Prvý dôležitým slovom roku 2009 je: kríza. „Samopochopiteľne“.
Možno je nám už z tohto slova aj nevoľno. Diskusie, či je kríza nafúknutou bublinou alebo skutočným hospodárskym armagedonom, sú už dokonca nudné.
Faktom ostáva, že tu medzi nami kríza je, celkom dobre sa medzi nami cíti, a ešte asi chvíľu pobudne kým pochopí, že je neželaným hosťom. Faktom takisto je, že kríza je klbkom nepredvídateľných udalostí, proti ktorému sú bezbranné všetky teórie i stratégie.
Flexibilita. Ďalšie klišé.
Podobne ako interaktivita, lojálnosť, dynamika (akákoľvek) a všetky ďalšie slovíčka, ktoré sú znásilňované v mene biznisu. Vplyvom krízy získava flexibilita nové rozmery. V najsarkastickejšom poňatí nám opäť raz „zflexibilnel“ pracovný čas. Nutnosť flexibility však na nás netlačí nielen do hodín strávených na pracovisku či naháňaním zákazníkov. Pružné reakcie sú v tejto dobe doslova nevyhnuté pre všetky telesá v podmnožine hospodárstva. Dôvod je jednoduchý, čo platilo dnes – zajtra nemusí (nebude).
Takže – zabudnime na marketingové a vlastne akékoľvek plány, prestaňme sa odvolávať na štatistiky a majme oči otvorené, pripravení reagujme na všetky zmeny. Či viete poradiť niečo lepšie?
Tlak. Asi na všetko – inovácie, technológie, ľudí, logistiku, ceny a...na predaj.
Teraz ruku na srdce – že ste v roku 2009 aj vo vašej spoločnosti prehodnotili stratégiu predaja? Alebo si spomeňte kedy ste boli naposledy tak intenzívne atakovaný obchodníkmi po telefóne ako tento rok? Všetci chceme predávať viac, pretože vieme, že všetci predávame menej. Treba hľadať a nájsť všetky možnosti nových zákaziek a menšie zákazky získavajú na skutočnej hodnote. Mení sa i hodnota našej snahy? V akom pomere je úsilie a reálne výsledky?
Efektivita. „Investujeme skutočne efektívne, alebo vyhadzujeme peniaze?“ je otázkou roka, ktorú si v uplynulých mesiacoch položili takmer všetky spoločnosti a organizácie, bez ohľadu na sektor či zameranie.
Prehodnotili sme a zoškrtali rozpočty. V niektorých oblastiach sme úplne pozastavili činnosť, aby sme sa pozreli na to, čo nám investície – nemyslím len finančné, ale i čas a energiu venované rôznym projektom – skutočne priniesli. Čakáme a dumáme nad tým, čo ďalej – ktorým projektom dať zelenú, ktorým dať pozitívny prisľúb do budúcnosti, ktoré úplne zastaviť. Konfrontovali sme sa aj s vecami, o ktorých sme zistili že sú zbytočné či je do nich investované neúmerne veľa.
Keď sa teda pozriem spätne, tieto pojmy sú pre mňa najsilnejšími faktormi ovplyvňujúcimi momentálnu situáciu i v oblasti ľudských zdrojov.
Zažili sme masívneprepúšťanie, ktoré je pre pre Slovensko po rokoch permanentného recruitingu novinkou. Na tom, že veľa ľudí ostalo bez práce a že je skutočne ťažké nájsť si nejakú prácu, nie je nič pozitívne. A nič na tom nemení ani fakt, že ide o prirodzenú krivku života vo všetkých jeho sférach.
Ak sa nejaký trh výrazne zmenil, tak určite ten pracovný – a s ním sa mení každý ďalší.
Ľudské zdroje ako odvetvie biznisu, ktoré sa čoraz výraznejšie hlási o slovo aj v našich končinách, však nenachádza nové témy. I v roku 2009 sme sa zaoberali tými istými vecami – pravda možno z iného pohľadu.
75% firiem skracovalo svoje rozpočty v prvom rade v súvislosti s ľudskými zdrojmi. Či už priamo prepúšťaním zamestnancov, alebo okresaním rozpočtov v rozvoji ľudí a organizácií. Jedni tvrdia, že inak to nešlo, druhí varujú pred následnou stagnáciou a „kopaním si jamy“. Pravda, ako to býva skoro vždy, je niekde uprostred.
Tlak na efektivitu investícií do rozvoja zosilnel a manažmenty organizácií si pýtajú hmatateľné výsledky. Ako však dokázať, že školenia či iná forma rozvoja boli skutočne užitočné?
Z rozhovorov s klientmi a známymi mi vyplýva prvý krok:predpripraviť sa!
Ak chce HR skutočne ukázať, že ich práca je pre organizáciu relevantná a skutočne potrebná, musí dopredu poukázať na efektívne využitie finančných zdrojov do rozvoja ľudí. A to sa dá jedine tak, že skutočne bude kopírovať potreby ľudí na rozvoj. Tomu predchádza ešte jeden dôležitý krok: komunikovať s nimi a zistiť, čo skutočne chcú a potrebujú (nie je to vždy to isté).
Ak „business side“ flrfle, že ani nevie čo HR robí a „prečo nás posielajú na tie školenia“, nemusí ísť výhradne o ignoráciu z ich strany.
Z pozície externej poradenskej spoločnosti musím úprimne priznať, že ma prekvapuje vákuum, ktoré sú personálne oddelenia okolo seba schopné vytvoriť. Ich častý byrokratický a teoretický prístup zamestnancov neoslovuje, neinformuje a skôr odrádza od vôle s nimi vôbec komunikovať. Na HR pozerajú ako na niekoho kto im nerozumie, či dokonca ako na zbytočne a umelo vytvorené pozície v spoločnosti. Kde je teda chyba?
Nepoznám personalistu, ktorý by sa z času na čas neposťažoval na chybu komunikácie v organizácii. Nuž, ide o odveký problém, o ktorom diskutujeme neustále, len sa akosi s ním nič nedeje.
Vieme ako zmeniť komunikáciu v organizácii? Vieme, ktoré nástroje ľudia v spoločnosti berú – čítajú maily alebo interné noviny, potrebujú mať informácie zhrnuté na poradách? Ako a kde sa nám podarí našich interných klientov skutočne osloviť? Prečo nás „business ľudia“ ignorujú? Prečo neodpovedajú na maily – skutočne na to kašlú? Ako prekonať komunikačný šum vo veľkých organizáciách?
Nie sú to nové otázky. Sú to však otázky, na ktorých odpovede je rovnaký tlak ako na biznis. A rozhodne sú to tie správne otázky, na ktoré prišiel čas nájsť odpovede.
Priama úmera teda hovorí: ak je tu kríza, ktorá mení prostredie biznisu, ovplyvňuje ľudí, tlačí na ich výkon, dotýka sa to aj pracovníkov personálnych oddelení. Ak volajú personalisti po strategickej pozícii partnera biznisu, musia mu ním aj byť. Kreativita a plánovanie sú úžasné veci, ale ak nezodpovedajú tomu, čo biznis požaduje, o silnej pozícii HR v spoločnostiach môžeme naďalej len snívať.
Ide o základné pravidlá marketingu, ktoré vôbec nemusia odporovať povahe personálnych činností: Ak nevieme „predať“ našu činnosť, ak nepredávame to, čo ľudia skutočné potrebujú, ak nenapĺňame priania našich ľudí – jednoducho to nepôjde.
Z numerologického hľadiska (že vraj) bol rok 2009 rokom pravdy, úprimných vysvetlení, vyjasnení a očistenia. A možno je v tom kus pravdy.
V roku 2009 sme sa stretli so starými témami, nastolujúcimi večné otázky, a cítime že je načase odpovedať po pravde. Odpovedať musíme aj sebe – kde sme, za čo stojíme, a ako obhájime to, čo robíme. HR práca je potrebná a nevyhnutná pre organizáciu, len musíme o tom dať všetkým vedieť. Platí staré pravidlo – každá spoločnosť je iná, to čo funguje v jednej, nemusí v druhej.
