Všetky tie momenty, ktoré sú síce späť a prežívam ich cez mladšiu dcéru, sú tak ďaleko. Keď si predstavím, čo všetko za tých pár rokov dosiahla Alicka, čo všetko sa naučila – nie len v škole, ale aj z bežného života, je to kvantum veľkých malých vecí. Pár ľudí zo záberov už nie je medzi nami, niektorí pribrali, zostarli, vyzdraveli, ochoreli, niektorí sa stali šťastnými, niektorí budú mať čochvíľa vlastné rodiny.... čas je pre každého ten istý, každý ho však vyžmýka úplne inak. Pre niekoho je pár rokov celá večnosť, pre niekoho sú roky len včerajškami.
Keď sa začala Alicka socializovať na detských ihriskách, bola to celá veda o tom, ako sa správa ona a ako sa správajú iné deti. Ako jej berú z rúk hračky, predbiehajú sa na šmýkľavkách... Keď bola v skupine detí, vždy stála vzadu, ani slovka nevyriekla, len všetko tíško pozorovala a ktovie, čo všetko jej vírilo v hlavičke. Medzičasom sa z nej stala slečna, ktorá síce zostala veľmi tichá a všímavá, ale jej túžby ju vždy doženú k tomu, aby išla za tým, čo potrebuje, čo si želá a čo chce. Ide vpred, síce pomaly, opatrne... ide, ide....
Stellka, naša druhorodená nepotrebovala toľko času na to, aby zistila, čo potrebuje k svojej spokojnosti. Od maličkého bábätka vie presne čo, kedy a občas aj ako.... Je rýchla a aj keď sa to nezdá, premýšľa zlomok sekundy predtým, než niečo spraví. Nebojí sa, púšťa sa do veľkých vecí bez toho, aby cítila oporu najbližších. Ide, rýchlo a sama so sebou... Nerozumiem tomu, ako môžu byť tak rozdielne, keď sú obidve naše J .
V každom páde želám obom mojim láskam, aby vedeli narábať s časom k svojej spokojnosti, aby im nikdy nechýbal, aby im nedovoľoval sa vracať späť – ak, tak len toľko, koľko bude nevyhnutné. Nech sú vždy natoľko silné, aby vedeli, že letí veľkou rýchlosťou, aby vedeli, kedy a kde zrýchliť, presadnúť, zastaviť sa, no vždy čas využiť, ako sa len dá....
