Cesta hrdinov SNP 2021 - 6.časť

Radosti aj strasti diaľkového turistu, ktorý prešiel túto 760 kilometrov dlhú trasu zo západu na východ za 33 dní.

Cesta hrdinov SNP 2021 - 6.časť
Vapeč, pod ním Horná Poruba (Zdroj: Michal Legíň)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

10. Deň 8 km (413 m stúpanie, 267 m klesanie)

Zápisky z facebookového denníka:

"Dnešok na ceste SNP bol pomalý a mokrý. Ešte pred tým v noci zo soboty na nedeľu som počas búrky pred zatekaním prehlboval okop prístrešku, nech nepodteká. Náradie nebolo k dispozícii, palicou s tĺčikom z palice inej, hrubšej. Obrábanie udupanej hliny bez kovových nástrojov ma postavilo do pocitu človeka zručného. Dobre som spravil, lebo zo strechy prístreška a zo svahu stekali výdatné jarčeky vody. Pršalo a fúkalo tak mocne, že drobné kvapôčky dažďa lietali aj pod prístrešok. Ešte, že som večer pod strieškou postavil aj môj jednomiestny stan. Ani nie kvôli dažďu, ale najmä kvôli tej užovke, ktorej som sa večer nevedel zbaviť. Neustále sa vracala. Obliezala pahrebu, chcela sa hriať pri teplých kameňoch. Nevadila jej vôbec prítomnosť človeka. Aj som palicou búchal okolo nej, aby ušla. Ale iba sa dívala, čo jej to robím a tvrdohlavo si išla svoje. Obišla pahrebu pár krát, nakukla do ohňa a zaliezla pod lavicu, čo sa opakovalo niekoľkokrát. Odniesol som ju na palici zo dvadsať metrov a o chvíľu bola opäť pri mne. Vyskúšal som ju takto zo trikrát. odniesť, nepomohlo. Možno som ju len nepochopil, možno sa chcela nechať domestikovať, aby som si ju aj vychoval a brával so sebou na výlety. Rozhodne v spacáku som si ju ráno nechcel nájsť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Kamošku užovku som nakoniec nedomestikoval.
Kamošku užovku som nakoniec nedomestikoval.  (zdroj: Michal Legíň)

Ráno prestalo pršať až okolo pol jedenástej. Všade liezli samé slimáky rôznych farieb, na každom metri iný. Cestou krátkych 20 m k studničke som pochopil, že v ten deň sa presuniem maximálne pár kilometrov, aj to s námahou. Na topánkach kilo a pol blata, pri každom kroku to šmýkalo po strmej vrstevnici úzkeho chodníka. Výstup a zostup z Vapeča, v strmom uhle na klzkom teréne, by bol možno aj nebezpečný. Tak som si radšej liečil koleno a stanovil denný cieľ prejsť 8 km do Hornej Poruby. Aj táto krátka trasa bola akosi zdĺhavá. Po lesných cestách rozrytých ťažkými traktormi z ťažby dreva, sa nejde najlepšie. A všade to blato. Dokonca aj potoky vody stekajúce po chodníkoch.

SkryťVypnúť reklamu
Keď sú po daždi chodníky potokmi.
Keď sú po daždi chodníky potokmi.  (zdroj: Michal Legíň)

Dojazd do Hornej Poruby bol vykúpením z blatistého dňa. Obchod v nedeľu samozrejme zavretý, ale aspoň krčma bola otvorená. Klubovňa, kde sa človek dozvie všetko z miestneho života. Pani krčmárka sa chystala do Dubnice, spýtala sa ma, či mi nemá doviezť pizzu z mesta. Veľmi ma to potešilo, lebo okrem sáčkovej polievky som už nič iné nemal. A aj ubytovanie si v obecnej krčme hneď počestný pocestný nájde. Tunajší klub turistov sa stará o viaceré prístrešky v okolí, dali mi tiež zopár skvelých tipov. A téma sa zvrtla aj na lesné stretnutia. Počul som viaceré historky o medveďoch. Nič z toho sa nemusí udiať, ale vraj kontakt s mackom je pravdepodobný. Zatiaľ som cestou od Devína stretol veľa zveri srnčej a jelenej, zopár diviakov, líšky, zajace aj plamienku driemavú. Ak by som stretol rysa, bol by som vo vytržení. Ale pred mackom vždy rešpekt.”

SkryťVypnúť reklamu
Vapeč
Vapeč (zdroj: Michal Legíň)


11. Deň  26 km (1472 m stúpanie, 1242 m klesanie)

Budím sa skoro, mám čas na dôkladnú prípravu trasy, ale aj skompletizovať si poznámky a fotky pre online sledovateľov, ktorým som postol odkaz

“Začína nový deň, pršať by nemalo, dnešný cieľ Čičmany je už reálny. Dokonca ma konečne v noci nebudilo bolestivé koleno. Možno pomohlo to ovarové z Trenčianskych Teplíc, v kombinácii s tromi litrami tej ich hnusnej liečivej vody. Balím sa, lúčim sa s pani Staňovou a vyrážam.”

