Aktuálne zo života, druhá časť

Beky ráno vstala do prázdneho bytu. Bolo 6:30 a vonku zamračené. Naspatých mala šesť hodín, ale bolo aj horšie. Už bola rozhodnutá, čo si oblečie, aby vyzerala a cítila sa dobre. Raňajky nezvládla, na to bola príliš nervózna z toho, čo ju ten deň čakalo. Išla totiž plniť svoju prvú naozajstnú novinársku úlohu. Pôjde na Mestskú políciu a nazbiera materiál na zaujímavý článok o ženách-policajtkách. O ôsmej už bola v meste, kúpila si rezervné baterky do diktafónu a dala si v cukrárni kávu. Plná odhodlania sa potom prešla ranným mestom ku budove polície. Vyšla na poschodie, kde ju na centrále pozdravila uniformovaná, milo vyzerajúca pani (čiže policajtka číslo jedna – P1). Beky jej vysvetlila, prečo prišla a vôbec nerátala s tým, čo malo prísť. P1 bola skutočne zlatá, ale sama o sebe vyhlásila, že nie je komunikatívny typ a že sa na to hodia skôr jej kolegyne. Čo má začínajúci novinár na niečo takéto povedať? Presviedčať, že každý dokáže byť komunikatívny alebo to nechať tak a znechutene odísť? Beky neurobila ani jedno, nechcela na P1 tlačiť, chcela počkať, ako sa to vyvinie. A vyvinulo sa to tak, že podľa slov P1 musí Beky získať súhlas od pána náčelníka (ďalej len N)... Načo súhlas? Aby sa štyroch jeho policajtiek mohla opýtať, prečo sa dali ku polícii, čo na to ich okolie a ako vyzerá ich pracovný deň? Nechcela však robiť problémy (tie sa, koniec-koncov robia semé, len treba počkať), tak sa opýtala, či sa s ním teda môže porozprávať. „Nemôžete, lebo tu nie je,“ hovorí P1.„A kedy sa asi vráti?“ pýta sa Beky.„To vám neviem povedať, snáď o hodinu?“ odhaduje P1.„A existuje nejaký spôsob, ako sa s ním môžem teraz skontaktovať? Môžete mi dať jeho číslo na mobil?“ skúša Beky.„Ľutujem, to nemôžem,“ uzemňuje ju P1. Dohodli sa teda, že Beky jej nechá svoje telefónne číslo a keď sa N ukáže, Beky je tam ako na koni. S týmto sa rozlúčili a Beky vyšla von zanechajúc sympatickú P1 plniť si svoje povinnosti. Čo s načatým večerom? Bolo asi pol desiatej, aj knižničná čitáreň bola ešte zatvorená. Tak si Beky začala čítať na lavičke na námestí. Slnko ako-tak svietilo, takže to nebolo nepríjemné. Sedela, čítala, premýšľala. Desať hodín, pol jedenástej (lupačka, čo mala ráno ku káve, po sebe nezanechala už ani dojem). Čas jej potom ubiehal trochu rýchlejšie, pretože stretla známych, ktorí ju pozvali si s nimi sadnúť na niečo dobré. Preto ani nezbadala, že je po dvanástej a žiadny telefonát od P1 sa nekonal. Tak sa teda rozlúčila so známymi a šla na prieskum. P1 na centrále jej povedala, že pán N prišiel, ale hneď aj odišiel mimo mesto a dnes z toho zrejme nič nebude. Aha. Takže sa dá povedať, že Beky polovicu doobedia strávila čakaním na nič. Nechcela sa P1 pýtať, kedy asi prišiel, lebo by mohlo vysvitnúť, že to bolo okolo desiatej a to by znamenalo, že sa na ňu P1 vykašľala, že jej nezavolala, nech zbytočne nečaká. S čudným pocitom sa Beky vybrala do redakcie, kde kompetentných stručne oboznámila so situáciou. Dostala ďalšie tri menšie úlohy a vcelku unavená sa pobrala domov premyslieť si stratégiu na nasledujúci deň.