Jeden z veľkého množstva experimentov

Klarinet, bubny, klavír a ešte štyri ďalšie inštrumenty, ktorých názov ani len netušila. Nie je však dôležité, ako sa to volá, ale čo to vie robiť. A tieto veci vedia robiť harmóniu. Celá sála splynula v porozumení a ľahkom alkoholovom opojení. Niekto nechtiac stúpil na balónik, ktorý s ohlušujúcim rachotom oznámil, že práve umrel. Nikto si to ale nevšímal, začalo sa odpočítavať.Desať...Kedy naposledy mala balón? Asi vtedy v ZOO, keď jej ho kúpil otec, lebo sa rozplakala pri pohľade na v klietke spiacu starú opicu. Balón mal zlatistú farbu a bol „tučný“ – tak ho vtedy zhodnotila. Držala ho pevne v ruke, aby jej neuletel. V druhej ruke držala tú otcovu, aby tiež neuletel. Robil to často a mamu z toho bolela hlava. Ale nie v ten deň. Vtedy sa obaja usmievali a ukazovali svojej malej dcére veci okolo nich. A tá sa radovala – „tučný“ balón a vzácne prítomný otec k tomu pomohli – avšak tušiac, že je to príliš pekné, než aby to vydržalo čo i len do večera! A jej inštinkt ju neoklamal (och, prečo?). Večer otec povedal mame, že odchádza a už sa nevráti, no nech sa netrápi, bude jej posielať peniaze. Mama si dala tabletku od bolesti hlavy a zatresla za ním dvere. Spľasnutý balón zlatistej farby v kúte detskej izby svojim pomalým pohybom vyjadroval, čo si o tom myslí a ako sa cíti. Deväť...Jedna žena mala rúž na zuboch. Jej podnapitý manžel jej ho okázalým spôsobom chcel zotrieť, ale netrafil sa a takmer úplne zrušil zvyšok toho, čo mala na perách. Čašníci lietali, dopĺňali šampanské a iné, kde bolo treba a sem-tam sa nebadane usmiali na osamelo pôsobiace slečny. Tam, kde si tipli správne, slečna vďačne opätovala úsmev a zažmurkala spôsobom, akým to vedia len ženy. Takých malých znamení bolo v sále viac, niektoré bili do očí nehorázne, iné nie až tak veľmi.Ona mala pocit, že každé pramení z jedného zdroja – z nudy. Tieto vyfintené mladé ženy sa vyžívajú v škandáloch a klebetách a majú radi manipuláciu, v ktorej majú čierny pás. Je to ich koníček. Osem...Čo by si pomyslela jej mama, keby vedela, že sa ocitla tu? Hudbu by ocenila, to si bola istá, ale po tom, ako ju otec opustil, tvrdošijne odmietala akúkoľvek zábavu. Aj neškodnú, akou je chodenie do divadla. Snažila sa jej to vyhovoriť, ale vždy ju odbila nešikovnými argumentmi, že je staršia, že vie, čo robí a že nič nepotrebuje, ani otca. Mala síce jednu známosť, ale tá netrvala dlho. Aj z neho mala migrénu, tiež si sem-tam zalietal... Takže nadobudla presvedčenie, že to robia všetci. A niečo z toho, aj migréna, prešlo aj na jej dcéru. Keď sa v úvahách dostala až sem, musela sa pousmiať. Pozri, mama, musíš to skúšať. Ako ja. Sedem...Keď mala pätnásť rokov a v niektorých veciach jasno, chcela byť bankovou zlodejkou. To ju však prešlo, lebo jedna jej priateľka zo školy mala otca, čo vykonával toto nezvyčajné povolanie a tiež vyrastala bez neho, pretože sa dostal do väzenia na niekoľko rokov. Nič strašné, ale postačí na zmenu rozhodnutia – chcela sa stať fotografkou. A to ju drží doteraz. Tu sa porozhliadla okolo seba. To by bola fotografia! Preplnená sála ľudí – okúzľujúci muži v smokingoch, dámy s odhalenými pleciami v dychvyrážajúcich róbach. Kapela vynímajúca sa v kúdoloch dymu zo značkových cigár, tanečný parket hmýriaci sa tanečníkmi, z ktorých ani polovica už ani nevie, s kým to naň vlastne išla. Nikomu neprekáža blízkosť všetkých ostatných, myslia si, že sú priatelia, čo sa odráža v každom pohľade aj nepatrnom dotyku.