Keď vás umlčí demokracia

Lebo aj také sa stáva. A dokonca právom.

Keď vás umlčí demokracia
Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Okay, poviete si, ďalšia mladá, čo si nepotykala s dejepisom. Nie je to také hrozné ako napríklad otvorení spochybňovači holokaustu, tam nedošlo ani ku formálnemu predstaveniu predtým, než to nabralo kapuletovsko-montagneovské rozmery, no aj tak je najvyšší čas zavrieť článok. 

Počkajte, vysvetlím.

O čom to vlastne hovoríme? 

Demos. Ľud. Kratiá. Vláda. Dedukcia vhodná základoškoláka, kde sa aj v najlepšom prípade s týmto konceptom po prvý raz stretávame - demokracia je vláda ľudu. Ak sa chcete predvádzať (alebo ohromiť učiteľa), môžete siahnuť aj po Hlas ľudu, hlas boží. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Samozrejme, nie je to až také jednoduché. 

Demokracia v podstate znamená skôr to, že máme slobodnú voľbu voliť si vlastných zástupcov ktorí v najlepšom prípade zastupujú nami volené záujmy (teraz zazerám na večne nesplnené sľuby pred každými voľbami), lebo ak by každý kopal len za vlastnú ligu, dopracovali by sme sa k anarchii. Nie, tie dve zriadenia nie sú synonymné, vďaka za opýtanie. 

Za najpriamejší nástroj demokracie pre bežného smrteľníka sa považuje referendum. Jeho prínos pre spoločnosť je takpovediac polemický - buď sa využíva ako populistický nástroj (pozdravujem, pán Fico) alebo oň nie je dostatočný záujem, keďže máme demokratické právo sa na dianíe v spoločnosti vykašľať a v konečnom dôsledku ide len o vyhodené peniaze - pokiaľ viem, jediné referendum, ktoré dostatočnú účasť magických päťdesiat percent dosiahlo, bolo to o vstupe do Európskej únie. 

SkryťVypnúť reklamu

Demokracia je krehká, prekrehká vec. Pozrime sa na Poľsko a Bielorusko, kde ide už len o formalitu. 

Demokracia je v rámci rýchlosti  synonymom božích mlynov - keď doň vhodíte kameň a zapnete spätný chod. Vo vyššom poriadku vecí to zväčša až tak nevadí, málokedy sa celospoločensky spravia chyby, ktoré by nebolo možné napraviť a na niektoré rozhodnutia je prosto potrebné dozrieť. Lenže potom prišla pandémia. A my sme sa mohli len prizerať tomu koľko ľudí zbytočne umieralo aj umiera, pretože sme sa pri opatreniach nedokázali mobilizovať tak rýchlo ako iné štátne zriadenia. Nie, nie som fanúšikom diktatúr, no tu sa bonusový bod Číne uprieť nedá. 

SkryťVypnúť reklamu

A aby som sa dostala ku koncu mojich stredoškolských poznámok - ak sa dodržuje princíp, že moja sloboda sa končí tam, kde by obmedzovala tvoju, tak v demokracii by mal mať právo vyjadriť sa každý. Teda asi. 

A tu sa dostávame do krajiny paradoxov, ktoré vlastne celkom dávajú aj zmysel. 

O (bezzubých) systémoch a zubatých príšerách? 

To, že s demokraciou je to skutočne zložitejšie ako “dajme prehovoriť všetkým a nech rozhodne väčšina” som si prvý raz uvedomila počas parlamentných volieb v roku 2016. Do parlamentu bol zvolený Marián Kotleba. 

Paradox číslo jedna - v liberálno demokratickom zriadení sa legitímne k moci dostali neonacisti. 

Paradox číslo dva - vtedajší prezident Slovenskej republiky, Andrej Kiska, sa rozhodol Mariána Kotlebu nepozvať do prezidentského paláca na diskusiu ohľadom výsledku volieb, a to napriek tomu, že bol zvolený legitímne. 

