Pre mňa sú domovom aj predmety. Hmotné veci - veľké aj maličkosti. Z toho pôvodného už nič nemám. Stratili sa, nie sú. Už nikdy ich neuvidím, nedotknem sa ich. Už nikdy nebudem počuť vŕzganie dverí z môjho domova, hučanie výťahu a hudbu mladého z vyššieho poschodia.
Som sama, so svojimi spomienkami a tie sa postupne strácajú. Pripravujú ma o posledné momenty, ktoré mám uložené v hlave. Občas sa mi vynárajú, občas ich vidím len hmlisto.
Napadajú ma rôzne hlúposti - ako ťažko sa otvárali dvere na balkón, ako kde čo zavadzalo, z akého materiálu bola aká polica, čo nefungovalo, kde bola aká prasklina a čo bolo dobré.
Hovorím si, že nemá význam myslieť na niečo, čo nie je. Som sama a nemám s kým zdieľať svoje spomienky. Len ja so sebou. Musím vám povedať, že to nie je dobrá kombinácia....
Niekto by povedal, že dôležité je sa dívať vpred. Orientovať sa na nové domovy a v nich nové vrzgoty dverí..... Ale človek sa nerád vzdáva toho, čo mal rád....
