V práci nás rôzne situácie nútia byť dravými, súťaživými. A rovnakochceme, aby aj naše deti nestáli v kúte. Aby vedeli povedať, čo chcú,boli priebojné. Učíme ich asertivite, prihlasujeme na krúžky....
Študujeme, plníme si ciele. Žijeme stále konzumnejšie, načúvame novým trendom. Rátame výhry, zisky....
Súvšak medzi nami aj takí, ktorí takto žijú bezhranične. Ľudia, ktorínepoznajú hranice medzi asertivitou a drzosťou. Ľudia, ktorí rátajúsvoje skóre a porovnávajú sa so susedmi, kolegami a doslova súťažia,kto je lepší, koho dieťa je múdrejšie (dokonca si rátajú aj početalergií - kto má viac, ten vyhráva).
Čo je to za dobu, ktorá násnúti, aby sme sa správali, akoby sme to neboli my, prečo našizamestnávatelia vedome budujú pracovné prostredie, kde sú víťazi aporazení, prečo ľudia dopustia, aby sa z nich stal iný človek? Kde jechyba - všade vôkol alebo v ľuďoch? Čo je príčinou, že sa častonechávame unášať takýmto prúdom? Prečo dopúšťame, aby nás rôznesituácie hecovali a menili?
Určiť si hranice nie je ťažké. Jejednoduché premýšľať nad správnosťou či spravodlivosťou. Ale dovolínám to pud našej sebazáchovy?Riešenie každodenných pracovných inepracovných problémov a zaneprázdnenosť mysle je aj mojim problémom.Aj ja žijem rýchlo, hľadám svoje hranice a ....veď kto nie.... a pretoma dnes prekvapilo, keď som podávala pero pánovi, ktorý nevedel písať.... ten asi o rýchlom živote netuší....
