne. Tenké merino na vrch tela, na to bunda a pršiplášť, na krk buffka. A môže sa vyraziť. V porovnaní so spaním v prírode mi ani ranné balenie na penzióne netrvá menej ako hodinu (spacák baliť nemusím, aká pohoda a ušetrený čas). A to som si už večer naplnil a nainštaloval do ruksaku vodný vak. Ale ani to neskrátilo rannú prípravu. Zväčša ráno napĺňam len množstvo vody podľa rozpisu a vzdialenosti prameňov po ceste. Lenže za dažďa sa mi pri prameňoch nechce dávať dolu pršpiplášť aj s ruksakom. Zaberá to čas, tak radšej tankujem ešte na ubytovaní do plnej, aj s vedomím zbytočných kíl vody navyše.

Také bežné turistické ráno za dažďa, iné ako v paneláku. Pár dní trvalo, kým som si na to zvykol. Hlavne na iný režim, tiež postupnosť všetkých krokov a samozrejme, nič nikde nezabudnúť.

Vo Volovských vrchoch ma v hmle na trase udržiavalo červené značenie a gps v telefóne.
Vo Volovských vrchoch ma v hmle na trase udržiavalo červené značenie a gps v telefóne.  (zdroj: Michal Legíň)

Dnes som vyrazil s cieľom zdolať 29 kilometrov k Chate Volovec, dúfajúc, že sa nazbiera viac zákazníkov, kvôli ktorým by tam dnes bol chatár. Prvú hodinu kráčania mi nepršalo, ale cez hmlu bolo vidieť tak na 20 metrov. Aj značku som musel hľadať častejšie. Aj gps kontrolovať, ak som nechcel robiť zachádzky. Chodník v tráve bol ledva prešlapaný. Ale cesta ubiehala rýchlo. Topánky premokli hneď po prvom kilometri, je jedno, že sú goretexové, mokrá tráva si s tým hlavu neláme. Ešte, že aspoň nepremokavá ponožka drží.

Pomalé stúpanie pomedzi lúky a rúbaniská. O 9:15 začalo zľahka pršať, čo ma ešte zrýchlilo, aby som mal skorší dojazd a sušenie. Cesta sa kľukatila cez mnohé rúbaniská, čomu som opäť rád, že som cez hmlu nevidel celé vyrúbané kopce. Mestské lesy Dobšiná sa s tým skrátka nebabrú. Keď už rúbať, načo šetrne, sektorovo. Rovno celú dolinu alebo kopec a hneď aj ten vedľa. Keď tam už majú stroje, nech sú efektívni. Bravo!

No coment. V týchto častiach hôr je zvýšený výskyt podobných pohľadov
No coment. V týchto častiach hôr je zvýšený výskyt podobných pohľadov (zdroj: Michal Legíň)

Cesta ma viedla ďalej, nikoho som nestretol, až presne v polovici dnešnej trasy. Najskôr miestni chalani zo Smolníka, snpéčkara počastovali slivovicou. Keď zbadali môj veľký ruksak, hneď sa pýtali: “Snp?” Príjemné stretnutie. Ešte sme sa ani rozlúčiť nestihli, už sa blížila patria včerajších 30 tich turistov. Najskôr bolo počuť hlasy a po chvíli z hmly vystúpila známa veselá parta, scvrknutá na polovicu. Menej nepremokavé mladšie kusy ostali na ubytovni.

Z tridsiatich už dnes bola polovica nepremokavých statočných
Z tridsiatich už dnes bola polovica nepremokavých statočných (zdroj: Michal Legíň)

Väčšina letných snpéčkarov takéto stretnutia zažíva na dennej báze, ale my mimosezónni, putujúci v protismere, nezažívame stretnutia s mnohonásobným predbiehaním a dobiehaním tých istých ľudí na trase. Každopádne, aj toto bolo veľmi srdečné. Pozdravujem násťročnú snpéčkarsku omladinu, nech zažije mnoho dobrých kilometrov a stretne skvelých ľudí.

Vtedy začalo liať ako z krhly. Ja som zamieril do Útulne Galová, kde som mal v pláne polhodinovú občerstvovaciu pauzu. Priatelia turisti si to aj cez ten dážď šinuli smerom na Palcmanskú mašu. Chceli byť doma v Bratislave ešte do zotmenia. Víkend končil, pondelok mal byť už zajtra, ešte šťastie, že mi to povedali, lebo diár som nesledoval, pokým som nedostal pracovný telefonát.

V Útulni Galová som objavil poklady, ktoré pútnika dokážu nesmierne potešiť. Je to asi najlepšia útulňa, akú som u nás videl. Aj skvelé kachle do pol hodiny vysušili mokrú bundu, pivko potešilo a keď prietrž skončila, vyrazil som ďalej. Samozrejme, ešte pred odchodom som do kasičky vhodil primeranú čiastku, nech majú prevádzkovatelia Útulne Galová vhodnú motiváciu na jej prevádzkovanie.