SkryťVypnúť reklamu

Dnes viem s pokojným svedomím súhlasiť s tým, že išlo o správne rozhodnutie - či už budem parafrázovať ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú alebo aj mnohých pred ňou, demokracia sa musí vedieť brániť pred rozkladom vlastných hodnôt a inštitúcií. Musí tak robiť omnoho citlivejšie ako iné štátne zriadenia, ale predsa musí. 

(Tu sa vraciam ku krehkosti demokracie, ktorú prehliadame, keďže to, v čom mnohí z nás žijú väčšinu svojho života pokladáme za samozrejmosť. Pevný základ. (Kiežby).)

Ako stredoškoláčku ma to ale celé zmiatlo. Zneistilo. Na pokoji mi paradoxne skôr nepridalo rozhodnutie pána Kisku než samotné zvolenie Kotlebu - to, že občania a občianky volia aj spôsobom, ktorý sa prieči všeobecne uznávaným presvedčeniam mi bolo samozrejmé už vtedy, no Kiskovo rozhodnutie som vnímala ako porušenie princípu. Ako teda veriť systému ktorý nehrá vždy podľa vlastných pravidiel?  

Poďme do väčších (amerických) extrémov

V roku 1977 sa diali šialené veci. 

ACLU (American Civil Liberties Union, Americký zväz pre občianske slobody, pozn. autorky) obdržala telefonát od nacistického lídra. V Illinois, konkrétne v meste Skokie, mu bolo zakázané usporiadať demonštráciu. Aby to nebolo jednoduché, takmer polovica obyvateľov Skokie bola buď židovského pôvodu alebo preživší holokaustu. Tento prípad vyvolal také vášne, že do dejín vstúpil ako “Skokie case” (prípad Skokie, pozn. autorky). 

Mala ACLU obhajovať právo nacistického lídra alebo nie?

Amerika si na svojej slobode čohokoľvek zakladá viac ako ktorýkoľvek iná krajina. Môžete dosiahnuť čokoľvek, ak ste dostatočne pracovitý a máte trochu šťastia (alebo inak: Americký sen). Máte právo vyjadriť svoj názor, protestovať voči čomukoľvek (hovorí Prvý dodatok Deklarácie nezávislosti). Ale zas - hrôzy druhej svetovej vojny boli ešte v čerstvej pamäti. Obyvatelia Skokie mali právo na svoj pokoj - aspoň toľko im svet dlžil. 

Demonštrácia sa nakoniec konala, no v inom meste. 

Čiže akýsi kompromis? 


Zostaňme ešte chvíľku v USA, len sa presuňme do súčasnosti.

Donald Trump a sociálna sieť Twitter. Známa kauza minulého roka, no v skratke, štyridsiaty piaty prezident Spojených štátov amerických dostal zákaz publikovania obsahu. Twitter takto reagoval na Trumpove tendencie šíriť dezinformácie, predovšetkým v spojitosti s novým vírusom COVID-19.

Opäť, oprávnené rozhodnutie alebo nie? Trump bol politicky významná osobnosť a do rovnice opäť patrí aj už známa premenná demokratických princípov a Prvého dodatku Deklarácie. Mal by mať právo povedať čo chce, kedy chce, komu chce. 

Na druhej strane, tento muž mal cez 80 miliónov sledovateľov. To je veľmi slušná poslucháreň na rozhadzovanie nezmyslov. A aj keď by človek mohol argumentovať, že stačí, aby jeho sledovatelia použili zdravý sedliacky rozum, nie je to celé vôbec také jednoduché - ako prezident mal Trump automaticky dôveru veľkého počtu ľudí  už len preto, že bol prezidentom, teda moc z pozície. Občania by mali žiť vo svete, kde môžu automaticky dôverovať inštitúciám a ich zástupcom. Veriť v to, že je v poriadku si do žily ako liek voči COVID-19 vstreknúť dezinfekčný prostriedok je extrém, no v tomto prípade nie je možné povedať, že na vine je len obyčajná hlúposť ľudí a neschopnosť rozpoznať desinformáciu. 

