Za posledných niekoľko dní som ale nemala také šťastie.
Stretla som staršieho muža, ktorý bol opustený. Bol bez rodiny, priateľov, bez peňazí. Čo jediné mal bol obed v závodnej jedálni, nemal domov, nemal čo jesť a nemal ani nádej.
Stretla som iného staršieho muža. Stretli sme sa v banke. Bol vysoký, kedysi zjavne dobre vyzerajúci. Teraz mal zafúľané biele nohavice a vo vačku pár pokrčených fotiek svojich psov, ktoré neviem, či ešte boli jeho. Vstúpil do banky so slovami vďaky, že niečo také, ako banka existuje. Bez nej by už nebol, pretože by všetky peniaze prepil, prehral. Takto aspoň vyhráva každý deň, jeden po druhom. A každé ráno začína v banke, kde mu dajú "vreckové" na nasledovných pár hodín. Zafúľaný muž sa potešil, keď sa z môjho mobilu ozvala stará ruská pesnička a v očiach mal zrazu iskričky.
Stretla som človeka, ktorému ukradli topánky a on musel bosý odkráčať niekam po chodníku. Ešte stále, aj keď to bolo už niekoľko dní to bolo pre neho veľmi ponižujúce, keď o tom rozprával. Trošku sa mu krivili ústa, no nikde nenašiel silu sa sťažovať, niečo riešiť.
Telefonoval mi spolužiak, ktorého opustila priateľka. Snívali si budúcnosť už päť rokov, ale nikdy si ju nevysnívajú do konca. Stratili to najdôležitejšie, čo ich kedysi spojilo.
Opustila nás rodinná známa. Len tak, z ničoho-nič. Už tu nie je a nikdy sa nevráti.
Aj takéto stretnutia sa dejú. Žiaľ. neposunú nás tam, kde by sme chceli. Niekedy nás donútia zostať chvíľu na jednom mieste. Bez pohnutia, bez nádychu, so slzou v oku....
