Čo sa človek nedozvie...

Vracala som sa z autoškoly a na moje veľké počudovanie sa mi v autobuse podarilo sedieť. O pár zastávok ďalej si na voľné miesto vedľa mňa prisadla dievčina. Mohla mať asi sedemnásť... Krásny vek. Bola sympatická, pekne oblečená a mala príjemný, trochu šibalský úsmev. Sprevádzal ju mladý džentlmen v páperovej bunde a s aktovkou v ruke. Na rozdiel od nej bol tichý, pokojný a úsmev posúdiť nemôžem, lebo nijaký nepredviedol. Priznám sa, bola som zvedavá, o čom sa budú rozprávať a tešila som sa, že zistím, aký majú hlas, zmysel pre humor, možno názory. Treba povedať, že hlasy boli v poriadku... Problém bol niekde inde. Asi takýto bol ich rozhovor.Ona: „Počuj, kam to vlastne šla Iveta?“On: „Luxembursko.“Ona: „Jáj, jasné. Išla na tri týždne, však?“On: „Hm...“(krátka pauza)Ona: „Počuj, teraz ma napadlo, to je ten Benelux, však?“On: „Hm...“Ona: „Belgicko, Luxembursko, ... ? A čo je to tretie? Švajčiarsko, nie? Z toho som dostala päťku zo zemiaku na základke...“On: „Nemôže to byť Švajčiarsko, veď je to BeNElux.“Ona: „Jáj, jasné! Takže je to Nemecko?“On: „Hm...“Obaja vyzerali so sebou veľmi spokojní. Bodaj by nie, keď vylúštili ten rébus skrývajúci sa za tromi nevinnými slabikami. Pozerala som sa z okna snažila som sa prísť na to, či to mysleli vážne alebo slečnin šibalský úsmev od začiatku prezrádzal takúto jej záľubu v bavení spolucestujúcich počas neveselých zimných večerov.