Ahoj,
Ja viem, je opäť príliš veľa hodín. Ja už si naozaj nebudem nič sľúbiť. Sľúbila som si, že vždy budem mať list pripravený dopredu. A ja nie že ho nemám napísaný. Ja tu teraz o 22:00 ešte rýchlo píšem. A nie preto, že musím, ale viem ako sa cítim dobre keď môžem niečo napísať sebe a tebe.
Keď píšem, rozprávam sa sama so sebou, ale keďže som doma 2 roky s dvojročnými chlapcami, ktorých slovná zásoba obsahuje presne 10 slov, tak samomluvou trpím už dva roky.
Dnes ti porozprávam, to čo by som chcela počuť ja. Asi prvé by som chcela počuť, že nevadí, že som teraz zjedla polku sáčku solených pražených arašídov. Len pre istotu zopakujem že je po desiatej. Bolí ma brucho a moje telo mi hovorí “tak ti treba načo si sa spažravila”. Snáď si zapamätám to, že keď manžel kúpi pol kilové balenie arašidov, treba mu ho zbaliť do ruksaka nech to berie do roboty.
Napíšem ti len tak o mojom dni. Moje listy a čas keď si ich píšem, keď mám chvíľku len pre mňa sú ako meditácia. Svet na ten moment zjemnie a mne je ľahšie. Napíšem viac ako dokážem povedať. Ale nie každý deň mám náladu na meditáciu. Kebyže som meditovala toľko každý deň tak som pár krokov od Budhu. A mne oranžová naozaj nepristane.
A popravde aj ťažko by sa mi teraz meditovalo v tejto mojej atmosfére.
Do pozadia mám pustený svoj playlist z mojich 30 narodenín ( čo je oficiálne party playlist). A pozerám na 5 zbalených cestovných tašiek, keďže zajtra cestujeme. Pri deťoch je úplne jedno, či s nimi ideme niekde na 2 dni alebo 2 týždne. Vždy všetkých päť cestovných tašiek natrieskam po samý okraj. Nohy mám vyložené a úspešne ignorujem ošúchaný lak na nechtoch a neporiadok v kuchyni.
Viac dnes nepotrebujem. Nemusím sa každý deň potrhať aby som všetko stihla. Aby som si ľahla do postele a kuchyňa bola čistá, veci odložené, gauč s vankúšmi narovnaný. Dnes mi stačí to, že som zvládla dnešok.
Chodila som hodinu v daždi v premokavej bunde po sídlisku s mojimi milovanými deťmi, kým nezaspali. A veruže si dnes dali načas. A ešte by som si mohla zagratulovať, k tomu super nápadu odstrániť striešky z kočíka. Teraz si moje deti snažiace sa zaspať musia držať v tej malej rúčke dáždnik aby nezmokli.
Pre mňa je tak ťažké povedať “ dnes už nebudem robiť nič” a nezapíjať to kokteilom, ktorý by sa síce hodil k môjmu playlistu, ale má horkú chuť po výčitkách.
Dnes už nebudem robiť nič.
Dopíšem si tento list. Skryjem balíček s arašidmi a pôjdem spať. Ani ty už nič nerob a choď spať. A keď pôjdeš do kuchyne, ktorá vyzerá ako tá moja zapiť magnézium, zavri oči.
Ja ich zavriem tiež. Zajtra nás všetko počká. Ale nie ako gilotína, ale ako naša voľba.
