Ahoj,
Ako sa dnes máš? Ani nepočkám na odpoveď a už idem na teba chrliť môj chaos v hlave.
Som lenivá alebo nedisciplinovaná? Čo by si povedala ty? Čo je horšie? Pri akej odpovedi si vydýchnem a poviem že som v suchu.
No ja pri žiadnej, lebo som to ja a štve ma, že tieto prívlastky sa majú spájať s mojím menom. A čo je horšie, že ja sama si ich trepem pred meno.
Včerajšok, naozaj krásne prežitý deň plný hodnotného času. A keby ho zakončím listom bola by to dokonalosť. Ale ja som žiaden list nenapísala. Proste som ani neotvorila tablet a šla som spať. Ale hlavou mi blúdilo jediné.
Prečo si nenapísala list?
Prečo si nedodržala niečo čo si si sľúbila?
Prečo sa nehecneš?
Záleží ti na tom? Tak niečo rob…
To je naozaj tak ťažké sa trošku prekonať?
Myslíš že si schopná niečo dotiahnuť dokonca?
Pomaly sa mi vkrádali do sna otázky bez odpovedí a zo sna sa stávala nočná mora.Ja si vymyslím projekt. Ja si vymyslím vlastné pravidlá, podmienky. A ja potom na seba kričím.
Vieš prečo som začala písať tieto listy?
Aby som sa pochopila. Aby som našla cestu von keď sa v sebe samej zamocem. Aby som sa mohla pomyselne postaviť vedľa seba (teba) keď mi bude ťažko a podporiť nás obe.
Povedať si, že všetko je v poriadku. A myslieť to presne tak vážne ako to hovorím svojej ustarostenej kamarátke. Jej sa to hovorí o dosť ľahšie ako mne samej. Na ňu som milšia, lepšia, chápavejšia ako sama k sebe. Ona má tú milšiu verziu mňa. A ja samej sebe servírujem tú najtvrdšiu.
A takmer som včera večer urobila všetko opačne. Skoro som spadla do studne plnej ľadovej vody výčitiek. Skoro som sa zľakla lenivosti a nediciplinovanosti a nechala ich nech si do mňa kopnú. Ale, to bolo včera.
Dnes ráno som vstala a moja prvá myšlienka bola. Tak moja milá lenivosť a ešte milšia nedisciplinovanosť. Včera som vás obe dobre kopla do riti. Nezľakla som sa vás, aj keď ste príliš často za mojimi pätami. Pred pár dňami by som sa z vás roztriasla. Vlastnými výčitkami a nechuťou zo svojho zlyhania by som si dlaždila cestu do tmavej izby bez okien.
Nie som lenivá a nie som ani nedisciplinovaná. Včera som mala krásny, ale náročný deň. Rovnaký aký má každa jedná z nás. A aj keď som si sľúbila, že budem písať list každý jeden deň. Tak rovnako som si sľúbila, že budem načúvať samej sebe.
Že sa budem snažiť samú seba pochopiť, podporiť a nie odsúdiť ako to robím takmer vždy. Tieto moje listy nemajú byť môj kat. Ale majú byť ten hrdina, ktorý ma vyslobodí. V dnešnej dobe je ťažké nájsť hrdinov - buďme si my svojimi hrdinami.
Dnes je siedmy deň a ja píšem svoj šiesty list. A stalo sa reálne niečo? Prestala sa zem otáčať okolo slnka? Sotva.
A možno by som mala nutkanie napísať, že som sklamala samú seba. Ale dnes to vidím inak. Nie som lenivá ani nedisciplinovaná. Som len človek, ktorý nechce priznať že je naozaj len človek. Som na seba príliš náročná a tvrdá. Neviem, či sa to niekedy zmení, či ja sa niekedy zmením a to ma trochu desí.
Ale čo viem určite. Niekedy je proste najlepšie na všetko sa vykašľať a ísť spať. A ak ti výčitky zaklopú na okno, len ich jednoducho poslať do riti a zavrieť oči.