Na Útulni Galová
Na Útulni Galová (zdroj: Michal Legíň)

Plánovaná pol hodina sa v prietrži mračien predĺžila na hodinu a pol. Za jemného mrholenia som vyrazil ďalej. Dopoludnia som neustále mierne stúpal, popoludní nasledovalo nekonečné, pozvoľné klesanie. V hmle sa dalo stratiť, viac krát som kontroloval gps, či som náhodou nezišiel z trasy. Najmä na rúbaniskách, kde sa chodník zvykne stratiť a občas vyrúbu aj nosiča značky. Ach.

Mrzí ma, že minulý rok neprešiel zákon o ochrane turistických chodníkov.
Mrzí ma, že minulý rok neprešiel zákon o ochrane turistických chodníkov. (zdroj: Michal Legíň)

Vtedy sa oproti zjavili trojfarebné pršiplášte. Už som vedel, že sú to duklianski snpéčkari, čo spali vo Volovských vrchoch etapu predo mnou. Sledujem snplive, aj tam občas niečo prihodím, aj vidím, koho stretnem. Vymenili sme si pár informácií k ubytovaniu aj k Nízkym Tatrám a pobrali sme sa každý po svojom. Závidím im, išli spať do Útulne Galová. Ja som pridal do kroku, k Chate Volovec som to mal ešte 4 hodiny. Telefonát, či ma náhodou predsa ubytujú, nebol pozitívny. Tak som si aspoň vypýtal pivko, nech mi ho niekde schovajú. Cestou sa na chvíľu vyjasnilo, aj do dolín bolo vidieť, až ma mrzí, že tadeto prechádzam za večnej hmly.

Obrázok blogu
(zdroj: Michal Legíň)

Čoskoro sa opäť rozpršalo a cesta sa strácala, slabo značená na rúbaniskách, aby sa zas vyjasnilo a opäť rozpršalo, tentokrát silnejšie. To aby som sa na dojazd mal z čoho sušiť.

Konečne som dorazil ku Chate Volovec. Na dohodnutom mieste nebolo jedno ale rovno dve pivká. Skvelé. Chatár mi ich, ako ospravedlnenie za noc pred chatou, venoval grátis. V altánku začalo sušenie a zrazu prišli výletní košičania. Opiecť si špekáčky a pozerať západ slnka, ktorý ten večer nebol v hmle viditeľný. Hneď ma otipovali ako diaľkového turistu a pýtali sa na zážitky. Popri historkách z mojej cesty SNP sa mi ušlo aj Becherovky za kalíštek, aj konzervu na večeru mi nechali. Cítil som sa ako vtedy, keď som mal 3 roky na dovolenke v Juhoslávii, keď východní nemci na pláži kŕmili vychudnuté chlapča. Mama sa hanbila za syna, ktorého nedokáže vykŕmiť. Nuž ale, gény sú gény a pohostinnosť poteší. Tak som si spravil ešte aj druhú večeru a teším sa na skoré vstávanie.

Altánok pri Chate Volovec
Altánok pri Chate Volovec (zdroj: Michal Legíň)

Zajtra mám v pláne prejsť 28 kilometrov v daždi do Štóskeho sedla. Nepôjdem ale do Kúpeľov Štós, keď mnohým snpéčkarom dali vedieť, že ich tam nechcú, lebo sú zablatená čvarga (skúsenosti priateľov z rokov 2019, 2020). Tam moje peniaze nedostanú, keď neposudzujú človeka podľa činov, ale podľa zablatených topánok a prepoteného trička. Teším sa teda do rodinného penziónu v Smolníku, kam zídem 40 min.z trasy. Odporučili mi ich protichodivší traja snepéčkari. V Smolníku som nikdy nebol, môj dedo vyrastal v Gelnici, chodil do Smolníka ako chlapec, budem mať poznávací večer. Tak. Ale teraz už spať. Už veľa píšem, ešte priložím na oheň, nech ten macko okolo chaty dnes nechodí. Aj cedule tu majú, že sa tu pohybuje, zaspávam s protimedvedím kaserom vedľa hlavy.

S odstupom roka musím poopraviť môj sprostredkovaný dojem z kúpeľov Štós. Mal som informácie z roku 2019 a 2020 od vicerých snpéčkarov, v sezóne 2021 vraj boli v Štóse prívetiví, sezónu 2022 som na ceste SNP príliš neregistroval.

Michal Legíň

Michal Legíň

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  167x

Rád cestujem, čítam knihy, sledujem kultúrne dianie a vnímam svet okolo. Tvorím aj hrávam divadlo pre deti, čo považujem za poslanie a obrovskú príležitosť pomôcť formovať mladú generáciu. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu