Ako sa zo smútku, depresie a úzkosti stal online trend

Medzi glorifikáciou a destigmatizáciou.

Ako sa zo smútku, depresie a úzkosti stal online trend
Ilustračná fotografia (Zdroj: https://www.canva.com/)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prejavovať na sociálnych sieťach smútok či inú emocionálnu nepohodu sa stalo módnym trendom. Ľudia majú k dispozícii množstvo spôsobov, ako sa k svojmu duševnému problému verejne prihlásiť, zdieľať svoje trápenia a hľadať spoluúčasť u svojich “followerov” či priateľov na sieti. Kde je však hranica, kedy ešte ide o destigmatizáciu a kedy o snahu zaujať za každú cenu?

Aj my v Lige za duševné zdravie pravidelne povzbudzujeme ľudí otvorene hovoriť o svojich problémoch. A sme radi, že sa tejto úlohy internetový národ zodpovedne a s nadšením zhostil. Už dnes sa však dajú vystopovať spoločenské fenomény, ktoré s týmto vývojom súvisia a dajú sa označiť za módne trendy. A tam možno nastáva problém. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Fenomén Sad Online či online smútenia, sa dá chápať ako obrátenie v anglicky hovoriacom prostredí rozšíreného  pojmu FOMO (“Fear of missing out”, teda strachu, že budete opomenutí, trápni) na nový spôsob, ako byť na internete cool – JOMO (“Joy of Missing Out”, teda radosť z vyčlenenia). Dostatočne nahlas a, ideálne, pred dostatočne veľkým publikom proklamujete, že vás nezaujíma spoločnosť a že odmietate pozvania na akcie a stretnutia, a to následne pripíšete svojej údajnej sociálnej fóbii. Je však možné, že neustále informovanie o svojom smútku a úzkosti môže byť presne tak isto predstierané a umelé, ako kultúra  večnej pozitivity a self-care, ktorá už dnes na mladých ľudí pôsobí jednoducho trápne.

SkryťVypnúť reklamu

Máme za sebou množstvo kampaní povzbudzujúcich ľudí hovoriť otvorene o ich duševnom zdraví. Pôvodne vznikli s dobrým úmyslom normalizovať, odbúravať spoločenské tabu a zbavovať duševné zdravie a ne-zdravie zbytočnej stigmy.  V unáhlenosti typickej pre dnešnú dobu sme však možno pozabudli na veľmi veľký a zásadný rozdiel medzi bežnými pocitmi smútku, nepohody či nervozity a tým, čo sa v odbornej terminológii nazýva úzkosť alebo depresia.

“Ľudia označujú svoj smútok za depresiu a nervozitu za úzkosť, hoci problémy, ktoré zažívajú, mnohokrát nenapĺňajú znaky týchto diagnóz. Ak sa zdraví ľudia domnievajú, že majú depresiu, ľahšie sa identifikujú s príspevkami na sociálnych sieťach, ktoré danú diagnózu idealizujú a glorifikujú.” hovorí Jinan Jennifer Jadayel, spoluatorka štúdie Balamandskej univerzity o súvise sociálnych sietí a duševného zdravia.

SkryťVypnúť reklamu

Sociálne médiá stále viac stierajú hranicu medzi tým, čo je autentické a čo je fake. Kým verejné zdieľanie starostí môže byť myslené úprimne, v niektorých prípadoch môže ísť len o účinný spôsob, ako na seba upútať pozornosť.

Aj tejto fenomén už dnes má svoje pomenovanie – Sadfishing. Vychádza z pojmu Catfishing, ktorý označuje špeciálnu formu online šikany prostredníctvom vytvorenia falošnej identity šikanovanej osoby. Podobne sa správa aj človek, ktorý chce vyvolať emócie a vzbudiť sympatie – hoci v skutočnosti nemá prečo. V praxi to môže vyzerať napríklad neustálym, až prehnane emocionálnym vyjadrovaním sa k úmrtiam známych i neznámych osobností, vyvolávaním sympatií v osobných sporoch, alebo poukazovaním na svoje zlyhania či chyby aj v oblastiach, v ktorých v skutočnosti vynikáme. 

SkryťVypnúť reklamu

Diagnóza ako módny doplnok 

Stále viac teenagerov je presvedčených, že depresia, úzkosť, anorexia a bipolarita sú “cool” a  dodajú vášmu životu auru výnimočnosti „ hovorí Rola Jadayel, ďalšia spoluautorka libanonskej štúdie. 

Daná štúdia sa zamerala na špecifický typ príspevkov na sociálnych sieťach, ktoré do očí bijúcim spôsobom glorifikujú duševné problémy. Tým, že sa na sociálnych médiách prezentujú príťažlivým spôsobom, viac a viac mladých ľudí sa s týmito nesprávnymi interpretáciami identifikuje. 

