Jazz na vlnách Vltavy alebo Jeseň v Prahe I.

Karolína (ďalej len Kaja) v tejto českej metropole momentálne pracuje, pripravuje sa na štúdium a popri tom... Vlastne popri tom takmer nič. Nič nestíha, má slušný nábeh na workoholizmus, neoddychuje. Preto som veľmi dlho (na počudovanie jej aj moje) nerozmýšľala, keď ma pozvala zahodiť šeď obyčajných dní a cez jesenné prázdniny s ňou objavovať krásy jej nového „domova“. Ani som nestačila začať vymýšľať a vykrúcať sa a už som sedela v kupé vo vlaku, ktorý ma mal živú a zdravú dopraviť do Prahy. Nočným vlakom som cestovala po prvý raz. Skúsenosť hodna zlata... (Keď som sa tak vyteperila na svoje lôžko a ľahla si, pri pohľade nahor som si akosi spontánne vybavila jednu scénu z filmu Tango a Cash, keď nám filmový štáb približuje podmienky existovania v cele americkej väznice). Spať sa mi veľmi nedalo, napríklad aj preto, že každé vrzgnutie a šuchnutie znelo, akoby sa do kupé chcel niekto vlámať. Po dlhých deviatich hodinách som v piatok ráno na upozernenie uja v modrej uniforme vystúpila z vlaku a ocitla som sa na hlavním nádraží. Musela som sa pousmiať pri spomienke na Kajinu radu „Keď vystúpiš, drž sa davu“, pretože „dav“ tvoril jeden postarší pán, ktorý sa aj tak o chvíľu stratil v nejakom tom podchode. Takže neostávalo iné ako spoľahnúť sa na inštinkty, o ktorých som bola dosť dlhú dobu presvedčená, že ich nemám (a občas ma ten pocit ešte prepadne). Nakoniec ma to doviedlo ku predajni Oscara, kde sme boli s Kajou dohodnuté. O chvíľu sa objavila, zvítali sme sa a začalo sa to... Prekročením dverí stanice sa začali moje extraordinérne prázdniny. (Ak vás čítanie neomrzelo, je to fayn.)Kaja býva na Žižkove. Má tam útulný byt, o ktorý sa delí s farancúzskou dievčinou s vypúlenými očami (ďalej len Pam) a jedným spolužiakom z gympla (ten tam vtedy nebol, ale zato Pam neskôr prišli rodičia a sestra). Tam sme zaľahli a prebrali sme sa o tri hodiny, keď už bolo vidno a ja som si mohla byt poobzerať (pekný, dve kúpeľne). Na raňajky boli műsli v mlieku a čaj (dobré, hoci naopak by to bolo zaujímavejšie...). Rýchlo sme vybavili jednu drobnosť v Kajinej práci a hor sa na Prahu. Čakala nás prechádzka po Václavskom námestí a Karlovom moste, prešli sme Valdštejnské záhrady (odfotila som si páva, dokonca dvoch), odvecnú sochu dvoch nahých (zrejme) chlapov pred Kafkovým múzeom a zakotvili sme na káve v jednej príjemnej reštike (ale obávam sa, že vzhľadom na môj mizerný orientačný zmysel, ktorý sa neskôr prejavil v plnej kráse, už by som to miesto nenašla...). Bolo to také príjemné, že som zabudla aj na desivo-alarmujúci článok v časopise Týden o možnej pandémii vtáčej chrípky, pod vplyvom ktorého som spočiatku podozrievavo škúlila po každom holubovi, ktorého sme stretli. Čas pokročil a blížil sa nám zlatý klinec programu... Kaja zohnala lístky na Jazz boat – loď, ktorá kotví pri Čechovom moste (mólo číslo 5), na približne tri hodiny vás unesie preč a vy nemusíte nič, len počúvať hudbu, možno si dať niečo na jedenie alebo nejaký drink. My sme zvolili to druhé a do jedenástej večer sme zodpovedne relaxovali. Chlapci z kapely boli vcelku vtipní, jeden pôsobil dojmom, že už-už zaspí, ďalší vyzeral ako dislektik pri čítaní mimoriadne ťažkého textu, saxofonista ohuroval netradičnými tanečnými pohybmi (bokov) a bubeníkov výraz tváre je opísať veľmi ťažké (nechávam to na vašu fantáziu). Po vylodení sa som bola taká unavená, že som sa ani nevládala tváriť zmätene na ceste domov. Na udalosti posledných minút toho dňa si už veľmi nepamätám, zrejme neboli dôležité. Dôležité v tej chvíli bolo jedine to, že som mladá, (sem-tam) krásna a môžem sa baviť...S vidinou ďalšieho skvelého dňa som zaspala.