Šesť...Zachytila pohľad počerného mladíka pri biliardovom stole, ktorý sa opieral o tágo. Čo pozeráš? Radšej hraj. Alebo nie? Pozri sa ešte raz a uvidíme... Dobre, poslušný chlapec. Och, čo to vyvádzam? Začervenala sa, napravila si náušnicu a odvrátila pohľad na veľké hodiny pri pódiu. Už len pár sekúnd a môže ísť domov. Akonáhle si toto uvedomila, na svoje zdesenie zistila, že nahnevane poklopáva nohou. Keby si počerného mladíka všimla skôr, možno by tu nebola celé štyri hodiny taká nuda. Zápasila s nutkaním ešte raz sa naňho pozrieť, a zvíťazila. Nevdojak si spomenula na svojho expriateľa, kvôli ktorému absolvovala celú túto maškarádu. Niekde by tu mal byť aj s tou druhou, ale nenašla ho. Tak ostala a čakala, čo sa z toho vyvinie. Možno ešte bude mať šťastie.Päť...Hluk v sále sa stupňoval a priamoúmerne s ním aj dusno. Radovala sa, že nemá sedemdesiat, pretože by musela určite nosiť len čierne celé šaty, z ktorých by nesmelo vytŕčať nič. V takom niečom by teraz umrela od horúčavy. Pootočila si náramok na ruke, aby ju opäť schladil aspoň na kúsku kože a odpila si zo svojho nápoja. Prvýkrát pila alkohol na vysokoškolskom internáte, keď ju prehovorili kamarátky. Skončilo to tak, že robila polonahá mlynské kolesá na námestí a potom vracala na izbe za hurónskeho smiechu kamarátok. Odvtedy prešiel nejaký ten čas a už pozná svoju mieru. Prekročí ju málokedy, no dnes to nebude. Dnes musí nájsť svojho ex a tú, o ktorej sa dopočula, že z neho jej ex spravila. Čo urobí potom, ako ich nájde, to nevedela. Zrejme nič. Štyri...Keď sa opäť otočila, so sklamaním zistila, že už nie je pri biliardovom stole. Škoda, pomyslela si. Zrazu pocítila, že niekto stojí tesne za ňou. Obrátila sa a stretla sa pohľadom počerného muža. Nehovoril nič, len sa usmieval. Čas bežal a obom v hlave vírilo množstvo myšlienok. Na malú chvíľu zatúžila, aby ju už konečne prestala pri každom chlapovi bolievať hlava, aby našla niekoho, pred kým sa nebude hanbiť spať (a teda aj chrápať), ktorý bude vedieť, kedy ju zasypať pozornosťami a kedy sa jej radšej vyhnúť, no stále stáť pri nej. Aby našla niekoho, kto je na ceste ku dokonalosti za polovicou, niekoho, kto by ju vedel rozosmiať a mal by rád tanec a umenie. Tri...Na tanečnom parkete zbadala tých dvoch, očividne sa skvele bavili. Počítala s takmer všetkými pocitmi, no s úľavou nie. Práve tá prišla nečakane a zotrvala. Všimli si ju a zarazene sa na seba pozreli. Ona ich pohľadom a úškrnom upokojila a vedela, že je to za nimi. Všetko sa raz musí skončiť. Jej nový spoločník stále stál za ňou a hýbal sa do rytmu hudby. Podvedome sa pridala, takže bez toho, aby si čokoľvek povedali, vychutnávali spoločne harmóniu hudobných nástrojov, ktorých názvy ju v tej chvíli skutočne nezaujímali. Nevadilo jej, že ho nepozná, nevadilo jej, že parfém vyprcháva a že dopila šampanské. Bola čudne pokojná, a aj šťastná. Dva...Všetky ruky hore.Jeden...A je to. Opäť si ľudia môžu dať nové predsavzatia, ktoré môžu aj porušovať. Môžu si povedať, že otočia list, aj keď niekde v hĺbke vedia, že to nie je riešenie. Môžu sa pokúšať mať so všetkými dobré vzťahy a môžu sa snažiť polepšiť. Majú pocit energickosti, vitality - pocit, že môžu všetko.Zábava sa teraz opäť rozprúdi a bude trvať až do rána. Ohňostroj vyvoláva slávnostnú, povznesenú náladu, no jej netreba nič. Nový spoločník jej medzitým dolial šampanské a podal do ruky tágo. Fayn, zahrajú si, budú sa zhovárať o Pablovi, Pierreovi, Vincentovi a ostatných a ju možno - tentokrát - nezačne bolieť hlava.