Ahoj,
Je neskoro. Mala som už spať. Ty možno tiež. Ale ešte chvíľu so mnou zostaň.
Otvor list, ja ten svoj práve píšem.
Ako sa dnes máš? Bol dnešok lepší ako včerajšok?
Načo si myslela keď si večer ležala v posteli a čakala kým za tebou v papučiach docupitá aj spánok?
V ten moment keď zložím hlavu do ortopedického vankúša a telo uvoľním pod mäkkučkými perinami s vianočným vzorom na pár chvíľ zablúdim k sebe.
Predstavujem si svoje budúce ja, svoj budúci život. Aký by mohol byť, aký chcem aby bol. V tej predstave vyzerám inak.
A môj život hoci má všetko to, čo má aj terajší,napriek tomu je iný, farebnejší, ľahší.
Je to môj rituál alebo útek.
Prečo nikdy nepremýšľam nad tým, aký som mala deň dnes? Zabudnem naň. Hlavu mi zaplavia len náročné chvíle dňa aj keď ich bolo len pár, tie pekne beriem ako samozrejmosť.
A prítomnosť dneška mi ujde ešte predtým ako ľahnem do postele.
Prítomnosti sa akosi sama zriekam a podvedome sa upínam na budúcnosť. Myslím na ďalekú, neistú, krehkú budúcnosť bez záruk.
A prítomnosť zabudnem niekde v spomienke, na fotke v telefóne.
Prečo to robím?
Čoho sa bojím?
Že bol príliš obyčajný? Aj keď milujem tie obyčajné dni.
Že bol rovnaký ako deň pre ním?
Možno mám pocit, že ja som bola dnes rovnaká ako včera, Že som sa neposunula. Že stojím na tom istom mieste. Že ak sa neudialo niečo výnimočné tak to nestojí zato.
Ten môj dnešok nestál zato?
Čo od neho čakám?
Čo čakám od seba?
Chcem senzáciu každý deň alebo túžim po neobyčajnom obyčajne?
Keď je prítomnosť krásna, veselá, bohatá, plná splnených snov idem jej naproti. Ale ak taká nie je. Ak je tmavá a bez svetla hneď od rána, keď je na mňa príliš obyčajná alebo len príliš. Vtedy ju nielen pustím, ja ju opustím. A nevrátim sa k nej kým sa nepolepší, kým zase nie je hodná mojej pozornosti.
Prítomnosť je ako dieťa, keď je veselé, usmievajúce, šťastné a plné líca má ešte plnšie ružovej farby vtedy ho milujeme, chcem s ním byť. Užívať si to. Myslieť naň stále, aj pri zaspávaní. Ale ak je plačlivé, nahnevané, v zlej nálade vtedy by sme sa najradšej otočili a išli opačným smerom.
Ja sama deti mám a miliónkrát mám chuť zabuchnúť dvere a vypariť sa. Ale nikdy to neurobím, potrebujú ma. Práve vtedy keď im je najhoršie. Aj prítomnosť ma potrebujem presne vtedy keď mi je najhoršie. Byť tam kde som, so sebou. V tom momente keď by som najradšej zabuchla dvere za nami oboma.
Dnes večer ju pozvem späť ku mne, nech si priľahne medzi mňa a manžela. Nepošlem ju preč.
A aj keď tá prítomnosť bude ťažšia a posteľ nám obom nebude pohodlná. Prikryjem ju o niečo viac a priviniem si ju k sebe bližšie. Nechcem ju stratiť, nechcem stratiť samú seba, kvôli niečomu čo neexistuje. Kvôli ničotnej samozrejmosti, ktorá kradne všednosť obyčajných dní. Chcem byť tu a teraz. Dnešok ani žiaden iný deň nie je nedostatočný aj keď mám často pocit, že ja som v ňom bola nedostatočná. Nebola.
