"Nemala som byť pred kým slabá, a tak som plakala len v noci, potichu, aby ma deti nepočuli," spomína Manal na najťažšie chvíle prežité v Pásme Gazy. V Lige za ľudské práva sme pomohli, aby bola jej rodina na Slovensku opäť spolu. Aká náročná cesta k tomu viedla, ste si mohli prečítať v predošlom blogu.
Považujeme za dôležité, aby bolo hlasy ľudí nútených utiecť počuť priamo, nie sprostredkovane. Vážime si dôveru Manal, ktorá nám v texte opísala svoju skúsenosť. Píše o tom, ako sa pokúšala prežiť, o hrôzach aj nádeji, ktoré zažívala, ale aj o tom, ako v Gaze zúfalo hľadala "bezpečie, ktoré neexistovalo". Jej svedectvo uverejňujeme v plnom rozsahu, tak ako ho sama napísala (v preklade z angličtiny).
Vysídlení vo vlastnej krajine
"Ďakujem, že ste mi dali možnosť prehovoriť. Tak dlho môj hlas prehlušovali zvuky bômb. Dnes ma po prvýkrát niekto žiada, aby som prehovorila, a ruky sa mi trasú, keď píšem, pretože vložiť túto bolesť do slov znamená prežiť to celé znova.
Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem musieť vysvetľovať, čo znamená stratiť všetko. Len dvanásť dní po tom, čo sa začala genocída, náš milovaný domov zmizol. Dvanásť dní. V jedinom okamihu sa steny, ktoré v sebe mali spomienky na naše narodeniny, náš smiech a prvé kroky našich detí, zrútili na prach. Ľudia hovoria, že dom sú len kamene. Nie je to tak. Boli to naše spomienky, naše bezpečie, naše sny. Keď padol k zemi, zrútilo sa s ním aj niečo vo mne.
Súvisiaci článok
Pomohli sme: Ahmed a jeho rodina z Pásma Gazy môžu byť opäť spolu
Bez právnej expertízy, vytrvalosti a schopnosti nenechať sa odradiť by palestínska rodina zrejme nebola spolu.
Potom sme sa stali vysídlenými vo vlastnej krajine. Sťahovali sme sa z miesta na miesto, brali so sebou deti a všetko, čo naše ruky dokázali udržať, a hľadali sme bezpečie, ktoré neexistovalo. Pretože pravda je taká, že v Gaze nebolo žiadne bezpečné miesto. Ani jedno.
Jedného dňa výbuch zasiahol miesto priamo vedľa úkrytu, v ktorom sme sa zdržiavali. Výbuch bol tak blízko, že som si bola istá, že zomrieme. Moje deti kričali a jediné, čo som mohla urobiť, bolo privinúť si ich do náručia, pritlačiť si ich tváre k sebe a modliť sa. Okolo nás zahynulo viac ako dvadsať ľudí. Môj starší syn, môj chlapec, videl roztrhané telá.
Vlastnými malými rukami pomáhal zbierať ľudské pozostatky. Som jeho matka a nedokázala som ho pred tým ochrániť. Neexistujú slová pre to, čo to spraví so srdcom matky, keď vie, že jej dieťa si v sebe nosí obrazy, ktoré by nemal vidieť žiadny človek, a už vôbec nie dieťa.
Matkou aj otcom zároveň
Potom prišiel jeden z najťažších momentov môjho života: rozlúčka s manželom, keď odchádzal z Gazy v nádeji, že nájde cestu, ako nás zachrániť a znova spojiť našu rodinu. Stále si pamätám, ako som ho sledovala odchádzať a netušila som, či ho ešte niekedy uvidím. Zostala som sama s našimi štyrmi deťmi uprostred genocídy.
Od toho dňa som bola matkou aj otcom zároveň. Nemala som nikoho, pred kým by som mohla byť slabá, a tak som plakala len v noci, potichu, aby ma deti nepočuli.
Každá noc bola nočnou morou sama o sebe. Takmer sme nespali. Ležali sme bez spánku a čakali na ďalší výbuch. V tme som sledovala, ako sa mojim deťom dvíhajú a klesajú hrudníky, a pýtala som sa ticho: "Zobudia sa zajtra? Zobudím sa ja?" Mala som obrovský strach, že mi jedno z nich zomrie v náručí, alebo ešte horšie, že zomriem ja a nechám ich na tomto svete samotné - štyri deti, ktoré nikoho nemajú. Tento strach nikdy nespal, ani keď sme spali my.
A v tých zriedkavých chvíľach ticha sa moja myseľ trápila otázkami o budúcnosti. Budú moje deti ešte niekedy sedieť v školskej lavici? Budú sa ešte niekedy cítiť v bezpečí? Vyrastú vôbec, alebo sa ich životy skončia skôr, než dostanú šancu snívať? Potom prišiel hlad a každý jeden deň sa stal bojom jednoducho o to, aby sme prežili.
Genocída nezničila len budovy
Boli dni, keď moje deti plakali od hladu a ja som nemala nič, vôbec nič, čo by som im dala do rúk. Nájsť kúsok chleba sa stalo misiou. Nájsť čistú vodu sa stalo misiou. Čakali sme v radoch celé hodiny, niekedy aj celý deň, na malé množstvo jedla, ktoré nikdy nestačilo. A zakaždým, keď som vyšla z úkrytu hľadať jedlo alebo vodu, hryzla ma jedna myšlienka: ak ma teraz zabijú, moje deti budú čakať na matku, ktorá sa už nikdy nevráti.
