Aktuálne zo života, štvrtá časť

Prešiel nejaký čas, Beky sa skutočne upokojila a dokázala v duchu aj žartovať o situácii. S úškrnom premýšľala, ako asi vyzerá, keď vyparádená stretne o desiatej ráno známeho a tvrdí, že ide domov „z roboty“. Pekne sa najedla, skukla nejakú telku a vybrala sa do mesta (v tom istom oblečení...). Absolútne ju netrápilo, že príde o polhodiny neskôr, ako povedala. Akosi cítila, že tým ľuďom je to aj tak úplne fuk, kedy príde a či vôbec príde (a nech jej nikto netvrdí, že sa dopredu „naprogramovala“, pretože vie, že to tak nie je).Vyzeralo to v centre úplne inak ako ráno. Nebolo to tam ako v meste duchov, nebolo to vyľudnené. Naopak, o pol tretej svietilo slnko, naokolo sa prechádzali rodiny s deťmi, odvšadiaľ bolo počuť poľštinu, češtinu... Beky spomalila krok a usmiala sa. Napriek všetkému sa dalo povedať, že bola spokojná. Mala v úmysle byť veľmi milá, tak akurát otravná a zároveň tolerantná. Vyšla hore schodmi na centrálu, zazvonila a vošla. Okamžite jej v ústrety vyšla dáma, nepochybne P3. Bola to mladá kočka s krátkymi vlasmi a už trošku vykúkajúcim bruškom. Podali si ruky a ako prvá začala, na počudovanie, hovoriť P3. Bolo zrejmé, že už je informovaná, dokonca vyzerala, akoby si cvičila, čo Beky povie, keď pred ňou bude stáť. Nebola prestrašená, bola práve sebaistá a odhodlane povedala: „Premýšľala som o tom, a ak to nie je povinné, radšej by som to nerobila.“ Beky nebola ani veľmi prekvapená, dá sa povedať, že počítala aj s niečím takým a zareagovala. „Na to máte samozrejme plné právo, nebudem vás do rozhovoru nútiť. Len by som rada zdôraznila, že nejde o žiadny test či pokus vám urobiť nepríjemnosti.“ P3 nestratila trpezlivosť a pokračovala, že to chápe, ale naozaj „radšej nie“. Beky sa na ňu zahľadela, zvažovala okolnosti a nakoniec sa rozhodla. Opýtala sa, či by bola jej odpoveď rovnaká, aj keby P3 pracovala v predajni textilu... P3 bola chvíľu ticho a nakoniec pevne povedala, že áno, bolo by to presne to isté a netýka sa to vraj jej povolania. Mladá začínajúca novinárka vykúzlila prívetivý „nič sa nedeje, želám vám pekný deň“ úsmev a odišla. Hlavu mala plnú myšlienok, ktoré si nevedela utriediť. Nevedela pochopiť ten prístup. Čo také zlé alebo neprístojné od nich chcela? Kde sú nejaké exhibicionistické črty, ktoré by to uľahčili? Prečo sa každý (až na N) bojí rozprávať o čomkoľvek, ak na to nemá vyslovene povolenie? Ako sa potom majú ľudia dostať k informáciam, ktoré nie sú skreslené či upravené? Tu Beky v úvahách zastala, pretože nevedela nájsť odpovede. Ako jej neskôr povedala kamarátka: „Už vieš, ako to chodí?“ Áno, už to vie a bude jej trvať dosť dlho, kým sa s tým buď zmieri a bude plávať s prúdom, alebo nájde nejakú účinnú fintu a bude robť všetko pre to, aby ten prúd odklonila zo svojho smeru.