Pri poslednom dome začína prudké stúpanie na Vapeč
Pri poslednom dome začína prudké stúpanie na Vapeč (zdroj: Michal Legíň)

Okolie Hornej Poruby som navštívil dvakrát na skautských táboroch. Keď som mal dvanásť a neskôr v šestnástich rokoch. Aj do Omšenia sme išli na tajný prepadový výjazd spriatelenému skautskému oddielu, aby sme im v noci ukradli vlajku, zožali úspech a pýtali si sladké výkupné. Červená značka viedla moje kroky priamo popri nášmu vtedajšiemu táborisku. Sladká nostalgia, veru. Vápeč už bol na dohľad. Dobre oddýchnutý som zaradil slušnú rýchlosť a za niečo málo vyše hodiny som už pozoroval okolie z vrcholu. Najbližších pár dní by malo byť polooblačných, čo diaľkového turistu nesmierne poteší. Pozoroval som vrcholy Bielych karpát, stručne odpísal na pracovné maily a náhodou som si všimol, že aj dávny žilinský priateľ Marek Adamov vyráža na mesačné cesty. Ako ináč, na sociálnych sieťach. Ako riaditeľ Stanice Záriečie sadol Marek na bicykel a po covidovej dobe vyšiel mapovať stav scény nezávislých kultúrnych priestorov na Slovensku. Napísal som mu, že by bola veľká náhoda, keby sme cestou na seba natrafili. Obaja sme to považovali skôr za nereálne.

SkryťVypnúť reklamu
Pohľad z Vapeča na Hornú Porubu. Výstup na vrchol iba v gala. Otlaky stále neboli zahojené, takto sa kráčalo príjemnejšie.
Pohľad z Vapeča na Hornú Porubu. Výstup na vrchol iba v gala. Otlaky stále neboli zahojené, takto sa kráčalo príjemnejšie. (zdroj: Michal Legíň)

Nasledujúce kilometre boli turisticky ideálne. Krásne lesy bez hustých zástupov ľudí, mierne zvlnený terén a slniečko. Prvý krát som si vybalil sluchátka a pustil spotify. Ešte doma som nasťahoval množstvo muziky, ktorú nebol čas inokedy intenzívnejšie počúvať. Krok dostal dobré tempo a kilometre svižne ubiehali. Zatiaľ som nezažil náhly dážď, ale bol som pripravený. Pomaly sa blížila obec Zliechov. Nad ňou sa týčil majestátny vrch Strážov s prevýšením 550 metrov. Tešil som sa, že ma cesta povedie tade. Na Strážov som sa chystal mnoho krát, ale až teraz sa mi to malo podariť. Vtedy sa však jeho vrchol zahalil do oceľovo sivého mračna. Dvihol sa vietor a to neveštilo nič dobré. Asi kilometer predomnou viseli z oblakov rýchlo sa blížiace stĺpy dažďa. Raketovo rýchlo som zhodil ruksak, natiahol nepremokavé gate, štucne, obul topánky a pripravil outdoorový pršiplášť. Ten som zatiaľ na mojej ceste vôbec nemal na sebe. Vlastne, oblečený už bol. Doma. Lenže nie spolu s výbavou. Výrobca udával, že pršiplášť pojme turistu môjho vzrastu, spolu s jeho 80 litrovým ruksakom. Hoci môj ruksak mal litrov 50, hrubá karimatka na jeho boku zaberala príliš veľa miesta. Len tak ľahko to obliecť nešlo. Potreboval by som pomoc, alebo aspoň nejaký obrovský obuvák. Musel som pršiplášť rozložiť na zemi, do neho nasúkať ruksak s karimatkou a nakoniec sa tam úzkou špárou po ležiačky vtesnať aj sám. Hotovo! Pri pokuse postaviť sa som sa cítil ako taký chrobák, ktorý sa nevie pretočiť z chrbta na nohy. Nuž, bol to zážitok, predstavoval som si, ako by sa na mne asi bavili diváci v čiernobielej groteske. Pobavilo to aj mňa a veril som, že čoskoro nájdem vhodnejší spôsob obliekania sa do dažďa. Ďalšia malá výhra nad sebou! Tak a teraz som už nepremokavý. Ako na smiech, z očakávaného dažďa bola nakoniec asi len trojminútová hustá snehová prehánka. Aspoň som si nacvičil zas niečo nové.

Pán Múčka zo Zliechova ide hľadať stratené stádo jalovíc. Rozutekalo sa po lúkach a vraj ho videli o tri doliny ďalej.
Pán Múčka zo Zliechova ide hľadať stratené stádo jalovíc. Rozutekalo sa po lúkach a vraj ho videli o tri doliny ďalej. (zdroj: Michal Legíň)

Z mojej strany trasy sa do Zliechova schádza okolo rodinnej farmy. Nápis "Ovčí syr" ma prilákal k hospodárkej budove.

Dcéra penal Múčku práve dokončila dennú výrobu ovčieho syra. Skvelý obed, mňam.
Dcéra penal Múčku práve dokončila dennú výrobu ovčieho syra. Skvelý obed, mňam. (zdroj: Michal Legíň)

Hoci bolo skoré pondelkové popoludnie, obchod v Zliechove bol zavretý a krčmu na osvieženie otvorili na chvíľu iba kvôli mne. Aj to len náhodou, lebo pani krčmárka ma videla cez plot, ako nakúkam cez zavreté okno. Jedno orosené na cestu zahnalo smäd. Nezdržiaval som sa, do Čičmian som mal pred sebou ešte najvyšší kopec Strážovských vrchov a čas obeda bol už za nami. Na Strážove rástli pomedzi zvyšky shenhu snežienky a medvedí cesnak. Stromy ešte vôbec nemali listy, akoby som sa vrátil v čase oporoti Malým Karpatom, kde už pred týždňom všetko bujnelo. Výhľad zo Strážova bol široký, hrebeň Malej Fatry, Kľak, dokonca do Čiech bolo vidieť, a aj kopce nad rodnou Žilinou.

Výhľad zo Strážova. Jeho vrcholom červená značka nejde, ale tých 100 výškových metrov stojí za to vybehnúť na krásny výhľad.
Výhľad zo Strážova. Jeho vrcholom červená značka nejde, ale tých 100 výškových metrov stojí za to vybehnúť na krásny výhľad. (zdroj: Michal Legíň)

Tešil som sa na čičmianske drevenice a večernú návštevu. V noci malo byť okolo nuly, tak som radšej zvoli ubytovanie v penzióne. Sprcha, možnosť preprať prádlo a výdatné raňajky s kávou, padnú rozhodne vhod. Priebežne som po večerch koordinoval dopĺňanie zásob. Kamarát Marek Čelko (dobrovoľný člen horskej služby) vysvetlil mojej mame, kde v Žiline zoženie vhodnú dehydrovanú horolezeckú stravu. To aby som mal dostatok živín a napriek tomu ľahký ruksak. Ozývali sa aj ďalší priatelia, tešil som sa, že ich moja cesta takto aktivizovala. 

Večerná návšteva v Čičmanoch. Moja mama s kamoškou Kajou a jej synom Cyrilom.
Večerná návšteva v Čičmanoch. Moja mama s kamoškou Kajou a jej synom Cyrilom. (zdroj: Michal Legíň)

Večer som nakŕmil facebook zápisom s resumé dnešného dňa:

To už? Fúha! Z Hornej Poruby cesta viedla cez Vapeč, parádny kopec so skvelým výhľadom aj na vrchy, kadiaľ som šiel pred pár dňami (Machnáč, Veľká javorina). Na Strážov je stúpanie 500m, podobne ako na Záruby v Malých Karpatoch, z ktorých si niektorí priatelia zo severu robia srandu, že to sú len také kopčeky. Dôležitejšie pri turisike ale niekedy býva prevýšenie a zo Strážova si už nikto srandu nerobí. Prežívam ozaj intenzívne dni. Ani nie je kedy písať, triediť fotky a hľadať signál. Občas za pochodu zodvihnem telefón, ktorý ma dostáva do reality, že otvorenie divadiel je čoskoro na programe dňa. Ale zatiaľ si užívam kilometre, stúpania, klesania, hľadanie vody aj vhodného nocľahu. Už od druhého dňa cesty nejdem podľa plánu, ale to sa dalo čakať, keď plán vzniká za stolom. Rozvrh dňa sa mení ako počasie, niekedy doslova.

Postupne, po 26km som dorazil do Čičmian. Keďže pochádzam ze Žiliny, čo je v okrese, prišla moja mama so zásobami a čistým prádlom. Lebo otvorené obchody v každej obci veru nie sú, ani teplé jedlo, ani ubytovanie nemusí byť samozrejmosť, dokonca ani s platným covid testom. A cez Trenčín som prechádzal akurát 1.mája, ani tam sa nedali dotankovať zásoby... Na chvíľu sa v Čičmanoch zastavil aj výsadok zo Žiliny. To už je riadne povzbudenie, na ďalší deň sa chystala kamoška Katarína na kúsok spoločnej etapy.”

Michal Legíň

Michal Legíň

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  104x

Rád cestujem, čítam knihy, sledujem kultúrne dianie a vnímam svet okolo. Tvorím aj hrávam divadlo pre deti, čo považujem za poslanie a obrovskú príležitosť pomôcť formovať mladú generáciu. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu