Na ceste k povinnému očkovaniu

Zdá sa, že povinnému očkovaniu proti koronavírusu sa na Slovensku už nevyhneme. Ako na to?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Očkovanie proti koronavírusu prebieha na Slovensku už viac ako rok. Hoci na začiatku pôsobil záujem sľubne, v súčasnosti je zrejmé, že dobrovoľným očkovaním sa na kritickú hranicu zaočkovanosti nedostaneme. A to ani prostredníctvom finančných stimulov. Čo ďalej?

Verejné politiky

Ak štát chce, aby jeho občania niečo urobili (alebo neurobili), v zásade môže využiť štyri typy politík. Prvou možnosťou je o tom občanov informovať. Druhou je využiť psychologické postrčenie, teda akýmsi spôsobom naznačiť, čo by mali občania robiť a zároveň im to čo najviac zjednodušiť. Treťou možnosťou je k tomu občanov motivovať alebo ich od toho odradiť využitím finančných alebo nefinančných stimulov. Štvrtou možnosťou je to občanom priamo prikázať alebo zakázať. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Obrázok blogu

Tieto štyri typy politík sa dajú veľmi pekne vysvetliť pomocou analógie s dopravnými značkami. Značka A (mestský okruh) je čisto informatívna. Pokiaľ sa vodičovi hodí informácia o tom, že je na okruhu, môže ju brať do úvahy. Značku ale tiež môže ignorovať a ísť si svojou vlastnou cestou. Značka B (nebezpečná zákruta) je postrčením. Upozorňuje vodiča, že by pre jeho vlastnú bezpečnosť bolo dobré znížiť rýchlosť a zvýšiť pozornosť. Značka C (spoplatnený úsek diaľnice) predstavuje politiku založenú na stimuloch. Tiež zachováva slobodnú voľbu vodiča, ktorý sa môže rozhodnúť, či pôjde po diaľnici alebo bežnej ceste. Zároveň však upozorňuje na to, že ak vodič využije pohodlnejšiu diaľnicu, bude musieť zaplatiť. Značka D (zákaz vjazdu) je tvrdé nariadenie. Za porušenie zákazu hrozí vodičovi trest.

SkryťVypnúť reklamu

Všetky štyri typy politík má vláda k dispozícii aj pri otázke očkovania proti koronavírusu. Bohužiaľ očkovanie sa v posledných dvoch rokoch stalo z pomerne nezmyselných dôvodov kontroverznou témou (viac o tom píšem tu: https://lorko.sk/preco-o-ockovani-nemali-rozhodovat-rodicia/) a množstvo ľudí sa mu začalo vyhýbať. Dôvodov, prečo ľudia odmietajú očkovanie je určite viac, no z pohľadu behaviorálnej ekonómie sa zdajú byť tými hlavnými dôvodmi:

  1. tendencia klásť väčší dôraz na súčasnosť ako budúcnosť (present bias), a teda odkladanie očkovania kvôli tomu, že jeho náklady sú okamžité, zatiaľ čo benefity sa prejavia až neskôr

  2. preferencia pre psychologickú zotrvačnosť (status quo bias), teda tendencia neurobiť nič, resp. nechať sa „unášať“ osudom namiesto učinenia aktívneho rozhodnutia, ktoré by človek neskôr mohol ľutovať

  3. chyby v pravdepodobnostnom uvažovaní, teda nadhodnocovanie pravdepodobnosti veľmi zriedkavých javov (závažných vedľajších efektov očkovania) a podhodnocovanie pravdepodobnosti pomerne častých javov (závažných zdravotných komplikácií súvisiacich s infekciou koronavírusom)

  4. omyl súvisiaci s potvrdzovaním svojho názoru (confirmation bias), teda tendencia nekriticky prijímať informácie, ktoré sú v súlade s našim názorom, zásadne odmietať informácie, ktoré sú protichodné k nášmu názoru, a vyhodnocovať nejednoznačné informácie spôsobom, ktorý je v súlade s našim názorom

Obrázok blogu

Mäkké politiky

Najzávažnejším problémom v súvislosti o očkovaním je však otázka dôvery. Je preto prirodzené, že vlády po celom svete začali pri očkovacej stratégii mäkkými politikami. V prvom kroku šlo o informovanie občanov o pozitívnom vplyve očkovania na verejné zdravie, s cieľom dôveru v očkovanie vzbudiť. Po zabezpečení dostatočného množstva vakcín zvyčajne vlády využili niekoľko rôznych postrčení, ktorých cieľom bolo presvedčiť čo najväčšie množstvo ľudí nechať sa zaočkovať. Ideálne takmer všetkých. Tieto postrčenia mali napríklad formu televíznych alebo rozhlasových reklám, jednoduchého procesu prihlasovania sa na termín očkovania, či zverejňovania štatistík o priebehu infekcie koronavírusu u zaočkovaných a nezaočkovaných ľudí.

SkryťVypnúť reklamu

Pri využití informácií a postrčení je rozhodnutie dať sa očkovať založené výlučne vnútornej motivácii. Je teda zrejmé, že sa nedá očakávať stopercentná zaočkovanosť obyvateľstva. Kľúčovou otázkou je, či takýmito politikami dokáže krajina dosiahnuť kritickú hranicu zaočkovanosti, ktorá by mala (mohla) zabezpečiť kolektívnu imunitu, teda situáciu, v ktorej je v spoločnosti dostatočne veľa ľudí s vytvorenými protilátkami a vírus sa šíri veľmi pomaly, alebo dokonca vôbec.

Dôvera

Bohužiaľ, na Slovensku sa mäkkými politikami dostatočnú zaočkovanosť obyvateľstva dosiahnuť nepodarilo. Navyše, v zaočkovanosti výrazne zaostávame za drvivou väčšinou európskych krajín. Zlyhali sme hneď na začiatku. Komunikácia o očkovaní zo strany vlády bola absolútne nezvládnutá, namiesto jasnej a presvedčivej informačnej kampane sme boli svedkami niekoľkomesačnej frašky o tom, ktoré vakcíny nakúpime a ktoré nie. To výrazne prispelo k naštrbeniu reputácie očkovania, a v spoločnosti voči nemu namiesto dôvery vytvorilo nedôveru. Situácii nepomohli ani pomerne neatraktívne televízne a rozhlasové reklamy. Často pôsobili doslova amatérsky.

SkryťVypnúť reklamu

Proces prihlasovania sa na očkovanie bol zo začiatku chaotický, zlyhala aj redistribúcia vakcín medzi regiónmi. Množstvo ľudí sa muselo rozhodnúť, medzi neistotou o tom, ako dlho bude čakať na vakcínu v mieste svojho bydliska a relatívnou istotou očkovania na opačnom konci Slovenska, ale bez možnosti si takúto cestu dopredu naplánovať. SMSky, ktoré posiela Úrad verejného zdravotníctva sú kapitola sama o sebe. Namiesto šikovne a citlivo napísaných viet, ktoré by využívali overené postrčenia, dostávame do mobilov správy s množstvom výkričníkov a celými vetami napísanými veľkými písmenami. Z takýchto správ má človek pocit, že na neho štát kričí a do očkovania ho núti, namiesto toho, aby ho o to žiadal a vyzdvihol prínos rozhodnutia dať sa zaočkovať pre jednotlivca aj pre spoločnosť.

Obrázok blogu

Stimuly

Vzhľadom na vysoké spoločenské a ekonomické straty spôsobené každou vlnou vírusu, museli vlády začať uvažovať aj nad ďalšími možnosťami. Do hry preto prirodzene vstúpili politiky založené na nefinančných stimuloch. Išlo napríklad o zvýhodnenie ľudí u ktorých sa predpokladá, že majú v tele vytvorené protilátky, teda zaočkovaných a „prekonaných“. Naopak, ľuďom, ktorí očkovanie odmietajú, sa situácia skomplikovala, museli napríklad pravidelne absolvovať testovanie.

Aj keď na Slovensku tieto opatrenia pomohli spomaliť šírenie vírusu, problém nedostatočnej zaočkovanosti sa nimi vyriešiť nepodarilo. A to hlavne preto, že vláda nepochopila, že jadrom problému je nedôvera v očkovanie. Alebo ak aj pochopila, tak s týmto problémom nepracovala dostatočne. Snáď podľa hesla „zúfalé situácie podnecujú zúfalé rozhodnutia“ sme sa na Slovensku nakoniec dočkali aj finančných stimulov, vo forme tridsaťeurového sprostredkovateľského bonusu ktorý pôsobil viac než komicky, letnej očkovacej lotérie ktorá mala podľa všetkého na zaočkovanosť minimálny, ak nie v podstate nulový vplyv, a aktuálne aj hotovostného príspevku pre zaočkovaných ľudí nad 60 rokov.

Obrázok blogu

Vnútorná motivácia

Hoci finančné stimuly sú relevantnou verejnou politikou, ich využitie nie je vždy dobrým nápadom. Hlavne vtedy, ak správanie, ku ktorému majú ľudí podnietiť, je vo svojej podstate založené na vnútornej motivácii. Z behaviorálneho výskumu vieme, že zavedenie finančných odmien za niečo, čo ľudia robili dobrovoľne, vnútornú motiváciu vytláča. Ak napríklad dieťa začne dostávať za pomoc v domácnosti vreckové, je pravdepodobné, že bez odmeny toho v budúcnosti doma už veľa neurobí.

