Ahoj,
Ako sa dnes máš?
Ja sa ti musím priznať dnešok je jeden z tých ťažších.
Dnes mi niekto povedal, že mám zlé hodnoty.
Že žijem život bez hodnoty.
Kruté čo?
Najprv ma to dorazilo. Zasiahlo každú bunku. Telo okamžite zareagovalo. Stuhlo, stŕplo, niečo vo vnútri vybuchlo.
Slová sa ti rozlievajú po tele a ty ich počuješ znova. Ale teraz o niečo silnejšie. Počuješ tie slová ako ťa pomaly napádajú.
“Nežiješ hodnotný život.” Podľa niekoho. Niekto cudzí pozerá na teba a hodí teba aj s tvojím životom do koša. Celý taký ako je.
Stalo sa ti to? Čo mám cítiť?
Bolesť. Celé vnútro mi skamenelo. A ja som skamenela spolu s ním. Na chvíľu som sa stala tým nehodnotným kameňom, ktorý leží vedľa cesty a len zavadzia.
Je ťažké pozbierať sa z tej krajnice.
Vždy to trvá. Roky som sa trénovala viac ako olympionici, v disciplíne o ktorú nestojím.
Dovolila som im to. Slovám niekoho iného aby ma zasiahli, urobili záder a zmizli.
Pred pár rokmi by kamenná socha s mojou tvárou stála bez pohnutia na mieste ešte hodnú chvíľu.
Teraz už nie. Zdvihnem hlavu o niečo vyššie a urobím krok vpred.
A aj keď moje nohy aj ruky sú stále ešte z kameňa, hýbem sa.
Idem ďalej, nepočujem, nemyslím, neuverím.
Chceli ste mi ju ukradnúť? Moju hodnotu?
Nemožné.
Už nie.
Je len moja.
Konečne.