Slovenská verzia 

Mali sme odvahu začať bojovať s dezinformáciami priamejšie ako kedykoľvek predtým. Lepšie povedané, ministerka spravodlivosti Mária Kolíková mala. 

Jej návrh je prirodzenou reakciou na dobu hoaxov, ktoré mnohých môžu a aj stáli život v spojitosti s pandémiou - v skratke, hovorí o vyvodení trestnoprávnej zodpovednosti so špeciálnym zameraním na konšpirátorov, teda nad rámec už u nás právne známeho “šírenia poplašnej správy”. 

Na jednej strane máme ochranu života a zdravia. Na tej druhej obmedzenie slobody prejavu. A aby to nebolo jednoduché, je to aj otázka - ideme ľudí trestať za to, že sú…. jednoduchšie zmýšľajúci? Je totiž rozdiel, či niekoho trestáme za to, že vedome šíri nepravdivú informáciou (poplašnú správu) a keď rozširuje niečo, čomu úprimne verí, teda tak robí s dobrým úmyslom pomôcť svojmu okoliu. A pri rozlišovaní zámerného šírenia poplašnej správy a nevedomého posúvania hoaxu ktorému človek verí, tak to prajem vopred veľa šťastia. Myslím, že som v kocke načrtla nočnú moru každého policajného vyšetrovateľa.  

Zaviesť? Nezaviesť? 

Tak trochu cynický záver

Ruku na srdce (či nos zaborený do univerzitných poznámok z politológie a občianskej náuky), kto z nás by nemal problém sa vo vyššie uvedených príkladoch rozhodnúť? Či dokonca povedať ktorá z možností je alebo nie je v súlade s princípmi demokratickej spoločnosti? 

Možno by na tom až tak nezáležalo, ak by sa dôsledky takýchto úvah nepremietali do každodennej praxe vďaka Čiernemu Petrovi nášho desaťročia - hoaxom. Každá doba totiž má svojho Kotlebu, svoj vírus (doslovný či metaforický), svojich extrémistov, to mi je jasné, no dovolím si povedať, že kríza práce s informáciami je novotou našich čias (generácií X, Y, Z a Alfa, ak mám byť korektná). Nie že by boli ľudia hlúpejší, odkazovala by som skôr na iné dôvody - na internete je veľmi jednoduché žiť vo vlastných názorových bublinách bez potreby konfrontácie s opačným názorom. Naviac, tzv. fake news sú často na nerozoznanie od faktov, pričom väčšina z nás nemá chuť overovať zdroje informácií, resp. nám stačí, že danú informáciu zdieľa niekto, komu dôverujeme, rodina, priatelia. 

Vyššie uvedené generácie majú pri tejto problematike vlastné konkrétne slabiny - Generácie X  a Y (cca 1965-1995) a problém s internetovou gramotnosťou, pri Generáciách Z a Alfa (1996 až súčasnosť) zas to, že svet bez informačného presýtenia (na ktoré ľudský mozog prispôsobený nie je) už nezažili, no prominentnejší je problém s čitateľskou gramotnosťou (v ktorej slovenskí žiaci oproti celoeurópskemu priemeru zaostávajú, no o tom niekedy inokedy). 


Maľujem to ale krásny obrázok, že? Už len poliať benzínom a zapáliť. 

No aby som nebola na záver až tak absolútne katastrofická, zájdem na kus reči k povolanejším ako som ja sama - britský premiér Winston Churchill raz povedal pamätnú vetu, že vraj demokracia je najhoršia forma vlády akú sme kedy mali - s výnimkou všetkých ostatných ktoré sme kedy zažili.

Nuž…. tak sa snažme ďalej?


Hasta luego!


Lea Linerová

Lea Linerová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  26x

O veľkých veciach v malom, ideálne zrozumiteľne. Alebo inak - pohľad mladej učiteľky na náboženstvo, trochu politiky, literatúru a spoločnosť ako takú. Možno niekto vidí svet v rovnakom prapovidnom uhle. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
SkryťZatvoriť reklamu