Problém odlivu mozgov na Slovensku už dávno nie je len o ekonomike, ale aj o odkaze, ktorý ako spoločnosť dávame mladým: o talent a excelentnosť tu nemáme záujem. Za posledných desať rokov takmer každý minister školstva sľuboval podporu talentu, no pre tých najlepších sa v praxi nezmenilo nič. Jednou z mála oblastí, ktoré má štát priamo vo svojich rukách, sú štipendiá, akým je aj štipendium Martina Filka. Štipendium pomenované po zakladateľovi Útvaru hodnoty za peniaze dnes paradoxne neprináša hodnotu, ktorú sľubuje.
Každoročne opustí Slovensko približne každý piaty stredoškolák (IVP, 2025). Z tých, ktorí vyštudujú v zahraničí, sa domov vracia menej než polovica a medzi najšikovnejšími približne len tretina (IVP, 2025). Pritom návrat absolventov zo zahraničia je pre štát čistým ziskom. Ich štúdium Slovensko nestojí ani euro, no po návrate zarábajú vyššie mzdy, odvádzajú aj nominálne vyššie dane (IVP, 2025) a prinášajú pridanú hodnotu v podobe inovácií a podnikania.
Mnohé krajiny si túto matematiku uvedomujú už roky, a preto do návratu študentov investujú. Brazília, Zimbabwe, Nemecko či Ukrajina sú len malou časťou krajín, ktoré podporili mojich spolužiakov na Oxforde. Niektoré cez vlastné národné štipendijné programy s podmienkou návratu, iné cez medzinárodné univerzitné fondy. Aj u nás existuje štipendijný program pre tých najlepších: štipendium Martina Filka.
Ako funguje štipendium Martina Filka?
Štipendium Martina Filka sľubuje úhradu školného a časti životných nákladov výmenou za tri roky v štátnej službe, na ministerstve alebo analytickej jednotke. V prípade, že podmienku štipendista nesplní, musí štipendium splatiť. Cieľ je teda jasný: dostať najlepších absolventov do služby štátu, aby tvorili hodnotu pre nás, občanov.
Napriek tomu každý rok na jar pribúdajú zbierky na Doniu, pre mnohých posledná nádej na financovanie štúdia v zahraničí. Za desať rokov existencie (2014–2024) totiž štipendium podporilo len niečo vyše štyridsať študentov. Nie je to o nedostatku talentu, minulý rok bolo len na Oxforde približne dvadsať slovenských študentov.
Prináša štipendium sľubovanú “hodnotu za peniaze”?
Do roku 2024 stál štipendijný program približne 1,3 milióna eur, no zo 44 podporených štipendistov splnilo záväzok služby len 17. Aj keď zvyšné peniaze neprepadli (štipendisti, ktorí nesplnili záväzok museli peniaze splatit), program sa míňa účinku. Štipendium nemá slúžiť ako pôžička, cieľom je prilákať špičkových odborníkov do štátnej služby.
Oplatí sa štipendium samotným študentom?
Priemerná výška podpory pre štipendistu je približne 27-tisíc eur. Na prvý pohľad to nevyzerá málo, no stačí sa pozrieť na to, koľko dnes stojí štúdium na najlepších univerzitách: školné na britských magisterských programoch sa pohybuje medzi 25- až 60-tisíc eur ročne, v USA je to často výrazne viac. Navyše k tomu treba pripočítať náklady na život v mestách ako Londýn či New York, ktoré sú vysoko nad európskym priemerom. Aj preto medzi podporenými štipendistami len zriedka nájdeme tých, ktorí mieria na najlepšie univerzity, ako MIT, Harvard či Columbia v USA.
Situáciu zhoršuje aj to, že objem financií v programe sa z roka na rok mení. Napríklad v roku 2022 bol balík vyše 150-tisíc eur, no o rok neskôr menej než 50-tisíc. Uchádzači si preto nevedia dopredu naplánovať, či sa vôbec zmestia do rozpočtu daného ročníka. Takáto nepredvídateľnosť dokáže mnohých odradiť ešte pred tým, než si vôbec podajú prihlášku.
Je štipendium spravodlivé a dostupné pre všetkých?
Jeden zo zásadných problémov je bodovacích systém štipendia, ktorý paradoxne diskriminuje študentov, žiadajúcicho vyššiu sumu. To znamená, že študenti, ktorí majú menej vlastných financií a žiadajú o vyššiu sumu alebo sú prijatí na drahšie programy, majú nižšiu šancu na získanie štipendia napriek tomu, že majú objektívne väčšiu potrebu financií.
Ďalším problémom je veľmi úzke zameranie programu. Podporuje najmä odbory, ktoré vie štát okamžite využiť (ekonómia, štatistika, sociálne vedy), čím automaticky diskvalifikuje študentov STEM (veda, technológie, inžinierstvo a matematika) či mnohých iných odvetví, ktoré krajina rovnako potrebuje. Navyše podmienka nástupu do štátnej správy hneď po skončení štúdia vylučuje bakalárov, ktorí potrebujú dlhšiu a vyššiu podporu.
