Aktuálne zo života

Čakala som na to mesiac, ale v podstate celých sedem rokov. Najprv – v júni - nesmelý, megaslušný e-mail pani šéfredaktorke, s ktorou mám (vďakabohu!) celkom dobré vzťahy. Štyri dni napätia, kým odpísala. Poštu som si kontrolovala približne miliónkrát denne (aj nočne). Odpoveď prišla. Samozrejme, môžete, kedykoľvek, tu je vždy čo robiť... Brilantné, skvelé, povznášajúce, vysnívané. Budem „pracovať“ v redakcii novín. To už nie je len nejaké napísanie článku. Budem chodiť od stola k stolu, zaúčať sa, vpíjať atmosféru, dobré rady, pokarhania (a povzbudenia?). Ako sa to zbehlo? Telefonát, dnes, asi pred dvomi hodinami. Som pripravená vám pomôcť, kedy môžem prísť? Zajtra, dostanete úlohu. (Zalapanie po dychu, roztrasené kolená. To je to, čo si sedem rokov chcela.) Pôjdete tam, nájdete týchto, zistíte toto, foťák vám požičiam neskôr. (Netreba, mám svoj.) O jednej príďte do redakcie, potom vás čaká niečo nezáživnejšie – prepisovačky.(Neviem presne, čo to je, ale beriem to, teším sa...) A potom, ak stihnete, možno pôjdete na nejakú akciu, čo sa koná v meste. (To bude asi tak koľko hodín...?).Deadline? No ak to stihnete do štvrtku, pôjde to už do tohto čísla.Rozhovor na tri minúty. Kolená stále roztrasené, rovnako ako aj hlas, keď to rozprávam rodičom. Jasné, že sú pyšní (Veď je to to, čo si chcela, nie?). Všetko by bolo super, keby som nebola taký trémista. A skeptik. Sem-tam pesimista. Prvá myšlienka: radšej chcem byť inštalatér... Druhá: do pekla, veď to zvládnem! Tretia: idem si to poriadne naplánovať...Takže naplánované je (samozrejme, že od „poriadne“ to má ďaleko...), aj kávovú sviečku som si ku tomu zapálila. Dúfam, že vydržia baterky v diktafóne (kúpim si ich pre istotu aspoň desať...). Pôjdem skoro spať, nech zajtra vyzerám k svetu a som schopná komunikácie. A tvorivých myšlienok (s tým bude asi najväčší problém). Tak teda dobrú noc a držme si palce.