Mladí ľudia pociťujú túžbu, niekedy až tlak niekam patriť. A komunita ľudí so sociálnou fóbiou alebo depresiou pôsobí ako ľahko prístupná,“ hovorí Natasha Tracy, ktorá si vybudovala svoju vlastnú online komunitu followerov prostredníctvom blogu a následne vydanej knihy (Lost Marbles), kde píše o svojej závažnej bipolárnej poruche.

Neustále memečkovanie, tweetovanie, insta-postovanie a tik-tokovanie o úzkosti a depresii sa však v tejto dobe stalo viac ako len vyrovnávaním sa so svojimi pocitmi. Môže byť len pozlátkom, maskou  úprimnosti – obzvlášť príťažlivá je pre mladých ľudí, zúfalo hľadajúcich autenticitu a prepojenie s inými vo virtuálnom prostredí, ktoré im zo svojej podstaty príliš nepraje. “Pre niektorých je, žiaľ, idealizácia duševných porúch trendom, ktorý prináša vysoké čísla followerov a tým im falošne zvyšuje sebavedomie,” dodáva spoluautorka štúdie Rola Jadayel.

Tým nechceme povedať, že by sme nemali alebo nemohli hovoriť otvorene o duševných problémoch online. Len žiaľ musíme konštatovať, že diskurz na populárnych sociálnych sieťach je často príliš ďaleko od pravdy na to, aby pomáhal.

Niekto by si mohol pomyslieť, že duševná choroba je len ľahká nepohoda, ktorej sa zbavíte dychovými cvičeniami,” hovorí Tracy, “čím sa normalizujú nerealistické predstavy o duševných chorobách a ich terapii. To sa týka obzvlášť tých, ktorí majú skutočný problém. Niekto s ťažkou úzkostnou poruchou potrebuje oveľa viac, ako len dychové cvičenia.

Podľa uvedenej štúdie sú dvoma kľúčovými faktormi vizuálna atraktivita a stotožnenie sa s autorom obsahu. Aj preto sa prieskum zameral na platformy založené na obrázkoch ako Tumblr a Instagram (dnes by sme sem zaradili napríklad aj Snapchat).  Tieto faktory sú ešte posilnené dnes populárnym médiom krátkeho videa na platformách TikTok a Youtube, vďaka ktorému sa mladí followeri cítia tvorcovi videa (influencerovi) ešte bližší a ľahšie prijímajú a zdieľajú jeho obsah.

Nikdy nevieme, kto to myslí naozaj vážne 

Uvedomujeme si však, na aký tenký ľad nás môže priviesť upozorňovanie na tento jav. Dnes už je štatisticky potvrdené,  že nikdy nebolo toľko ľudí s duševnými problémami ako práve teraz – obzvlášť medzi mladými ľuďmi, ktorým svet sociálnych sietí patrí najviac.

Podľa nedávnych prieskumov (Pew Research Center v USA) až 7 z 10 teenagerov sa domnieva, že úzkosť a depresia sú najväčšie problémy ich generácie. Lekársky časopis JAMA priniesol analýzu, ktorá ukázala dramatický nárast samovrážd medzi 15 – až 25-ročnými. Podľa týchto údajov 1 z 5-tich Američanov a Američaniek počas jedného roka prežije zhoršený duševný stav. Americká psychiatrická asociácia hlásila nárast úzkosti a depresie aj v staršej populácii (medzi tzv. boomermi).  U nás sa dáta veľmi nelíšia. Podľa posledného prieskumu realizovaného Ligou za duševné zdravie má/mala každá desiata osoba na Slovensku diagnostikovanú duševnú poruchu, pričom podľa odborného odhadu je v slovenskej populácii neliečených porúch oveľa viac. Až polovica opýtaných (50%) pociťuje úzkosť (miernu až vysokú) a viac ako polovica ľudí (56%) má príznaky depresie. Tieto výsledky ukazujú medziročný nárast 2 – 3 násobne. Pričom treba mať na pamäti, že mladí ľudia sú v jednej z najviac ohrozených skupín (spolu s nimi ženy a ľudia so základným vzdelaním). 

Sme teda úzkostnejší a depresívnejší, ako kedykoľvek predtým – a zároveň o tom slobodnejšie rozprávame. Módnosť kultúry smútku nás však môže viesť aj k vyslovene nebezpečným praktikám, nesprávnej samodiagnostike a nechcenému zľahčovaniu závažných problémov.

Rozoznať, kedy ide o sadfishing, alebo len nevedomé podľahnutie trendu, či skutočný prejav duševnej choroby, však spoľahlivo dokáže iba odborník. Nie je preto za žiadnych okolností vhodné ľudí za prejavovanie negatívnych emócií online priamo konfrontovať.
Treba však najmä mladých ľudí upozorňovať na to, že duševné zdravie či ne-zdravie nie je módny trend, depresia ani smútok vám nezabezpečia fame a liečenie duševných porúch vie byť poriadne strastiplné a vôbec nie dobrodružné či sexi. 

Príťažlivá krása smútku 

Koncept “tragickej krásy” u teenagerov nie je žiadna novinka. V školách sa vyučuje o Rómeovi a Júlii, dvoch mladých ľuďoch  tragicky romantizujúcich samovraždu stáročia predtým, ako to bolo cool. Deväťdesiatky mali svoju vlastnú verziu “trendy” smútku. Spomeňme si na kult Nirvany a Kurta Cobaina, celý štýl grunge a iné sub-kultúry. Neskôr sa pridal štýl Emo, ktorý bol vyslovene zameraný na čo najvýraznejšie a najprehnanejšie štylizovanie svojich emo-cionálnych problémov a prežívania. 

Bolo to tu odkedy sú na svete teenageri,”, hovorí Janis Whitlock, profesorka na Cornellovej Univerzite, ktorá skúma vzájomný vzťah sociálnych médií a duševných chorôb. “Hierarchia depresie bola fenoménom 90-tych rokov: kto je najsmutnejší, najúzkostnejší, má najpos**tejšie rodinné vzťahy? Samozrejme, vždy tam bola prítomná aj stigma, ale v sub-komunitách mladých ľudí prebiehala súťaž, kto je na tom horšie.”

Fenomén online smútku má aj korene v jednej z najvplyvnejších skupín, ktoré definovali ranú internetovú kultúru: Internet Sad Girls (Smutné dievčatá internetu). Pred približne desaťročím sa estetika bledých, melancholických, umelecky založených, ustráchaných teenageriek z Tumblr-u stala tak populárnou, že vydláždila cestu aj niekoľkým pop-ikonám ako napr. kráľovnej melanchólie Lane Del Ray. Smutné dievčatá internetu nemali len svoj vlastný manifest, ale dokonca aj knižne vydanú feministickú filozofiu s názvom Sad Girl Theory (Teória o smutných dievčatách), spísanú spisovateľkou, umelkyňou a kritičkou Audrey Wollen (na instagrame vystupujúcou ako Tragic Queen). (pozn. účet už neexistuje)

Táto teória pripisuje trendu “smutného dievčaťa” funkciu politického protestu. Dievčatá podľa nej mali prostredníctvom sietí a svojich internetových avatarov konečne nájsť slobodu a priestor pre vyjadrenie svojich bolestivých skúseností s patriarchálnym svetom. To bol do veľkej miery impulz pre vznik Sad Girls Club-u, organizácie s dnes už 261- tisíckami  followeriek zameranej na pomoc etnickým ženám s duševnými problémami.

Elyse Fox, zakladateľka Sad Girls Club-u, sa v ranom veku identifikovala so Sad Girls, lebo nič iné jej nepomáhalo nájsť v jej ťažkostiach s duševným zdravím zmysel. “Bolo to vtedy trochu trápne, byť považovaná za “Sad Girl”. Dnes si “Sad Girls” vydobyli svoje miesto a používajú ho na vzájomnú podporu, blízkosť, prijatie svojich duševných porúch a vytvorenie komunity,” hovorí.

Smútok ako mainstream

Kultúra Sad Girls však dospela, stala sa mainstreamom medzi celebritami a na internete a potom, paradoxne, viedla ku komodifikácii smútku aj starostlivosti o seba (self-care), čím dosiahla pravý opak svojho pôvodného zámeru.

Dnes to už nie je len o mladých influenceroch. Stále viac a viac celebrít sa pridáva ku coming outom duševných problémov, najmä depresií a úzkosti, a hoci to myslia dobre, do veľkej miery tým prispievajú k ich idealizácii až “idolizácii”. Celebrity sú zo svojej podstaty uznávané tými istými mladými ľuďmi, ktorí sú náchylní idealizovať si aj boj s duševnou chorobou. Celebrity svoje rozprávanie často inšpiratívne a príťažlivo zabalia, vynechávajúc nepríjemnú realitu tohto zápasu.

Problém je, že ľudia ako ja, so závažnou duševnou poruchou ako je bipolárna porucha, sa v týchto populárnych obrázkoch duševnej nepohody nenachádzajú. Neodrážajú našu realitu,” hovorí Tracy. “Ľudia chcú dostať všetko zabalené s veľkou mašľou, chcú záruku, že všetko bude nakoniec OK. Ale skutočnosť života so závažnou chorobou je, že mnohí z nás sa nikdy nedožijú takého zotavenia, aké je bežné u ľudí s ľahšími stavmi.”  

Medzi glorifikáciou a destigmatizáciou

Neexistuje rýchly a jednoduchý návod, ako môžeme k “sad online” kultúre pristupovať zodpovedne.  

