Ale bolo príjemné počúvať jej slová, pozorovať jej uprený pohľad, jej presvedčivosť, počítať jej zlaté zuby. Bolo príjemné na chvíľu uveriť, že všetko, čo ma v živote stretne, bude len dobré. Myslím si ´to nie je možné, to dieťa šťasteny som ja.... :)
Keď mi už dvakrát zopakovala, akého úžasného muža mám (akože on je fakt úžasný), aká som krásna, dobrá, srdečná, šťastná (akože fakt aj som :) ), povedala som si, že pôjdem radšej rýchlo domov, aby sa mi náááhodou niečo nestalo, nevbehol mi nik pod auto, neprešla som na červenú, prosto nejaká nešťastná náhoda.... po tom návale pozitívnych vízií v mojom vlastnom živote!
Tetuľa videla, že jej chcem utiecť, rýchlo vsunula do môjho príbehu sviečky pre pápeža vo „vakitáne“, kde sa chodí neustále modliť...a že koľko jej na tie sviečky dám... niekto na tom istom parkovisku v tej istej eufórii, ktorá prišla aj ku mne jej strčil 60tku (si hovorím dieťa šťasteny je asi ona, nie ja). Ja nie som na modlitby pri sviečkach, tak to skúsila s mojím zdravím.... ach....
Príbeh sa skončil. Ja spokojná s úsmevom na tvári štartujem auto, chce sa mi lietať, skákať, kričať a za sebou počujem len „bodaj by zhorela!“....
