Lenivosť je zvláštna nálepka.
Dokážeme ňou v priebehu niekoľkých sekúnd vysvetliť správanie človeka, o ktorého vnútornom svete pritom nevieme takmer nič. Niekto odkladá povinnosti, iný sa nevie prinútiť vstať z postele a ďalší opakovane mení prácu, pretože v žiadnej nedokáže vydržať. Spoločnosť má na podobné situácie jednoduché riešenie - človek sa musí viac snažiť. Lenže čo ak problém nespočíva v nedostatku snahy, ale v niečom, čomu sám nerozumie?
Nie každá nečinnosť je lenivosť. Niekedy je dôsledkom dlhodobého vyčerpania, inokedy straty zmyslu a niekedy vnútorného konfliktu, ktorý si ani neuvedomujeme. Človek môže rozumom vedieť, čo by mal urobiť, a napriek tomu nedokáže konať.
Chce si nájsť prácu, no už pri predstave ďalšieho pracovného dňa cíti odpor. Chce sa zmeniť, ale pri prvom pokuse sa vráti k starým návykom. Chce byť disciplinovaný, no namiesto činnosti trávi hodiny premýšľaním o tom, čo všetko by mal urobiť. Zvonka to vyzerá ako pohodlnosť. Zvnútra to však môže byť boj medzi tým, čo od seba očakáva, a tým, čo je skutočne schopný zvládnuť.
Keď nás brzdí niečo, čo si neuvedomujeme
Človek si často myslí, že všetky jeho rozhodnutia vznikajú vedome. V skutočnosti nás ovplyvňujú aj skúsenosti, obavy a naučené spôsoby, akými sa vyrovnávame s nepríjemnými pocitmi.
Ak niekto opakovane zažíva odmietnutie, kritiku alebo zlyhanie, môže si postupne vytvoriť obranný mechanizmus. Radšej sa do niečoho nepustí, než by mal znovu zažiť pocit, že nestačí. Nemusí si pritom vedome hovoriť, že sa bojí. Strach sa môže prejavovať ako nezáujem, odkladanie povinností alebo presvedčenie, že daná vec aj tak nemá význam.
Tak vzniká paradox. Človek túži po zmene, ale zároveň sa jej bráni. Chce byť úspešný, no vyhýba sa situáciám, v ktorých by mohol neuspieť. Chce byť samostatný, ale každá nová povinnosť v ňom vyvoláva úzkosť. Túži po lepšom živote, no energiu, ktorú by mohol venovať jeho budovaniu, spotrebuje na vnútorný boj. Navonok sa nič nedeje. Vo vnútri však môže prebiehať neustály konflikt medzi túžbou niečo dokázať a potrebou chrániť sa pred ďalším sklamaním.
Človek prestane veriť, že jeho snaha má zmysel
To, čo nazývame lenivosťou, môže byť niekedy aj naučená bezmocnosť. Ak človek opakovane nadobúda pocit, že jeho úsilie nič nemení, časom prestane veriť, že má zmysel snažiť sa. Neznamená to, že sa mu nechce nič robiť. Znamená to, že prestáva očakávať, že jeho konanie prinesie výsledok.
Keď sa takýto stav prehlbuje, aj obyčajné úlohy môžu pôsobiť neprimerane náročne. Človek si vyčíta, že nič nedokáže, čím ešte viac oslabuje svoju motiváciu. Vzniká začarovaný kruh - nečinnosť vyvoláva pocit viny a pocit viny ďalej sťažuje akúkoľvek činnosť. Čím viac sa človek snaží prinútiť k výkonu prostredníctvom výčitiek, tým viac sa môže cítiť neschopný. Namiesto hľadania riešenia sa sústreďuje na vlastné nedostatky.
A práve tu sa môže skrývať podstatný rozdiel medzi človekom, ktorému chýba disciplína, a človekom, ktorý stratil motiváciu. Prvý potrebuje nájsť spôsob, ako začať konať. Druhý možno potrebuje najprv pochopiť, prečo už konať nedokáže tak ako predtým.
Oddych, ktorý nepomáha
Samozrejme, nie každé odkladanie povinností má hlbokú psychologickú príčinu. Niekedy sme jednoducho unavení, rozptýlení alebo sa nám do niečoho nechce. Rozdiel sa často ukáže až neskôr.
Človek, ktorý si potrebuje oddýchnuť, po odpočinku spravidla znovu nachádza energiu. Človek, ktorý stráca motiváciu, však môže odpočívať celé hodiny a stále cítiť prázdnotu, nespokojnosť alebo odpor k tomu, čo ho čaká. Ak tento stav pretrváva a zasahuje do práce, vzťahov aj bežného života, nemusí ísť o problém s disciplínou. Môže súvisieť s dlhodobým stresom, vyhorením alebo depresiou. V takom prípade ďalšie nútenie sa do výkonu nemusí byť tým správnym riešením. Dôležité je pochopiť príčinu a podľa potreby vyhľadať odbornú pomoc.
Možno nie sme leniví. Možno nám nevyhovuje spôsob, akým žijeme.
Nie každá práca, povinnosť či životný smer nám vyhovuje. Niekedy človek nie je demotivovaný voči životu, ale voči konkrétnemu spôsobu, akým ho žije.
Môže mu prekážať neustály kontakt s ľuďmi, hluk, tlak na výkon, nedostatok slobody alebo pocit, že jeho čas patrí všetkým okrem neho. Ak sa v takom prostredí nedokáže cítiť dobre, nemusí to automaticky znamenať, že je slabý alebo neschopný. Možno potrebuje nájsť spôsob fungovania, ktorý viac zodpovedá jeho povahe a možnostiam.
To však neznamená, že každému nepríjemnému pocitu treba ustúpiť. Niekedy je potrebné zmeniť okolnosti, inokedy sa postupne naučiť zvládať nepohodlie. Rozlíšiť tieto dve situácie je dôležitejšie než bezmyšlienkovito sa nútiť do ďalšieho výkonu. Nie všetko, čo je nám nepríjemné, je pre nás nesprávne. Rovnako však nie všetko, čo od nás spoločnosť očakáva, musí byť jedinou správnou cestou.
Ako zistiť, čo nás v skutočnosti brzdí?
Namiesto otázky „Prečo som taký neschopný?“ si skúsme položiť niekoľko konkrétnejších otázok:
Je to únava, alebo strach zo zlyhania?
Prekáža mi samotná činnosť, alebo prostredie, v ktorom ju musím vykonávať?
Mám pocit, že moje úsilie aj tak nič nezmení?
Cítim sa lepšie po odpočinku, alebo ma ani voľný čas nedokáže zbaviť vyčerpania?
Naložil som si viac, než dokážem dlhodobo uniesť?
Pomôcť môže aj pozorovanie vlastného správania. Máme problém so všetkým, alebo dokážeme byť aktívni pri činnostiach, ktoré nám dávajú zmysel? Odkladáme každú povinnosť, alebo sa odpor objavuje najmä v určitých situáciách?
Odpovede nám môžu ukázať, či potrebujeme viac disciplíny, lepšie podmienky, realistickejšie ciele alebo odbornú pomoc. Nemusíme hneď poznať všetky odpovede. Niekedy stačí prestať sa hodnotiť a začať si všímať, čo sa v nás skutočne deje.
Pochopiť sa neznamená ospravedlňovať sa
Najväčšou chybou je zameniť pochopenie vlastného správania za ospravedlnenie nečinnosti. To, že poznáme príčinu svojho problému, ešte neznamená, že za nás zmizne.
Pochopenie však môže zmeniť spôsob, akým s ním pracujeme.
Človek, ktorý sa považuje za lenivého, sa často snaží napraviť sám seba trestom, výčitkami a čoraz prísnejšími nárokmi. Človek, ktorý rozumie vlastným prekážkam, môže začať menšími krokmi, upraviť svoje prostredie a hľadať konkrétne riešenia namiesto ďalšieho dokazovania vlastnej hodnoty.
Ak nám chýba disciplína, môžeme si vytvoriť jednoduchší režim a začať aj bez chuti. Ak sme vyčerpaní, potrebujeme zistiť, čo nás vyčerpáva. Ak nás brzdí strach, môžeme sa učiť zvládať ho postupne, namiesto toho, aby sme čakali, kým úplne zmizne.
Cieľom nie je zbaviť sa každej nepríjemnej povinnosti. Cieľom je pochopiť, prečo niektoré veci nezvládame, a nájsť spôsob, ako sa posunúť ďalej bez toho, aby sme sa pritom neustále ponižovali.
Možno teda otázka nestojí tak, či sme leniví, alebo demotivovaní. Možno by sme sa mali pýtať, prečo sa v nás vôbec vytvoril odpor voči činnostiam, ktoré od nás život vyžaduje. A či sa ho snažíme prekonať, alebo iba umlčať.
Človek sa niekedy potrebuje naučiť zabrať. Inokedy sa potrebuje prestať trestať za to, že nevládze. A niekedy musí najprv pochopiť, čo ho vyčerpáva, aby vôbec zistil, kam chce svoju energiu nasmerovať.