Zdravotnícky systém sa zrútil. Lieky sa stali luxusom z iného sveta. Keď mi jedno z detí ochorelo, jediné, čo som mohla urobiť, bolo držať ho v náručí a modliť sa, aby sa to nezhoršilo, pretože neboli žiadne lieky, žiadna poriadna liečba a často ani žiadny doktor. Na tejto zemi neexistuje bolesť, ako keď sa pozeráte do očí svojho chorého dieťaťa, do očí, ktoré vám bezhranične dôverujú, a viete, že mu nedokážete pomôcť.
Genocída nezničila len budovy. Ukradla mojim deťom detstvo, kúsok po kúsku. Vedľa škôlky najmladšieho syna nastal letecký útok. Môj malý chlapec už nikdy nebol taký ako predtým. Na dlho prestal rozprávať. Moje rapotajúce, spievajúce dieťa stíchlo. Začalo sa trhať pri každom zvuku: zabuchnutie dverí, zvýšený hlas, lietadlo na oblohe. Dieťa, ktoré sa malo učiť pesničky a hrať sa s kamarátmi, namiesto toho spoznalo strach. Naučilo sa ho plynulo, tak, ako sa iné deti učia riekanky.
Obloha môže byť oblohou
Dnes som opäť s manželom a žijem s deťmi po svojom boku. No kým uzavriem tento text, musím sa podeliť o dva momenty, ktoré mi zlomili srdce takým spôsobom, ako to bomby nikdy nedokázali. Keď sme prišli na Slovensko, náš najmladší syn sa zmätene poobzeral po uliciach a opýtal sa svojho otca: "Kde sú tie zničené budovy?"
Môj manžel zamrzol. Nevedel, čo odpovedať. Syn mal len štyri roky, keď sa začala genocída. Dnes má sedem. Takmer polovicu svojho života, polovicu svojho malého života, nepoznal nič iné okrem trosiek, leteckých útokov a strachu. Úprimne veril, že zničené budovy sú bežnou súčasťou každého mesta na zemi. Toto mu vzali, dokonca aj jeho predstavu o tom, ako má svet vyzerať.
Obloha ho stále desí. Jedného dňa sa pozrel hore a uvidel dlhé biele čiary, ktoré lietadlá kreslia po oblohe. Opýtal sa otca, čo to je. Keď mu otec jemne povedal, že sú to lietadlá, môjmu malému chlapcovi zišla farba z tváre.
Tichým, trasľavým hlasom sa opýtal: "Budú na nás útočiť?" Otec si ho pevne pritúlil k hrudi a so slzami, ktoré sa snažil skryť, pošepkal: "Nie, môj malý synček. Toto sú naši priatelia. Tí ti nikdy neublížia." V Gaze zvuk lietadla znamenal, že prichádza smrť. Tu sa moje dieťa pomaly, tak veľmi pomaly učí, že obloha môže byť aj niečím iným než hrozbou. Lietadlo môže byť jednoducho lietadlom a obloha jednoducho oblohou.
Neviditeľné rany zostávajú
Žiadne dieťa by nemalo vyrastať s presvedčením, že trosky sú niečo normálne. Žiadne dieťa by sa nemalo triasť pri pohľade na bielu čiaru na oblohe. Žiadne dieťa by sa nikdy nemalo naučiť, že strach, vysídlenie a smrť sú súčasťou bežného života.
Dnes sme v bezpečí a ja za to ďakujem Bohu každý jeden deň. Neprišli sme sem však ako tá rodina, ktorou sme boli kedysi. Genocída zanechala neviditeľné rany vo vnútri každého z nás – rany, ktoré nekrvácajú, ale doliehajú na nás každý deň a možno sa nikdy úplne nezahoja.
Svoj príbeh zdieľam z jediného dôvodu. Za každým číslom uvádzaným z Gazy je matka ako ja, ktorá strávila nespočetne veľa nocí v istote, že pred východom slnka príde o svoje deti. Sú tam deti ako tie moje, ktoré vyrastali obklopené bombami a hladom namiesto hračiek a pesničiek. A sú tam rodiny ako tá naša, ktoré stratili všetko, naozaj všetko, okrem jedinej veci, ktorú nám nemohli vziať: nádeje, že jedného dňa budeme jednoducho žiť v mieri.
S úctou,
Manal"
Pomáhajte s nami
V Lige za ľudské práva sa na nás už viac ako 20 rokov obracajú ľudia, ktorých z domovov vyhnala vojna alebo nebezpečenstvo. Práve vďaka podpore našich darcov a darkýň dokážeme poskytovať bezplatné právne poradenstvo a zlepšovať právne postavenie ľudí s migračným pôvodom na Slovensku.
Ak sa rozhodnete pre pravidelný mesačný príspevok, hoci aj v symbolickej výške, zaistíte tým, že sa budeme môcť podobným prípadom venovať aj v budúcnosti. Ďakujeme za vašu podporu: https://hrl.darujme.sk/pomozme-utecencom/.
