A s ľahkosťou kráčať rozohriatym mestom.
Keď som bola malá a chodila som do škôlky. Jedinou túžbou bolo byť už v škole, spoznávať písmená, vedieť počítať. A mať povinnosti.
Keď som bola na strednej a naháňali ma jednou písomkou za druhou. Čakala som na čas, keď budem zamestnaná. A nič nebudem musieť - len ráno vstať do práce. Hm, táto predstava vtedy na strednej bola na míle vzdialená od dnešnej reality.
Keď som nemala frajera a hrozne som ho chcela. Čakala som. Dočkala sa. A potom som čakala na to, ako sa z toho vyzuť. Aj toto je forma čakania.
Človek vlastne vo svojom živote neustále na niečo čaká. Čakanie je fajn, keď sa človek zbytočne nikam neponáhľa a nechce urýchliť to, čo aj tak nevie či nemôže ovplyvniť.
Ale už nie som v škôlke, ani na strednej. A nemám už ani dvadsať. Hm, ok, ani tridsať. A stále čakám. Ale teraz už len čakám na to, čo prinesie zajtra. Ale uvedomujem si, že výsledky prídu až po mojich vlastných rozhodnutiach (a činnostiach). Lebo práve to, ako sa človek rozhoduje (a realizuje svoje rozhodnutia), ovplyvňuje konečný výsledok čakania. Nič nie je bez vlastného pričinenia. A teda - ak niečo očakávate, musíte pre to aj niečo sami urobiť - najlepšie pomaly, kúsok po kúsku, jeden schodík za druhým, premyslene. A potom ten pán Godot nepríde. Naopak - dostavia sa výsledky.