Podobný výsledok sa dá očakávať aj pri očkovacom príspevku pre ľudí nad 60 rokov. Hoci jeho efekt na zaočkovanosť bude zrejme o trošku vyšší ako efekt lotérie, vďaka jeho jednoznačnosti a adresnosti, je nutné si uvedomiť, že pokiaľ dnes začneme ľuďom za očkovanie platiť, musíme počítať s tým, že v budúcnosti, ak napríklad bude potrebné aplikovať aj štvrtú dávku, sa mnohí z nich už bez finančnej odmeny očkovať nepôjdu. Inými slovami, ak raz vstúpia do hry peniaze, cesta späť k mäkším politikám (napríklad postrčeniam) už neexistuje. Finančné stimuly zároveň prinášajú aj ďalší problém - u mnohých ľudí nedôveru voči očkovaniu iba prehĺbia. Ak sa napríklad obávajú o bezpečnosť vakcíny, ponúknutá odmena ich pravdepodobne iba utvrdí v ich presvedčení, že sa očkovať nenechajú.

Obrázok blogu

Povinné očkovanie

Vytlačenie vnútornej motivácie a prehlbovanie nedôvery sú dvomi hlavnými dôvodmi, prečo treba pri zavedení finančných stimulov zachovať opatrnosť. Ich využitie dáva zmysel iba v prípade, že sme možnosti vnútornej motivácie už vyčerpali. Z dlhodobého hľadiska sú však takéto stimuly neudržateľné. Sú v najlepšom prípade iba rýchlou záplatou, ktorou môže štát získať čas, a pripraviť legislatívu na štvrtú a najtvrdšiu politiku – povinné očkovanie. Zdá sa, že tomuto kroku sa na Slovensku už nevyhneme. Ostáva nám iba dúfať, že nariadenie o povinnom očkovaní bude odkomunikované výrazne lepšie, premyslenejšie, a účinnejšie.

 Ako na to? Z môjho pohľadu by dávalo zmysel nasledujúce:

  • Namiesto „povinné očkovanie“ by bolo vhodné vymyslieť tomuto nariadeniu trošku menej kontroverzný, doslova „mäkší“ názov, kvôli tomu, aby sa zmiernili potenciálne negatívne efekty, predovšetkým vyostrenie radikalizácie v spoločnosti, ale tiež „protestné“ neočkovanie sa proti iným ochoreniam.

  • Citlivo pripraviť kvalitnú informačnú kampaň, ktorá by nielen vyzdvihovala pozitívne efekty očkovania, ale tiež jasne komunikovala minimálnu pravdepodobnosť potenciálnych vedľajších efektov. Som napríklad presvedčený o tom, že veľmi málo ľudí, ktorí majú z očkovania strach, si uvedomuje, že riziko vážnych zdravotných následkov po očkovaní je menšie ako riziko vyplývajúce z bežných aktivít, napríklad jazdy autom.

  • Kampaň by mala byť komunikovaná osobnosťami, ktoré majú v spoločnosti dôveru. V niektorých krajinách je vhodné využiť aj politikov, na Slovensku by sme sa tomu (podľa dostupných štatistík o dôvere vo vládu) však mali vyhnúť. Zároveň je kriticky dôležité, aby si opoziční a mimoparlamentní politici nerobili na „antiočkovaní“ svoju kampaň, ale ťahali spolu s koalíciou za jeden povraz. Či je to v našich podmienkach reálne, nechám na posúdení čitateľa.

  • Očkovací proces by mal byť extrémne rýchly a jednoduchý, očkovacie miesta by mali byť ľahko dostupné a ideálne aj „atraktívne“ – je možné napríklad využiť známe a zaujímavé budovy, alebo budovy do ktorých sa občan bežne nedostane.

  • Zaujímavou možnosťou je využitie automatického prihlásenia občana na očkovanie (opt-out mechanizmus) s možnosťou odhlásiť sa, namiesto súčasnej podoby, kedy sa občan musí aktívne prihlásiť sám (opt-in). Z behaviorálnych experimentov vieme, že opt-out systém zvyčajne vedie k väčšiemu množstvu prihlásených ako opt-in systém.

  • V prípade naozaj tvrdej politiky povinného očkovania je dôležité dôkladne premyslieť, ako sa vysporiadať s ľuďmi, ktorí nariadenie nebudú rešpektovať. Do úvahy samozrejme prichádzajú rôzne finančné pokuty, uvažoval by som však aj o možnosti uloženú či dokonca už zaplatenú pokutu zrušiť/vrátiť v prípade dodatočného očkovania.

 Matej Lorko (www.lorko.sk) vyštudoval PhD. program behaviorálnej a experimentálnej ekonómie na Macquarie University v Sydney. V súčasnosti pôsobí na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave a tiež prednáša behaviorálnu ekonómiu na Wirtschaftsuniversität vo Viedni.

Matej Lorko

Matej Lorko

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  12x

Som výskumníkom v oblasti experimentálnej a behaviorálnej ekonómie. Môj web: www.lorko.sk Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu