Ahmed, občan Palestíny a otec štyroch detí, chcel so svojou rodinou utiecť z Pásma Gazy ešte v marci 2024. Z domova ich vyhnal strach o život a útoky, ktoré sa stali ich každodennou realitou. Na hraničnom priechode však zistili, že nemajú dostatok finančných prostriedkov na prechod pre všetkých. Celá rodina odísť nemohla.
„Rozhodol som sa vrátiť. Bola to moja žena, ktorá ma presviedčala, aby som odišiel sám a vytvoril cestu pre budúcnosť našej rodiny. Rozlúčili sme sa s tým, že sme nevedeli, kedy a či sa ešte niekedy uvidíme,“ spomína na najťažšie rozhodnutie svojho života.
822 dní. Presne toľko dní a nocí trvalo, kým sa opäť mohli objať. Koncom júna tohto roku sme s Ahmedom stáli na viedenskom letisku a s napätím sledovali príletovú halu, kam dorazili jeho najbližší. Napriek všetkým hrôzam, ktoré prežili, sme v ich očiach videli neuveriteľnú odvahu a čistú radosť z toho, že sú opäť spolu. Ako sa nám podarilo vyriešiť tento zdanlivo neriešiteľný prípad a premeniť právnu pomoc na záchranu ľudských životov?
Jediný azylant z Palestíny
Palestínec Ahmed nás kontaktoval pred dvoma rokmi, keď bol na Slovensko transferovaný v rámci Dublinského konania po tom, čo požiadal v Belgicku o azyl. Náš právnik Lukáš Novák ho začal zastupovať v azylovom konaní. Ahmed bol napokon jediným Palestíncom, ktorému Slovensko v rokoch 2024 a 2025 poskytlo azyl. Celkovo pritom o túto formu právnej ochrany u nás žiadali traja ľudia z tohto štátu.
Pred nami stála náročnejšia úloha: dostať zvyšok jeho rodiny do bezpečia. Ahmedova manželka s deťmi prežívali dlhé mesiace v Gaze v ohrození života. „Moja rodina prežila genocídu; bombardovanie, letecké útoky, hlad, smäd a každodenný strach, že tento deň môže byť ich posledný. Moje deti museli dospieť oveľa rýchlejšie, než by akékoľvek dieťa kedy malo. Nosili vodu v kanistroch, varili na otvorenom ohni a prišli o domov, o hračky aj o školské tašky,“ vysvetľuje Ahmed.
V Pásme Gazy sa nenachádza veľvyslanectvo Slovenskej republiky, kde by rodina mohla požiadať o víza. Keďže vycestovať z oblasti často označovanej ako „otvorené väzenie“ bolo prakticky nemožné, museli sme hľadať ďalšie riešenia. Naši kolegovia Miroslava Mittelmannová a Lukáš Novák rozbehli zložité rokovania s viacerými štátnymi inštitúciami vrátane Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a Ministerstva vnútra SR. Komunikovali sme s medzinárodným organizáciami UNHCR a UNICEF, ako aj Veľvyslanectvom štátu Palestína na Slovensku.
Pomoc úradov stojí na konkrétnych ľuďoch
Po mesiacoch rokovaní sa ako jediná cesta ukázala evakuácia cez Jordánsko do Európy. Rodinným príslušníkom sa nám podarilo zabezpečiť národné víza s platnosťou na jeden rok cez Veľvyslanectvo SR v Káhire v koordinácii s konzulárnym odborom MZVEZ SR v Bratislave.
Po náročnej logistickej koordinácii ich humanitárny konvoj UNICEF dopravil na hraničný priechod, kde ich osobne prevzal konzul Veľvyslanectva SR v Izraeli. Vážime si jeho osobný záujem a ľudský prístup. Je to dôkaz, že aj v tých najzložitejších diplomatických situáciách rozhoduje ochota konkrétnych ľudí.
Rovnako oceňujeme úsilie Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ, ktorý rodine udelil humanitárnu výnimku na vstup do schengenského priestoru (hoci ju napokon vďaka získaniu národných víz nemuseli využiť). Po úspešnom prechode z Palestíny rodina nastúpila na autobus do Jordánska, kde sa s pomocou známych presunula do hlavného mesta Ammán, odkiaľ odletela smerom do Európy.
„Neexistujú slová, ktoré by dokázali opísať ten pocit, keď po viac ako dvoch rokoch odluky objímete svoje deti a manželku. Ak by som však mal vybrať jedno jediné slovo, bola by to nádej. Prišli takmer o všetko. No napriek tomu všetkému to nejako zvládli a vydržali. A teraz sú tu. Spia v bezpečí pod strechou, bez strachu z toho, čo prinesie noc. Neustále sa na nich pozerám a myslím si: dokázali sme to,“ opisuje Ahmed.
Toto emotívne stretnutie na viedenskom letisku sa odohralo len deň po tom, čo vyšetrovacia komisia OSN vo svojej oficiálnej správe uviedla, že Izrael v Pásme Gazy a na Západnom brehu zámerne cieli na palestínske deti, čo vedie ku genocíde a vojnovým zločinom.
Dostať Ahmedovu rodinu do bezpečia stálo náš právny tím neuveriteľné úsilie.
„Chcem, aby sa moje deti vyliečili z tých rán a rástli, aby chodili do školy a netrápili sa ničím iným, len tým, či spravia skúšku. Chcem, aby si moja manželka konečne oddýchla. A chcem, aby sme ako rodina ukázali, že aj po tých najtemnejších časoch je stále možné napísať nový a krásny príbeh. Slovensko nám dalo druhú šancu a my ju nehodláme premárniť,“ vraví Ahmed.
Pomôžme spojiť rozdelené rodiny
V Lige za ľudské práva sa na nás obracajú ľudia, ktorí túžia žiť so svojimi najbližšími na Slovensku, no legislatívny proces je pre nich prekážkou. Sú to ľudia utekajúci pred vojnou, cudzinci a cudzinky s legálnym pobytom, ale aj Slovenky a Slováci, ktorí si našli partnera či partnerku v zahraničí a chcú si založiť domov tu, na Slovensku.
Prísne právne podmienky, byrokracia a často neprimerane prísna rozhodovacia prax zodpovedných orgánov držia rodiny mesiace až roky v odlúčení. V našom občianskom združení máme dlhoročné skúsenosti a odborné kapacity na ochranu práva na rodinný a súkromný život. Aby však naša pomoc mohla byť dlhodobá a dostupná pre každého, potrebujeme ďalších ľudí ochotných pomáhať s nami.
Práve vďaka podpore našich darcov a darkýň dokážeme poskytovať bezplatné právne poradenstvo a zastupovanie pred cudzineckou políciou či štátnymi orgánmi. Ak sa rozhodnete pre pravidelný mesačný príspevok, hoci aj v symbolickej výške, zaistíte tým, že sa budeme môcť takýmto prípadom venovať aj v budúcnosti.
Spolu s nami tak priamo pomôžete ľuďom, ktorí museli utiecť pred vojnou. Ďakujeme za vašu podporu: https://hrl.darujme.sk/pomozme-utecencom/.
Meníme systém, nielen jednotlivé osudy
Nepomáhame iba jednotlivcom ako Ahmed, ale snažíme sa meniť legislatívu tak, aby mala naša pomoc dlhodobý a systémový dosah. Tento rok sa Miroslave Mittelmannovej podarilo do novely zákona o pobyte cudzincov úspešne presadiť zásadnú zmenu: aby podmienkou pre podanie žiadosti o národné víza v „prípadoch hodných osobitného zreteľa" už nebola povinná osobná prítomnosť na zastupiteľskom úrade v zahraničí.
V praxi to znamená, že rodiny v podobnej situácii, v akej bol Ahmed, budú môcť o národné víza požiadať na diaľku, napríklad prostredníctvom veľvyslanectva SR v Izraeli. Táto legislatívna zmena vznikla priamo z našej iniciatívy a výrazne uľahčí proces spájania rodín.
„Vidieť Ahmeda, ako objíma svoju rodinu, bolo po viac ako dvoch rokoch intenzívnej práce neopísateľným zadosťučinením, ale aj opätovným potvrdením toho, že to, čo robíme v Lige za ľudské práva, mení životy konkrétnych ľudí k lepšiemu. Napriek tomu, že som sa stretol s Ahmedovou rodinou na viedenskom letisku po prvýkrát, mal som pocit, že ich dobre poznám," vysvetľuje náš kolega Lukáš.
"Tento dojem vyplýval najmä z nespočetných hodín, ktoré sme strávili hľadaním právnych a logistických možností, ako rodinu bezpečne zlúčiť na Slovensku. Napriek tomu, že nás mnohí presviedčali o tom, že ich evakuácia nie je možná, vďaka našej vytrvalosti a odhodlaniu Ahmedovej rodiny sa to podarilo. Som vďačný, že ich môžeme na ich ceste sprevádzať aj naďalej a podporovať ich pri budovaní nového života na Slovensku," uzatvára.
Chcete dostávať viac takýchto správ o príbehoch, ktoré sa nám spoločne darí meniť k lepšiemu? Prihláste sa na odber nášho e-mailového newslettera.
Autor: Tomáš Kušnír