Aj tieto faktory pravdepodobne prispievajú k tomu, že záujem o štipendium sa dlhodobo drží pod hranicou 20 uchádzačov ročne. Pre porovnanie, podobný štipendijný program v Česku mal v minulom roku približne 170 žiadostí.
Existuje alternatíva?
V reakcií na nedostatok príležitostí pre STEM študentov založila nadácia ALTO vlastný štipendijný program, ktorý však pokrýva len malú časť reálnej potreby. Navyše, pri tak dôležitom verejnom záujme, akým je pestovanie mladého technického talentu, by sme sa ako krajina nemali spoliehať na súkromnú filantropiu.
Ďalšou alternatívou je pôžička z Fondu na podporu vzdelávania vrátane novej pôžičky pre „excelentných“ až do výšky 40-tisíc eur. Napriek tomu, že pôžička nie je motivačné štipendium, je to krok správnym smerom, ktorý otvára dvere k štúdiu tým, ktorí inú možnosť nemajú. Fond má však jednu veľkú bariéru: udeľuje pôžičky pre daný školský rok až v októbri, čiže v čase, keď sú už študenti dávno na univerzitách a školné je zaplatené. Takto nastavený model je pre študentov v praxi nepoužiteľný. Riaditeľ fondu síce argumentoval (SME, 2025), že termíny určuje zákon, no ak je problémom naozaj len zákon, je to tá najjednoduchšia vec, ktorú možno zmeniť.
Dá sa to robiť lepšie?
Ak má Filkovo štipendium plniť svoju úlohu, v prvom rade potrebuje stabilný, predvídateľný a transparentný rozpočet, aby študenti vedeli dopredu, čo môžu očakávať. Rovnako dôležité je prehodnotiť bodovacie kritériá (najmä neúmyselnú penalizáciu žiadateľov s vyššou finančnou potrebou, ktorú by mohla odstrániť napríklad jednotná výška príspevku). Napokon, štipendium by malo tiež prehodnotiť podmienky návratu, aby reálne priťahovalo talent do služieb štátu. Systém podpory talentu, by mal vyplniť aj ďalšie medzery, ako napríklad umožniť podporu bakalárom, PhD študentom či študentom STEM a ďalších odborov, ktoré sú pre krajinu rovnako kľúčové ako štátna správa.
Pri príkladoch dobrej praxe sa stačí pozrieť na krajiny, ktoré rovnako bojujú o návrat talentu. Napríklad litovský národný štipendijný program “Kitas100” financuje štúdium až do výšky 58-tisíc eur a zároveň zaväzuje štipendistov, aby v horizonte piatich rokov po ukončení štúdia odpracovali v akejkoľvek forme aspoň tri roky pre Litvu. Štipendisti môžu pracovať v štátnej správe, vo verejných inštitúciách, výskumných organizáciách či na medzinárodných projektoch s priamym dopadom na rozvoj krajiny. Podmienky štipendia sú flexibilnejšie, financovanie je dostatočné a program je otvorený pre všetkých bez obmedzenia odvetvia či stupňa štúdia.
Ďalšou cestou sú bilaterálne partnerstvá s top univerzitami, pri ktorých univerzita sama vyberá študentov na podporu. Na Oxforde mali moji spolužiaci z Latinskej Ameriky či Afriky desiatky takýchto možností; francúzski, nemeckí či britskí spolužiaci boli zas financovaní prostredníctvom silných absolventských fondov. Slovenskí študenti však prepadnú medzi kategóriami: nepatríme medzi „rozvojové“ krajiny, no zároveň nemáme vlastné mechanizmy systematickej podpory talentu.
Prvé lastovičky existujú, hoci nie od nás. Český Dr. Andrei Klein Scholarship na Oxforde podporí ročne len jedného až dvoch študentov z československého priestoru. Je to pekné gesto, no na systematickú podporu našich najlepších študentov to nestačí.
A teraz trochu osobne
Pred vyše rokom som aj ja hľadala financie na štúdium na Oxforde. Práve preto, že som si sama prešla týmto procesom, začalo ma zaujímať, ako by systém mohol fungovať lepšie. Štúdium sa mi napokon podarilo zafinancovať vďaka najbližším, verejnej zbierke a tomu, že som počas celého štúdia pracovala. Nie každý, kto sa na takúto školu dostane, má však také šťastie a takú oporu vo svojom okolí, aj preto chcem, aby študenti v podobnej situácii neboli odkázaní na dobrú vôľu rodiny a priateľov.
Ako jedna z mála som sa po štúdiu rozhodla pôsobiť opäť na Slovensku. Prečo? Lebo v zahraničí môžete k excelentnosti „len prispievať“, ale doma ju môžete tvoriť. Slovensko je brownfield pre nápady, projekty a inovácie – priestor, kde sa dá veľa zmeniť k lepšiemu. Preto potrebujeme prestať vysielať mladým ľuďom signál ľahostajnosti. Štipendiá a podpora nie sú len o peniazoch, ale sú dôležitým signálom, že krajine na svojich ľuďoch záleží.
