Ahoj,
Toto je môj prvý list. List pre mňa, pre teba. Napíšem ho pre seba, venujem ho sebe aj tebe, poteším sa z neho ja, možno aj ty a spolu si ho odložíme.
Posledný mesiac je predo mnou. Posledných 31 dní tohto roku. Slovo posledný, sa ma dotýka viac než ostatné. Jemne sa mi dostáva pod kožu svojou silou, ráznosťou, istotou. Cez telo mi prebehne aj iskra strachu, ale nechám ju nech sa uloží niekde medzi hlavou a srdcom. Nech neovládne ani jedno.
Dnes je prvý deň z posledných dní tohto roku a ja chcem pomaly pouzatvárať šuplíčky mojej rozbordeľovanej červenej komody v mojej hlave. Vždy si predstavujem svoj svet myšlienok ako obrovskú červenú komodu s miliónom šuplíkov.
Počas roka ich pootváram, v niektorých urobím neporiadok. Iné poukladám krásne vzorovo, ďalšie len rozhádžem a nechám ich tak. Sú aj také, ktoré otvorím a hneď zatvorím. Tie najspodnejšie ostávajú zamknuté. Každý šuplík má svoj vlastný život, silný, nezávislý, plný pocitov a spomienok. Pri niektorých žiarím a iné ma zatvárajú v najhlbšej temnote.
Postavím sa pred moju komodu. Ty máš určite tiež tú svoju, moja je červená. Tvoja má akú farbu? Nerobím si žiaden to-do list kde bude napísané upracem si život, ani ktorým šuplíčkom začnem. Dnes sa len postavím pred tu červenú komodu. To stačí. Dnes to stačí.
31 listov. Listy pre mňa. Nie sú ďalšia položka na šialenom zozname povinnosti, ktoré musíme stihnúť do Silvestra. Povedz si to potichu v hlave. Sú tu pre mňa. Ja som tu pre seba. Každý jeden deň, každú minútu. Sú tu aby ťa chytili za ruku a stáli pred tou tvojou komodou spolu s tebou. Nebudú ťa tlačiť, nútiť, kontrolovať, upozorňovať, či nenápadne zakukovať spoza rohu.
Na pár sekúnd všetko pustím, prestanem tlačiť a držať. Neuverím tomu, že život je len tlak. Nebudem tlačiť na to aká by som mala byť, kým by som mala byť, kde by som mala byť, či s kým by som mala byť. Teraz sa na chvíľočku postavím pred tú moju červenú komodu a ona sa poteší, že ju konečne vidím, že som si ju všimla.
Jej silno sýtu farbu, trošku ošuchané rohy, vyblednuté a ochytané zlaté rúčky. Len si ju všimnem. Seba si všimnem. To stačí. Dnes to stačí. Dnes je môj, tvoj, náš prvý deň. Je tam? Tvoja komoda?