Obe, idealizácia aj destigmatizácia, sa dejú online, s dobre viditeľnými príkladmi glorifikácie a rovnako dobrými príkladmi normalizácie, ktorá umožňuje ľuďom vyhľadať potrebnú pomoc,” hovorí Whitlock, profesorka z Cornellu. “Ale medzi nimi je veľká šedá zóna, a odpoveď na otázku, či konkrétna aktivita robí viac škody či úžitku záleží na tom, kto obsah sleduje a aké má osobné filtre vnímania.

Odpoveďou nie je zastavenie tohto trendu – čo sa nedá, ani keby sme chceli. Ako mnoho vecí v týchto časoch, to, čo teraz potrebujeme, je hlavne rozvaha a opatrnosť.

Pri písaní o duševných problémoch a terapii je potrebné sa stále držať pri zemi, ostávať  ukotvení v realite a svoje skúsenosti neprifarbovať a nič podstatné nevynechávať, hovoriť aj o tom, čo môže byť nepríjemné počúvať. “Keď to urobíme takto, pozitívne aj negatívne efekty rozoberania duševných problémov online sa vytratia, pretože budeme viesť naozajstný rozhovor,” hovorí.

Podobne o tom hovorí Richardson zo Sad Girls Club– u, kde podľa jej slov dávajú veľký pozor na jazyk, ktorý používajú a vyhýbajú sa prikrášľujúcim, dnes už komodifikovaným populárnym výrazom ako self-care alebo self-love.

Profesorka Withlock, ako aj ženy zo Sad Girls Club– u zdôrazňujú potrebu hovoriť o tom, čo sa deje v následnosti na to, ako ľudia dostanú virtuálnu podporu z týchto online komunít.

Nie je pocit podpory, ktorú ľudia dostanú online, príliš pominuteľný? Vedie k zásadným zmenám v správaní v reálnom živote? Pomáha ľuďom cítiť sa lepšie? Sú viac naklonení podstúpiť terapiu? Neviem. Ale to, čo sa stane potom, je zásadná otázka,” hovorí Whitlock.

Revolúcia “online smútenia”, ktorú potrebujeme

Povedomie o nebezpečenstva sad online kultúry medzi používateľmi i správcami sociálnych médií je na vzostupe. Instagram podnikol kroky, ktoré zablokovali idealizujúci obsah, zakázal problematické hashtagy ako #proana (pro anorexia) a pod hashtagom #socialanxiety dal do popredia taký obsah, ktorý je o hľadaní pomoci, nie o predávaní oblečenia či módnych doplnkov. Aj Tumblr, hoci je už viac-menej mŕtvym médiom, skoncoval so svojou politikou voľnobehu a dáva do popredia podporné stránky a zdroje pre každého, kto vyhľadáva pod hashtagom #suicide – samovražda.

Čo nás viedlo do nebezpečnej špirály mimo kontrolu nás môže privesť naspäť na zem: zmena kultúry na sociálnych sieťach môže byť časťou riešenia problému, ktorý vytvorila. Ľudia sa prirodzene prispôsobujú novým podmienkam, ale zároveň si budujú okolie, ktoré vyhovue ich potrebám. 

Ak potrebujete hovoriť s niekým vašich o psychických problémoch alebo zažívate samovražedné myšlienky, zavolajte na Linku Nezábudka 0800 800 566. Nezostávajte so svojimi problémami sami.

 Autor: Diana Klepoch Majdáková

zdroje: https://mashable.com/article/anxiety-depression-social-media-sad-online

Liga za duševné zdravie SR, n.o.

Liga za duševné zdravie SR, n.o.

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Liga za duševné zdravie SR je nezisková organizácia, ktorá sa venuje podpore akceptácie ľudí s duševnými poruchami v spoločnosti. Mnoho ľudí s duševnými poruchami čelí zároveň stigme, diskriminácii a chudobe. Predsudky a mýty stigmatizujú a diskriminujú ľudí s duševnou poruchou. Verejnosť je málo informovaná, že duševné poruchy sú dnes liečiteľné. Až príliš často sa stretávame s negatívnymi reakciami ľudí, ktorí si myslia, že duševné poruchy sú synonymom čudáctva, excentrickosti a šialenstva. Tieto negatívne uhly pohľadu potrebujeme prekonať a nahradiť ich pozitívnejším vnímaním skutočnosti: treba si uvedomiť, že každý môže prispieť do spoločnosti svojim dielom. Podporme akceptáciu ľudí s psychickými problémami v spoločnosti! Ak máte pocit, že je toho na vás priveľa, alebo zažívate samovražedné myšlienky, neváhajte sa obrátiť na odborníkov na Linke dôvery Nezábudka 0800 800 566 - nonstop - bezplatne - anonymne Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu