Človek má na každom konci potrebuanalyzovať prežité, spomínať na momenty, ktoré zažil. Musím sa priznať, že premňa je na tomto spomínaní najsmutnejšia nenávratnosť všetkého....Vždy sa snažímsi predstaviť, čo som kedy cítila, spomínam na vône, malé okamihy aj veľkézážitky a vždy sa teším, až príde niečo nové a ja sa nebudem musieťvracať späť do toho, čo je minulé....
Keď sme pred ôsmimi týždňamiplánovali doma leto a opatrovanie dcéry, bolo pred nami niekoľko strán v diáre– tento rok až deväť týždňov a nevedela som si celkom predstaviť, ako todopadne, kde a s kým bude, ako to zvládne....
Prešlo to tak rýchlo, máme letoza sebou. A ja spomínam na úžasnú rodinnú dovolenku, chvíle, kedy sme sa s manželomvracali do čias, kedy sme boli len dvaja.....Prežili sme leto a až do tohoďalšieho máme v zásobe stretnutia s priateľmi, návštevy kín, voľnéhorežimu bez uspávania, ranných škôlkových naháňačiek . Bolo to pekné leto a jemi za ním smutno. Teším sa na Alicku, kedy konečne pricestuje domov a znovabudeme všetci tak, ako to má byť....aké to je všetko jednoduché a pritom zložité....aletak to má byť!
