Na Novej scéne sa hrali na Jánošíka

Písmo: A- | A+

Zvonia na deň — mne na noc. Oj, srdce, nežiali: my skoro spať musíme, bo sme skoro vstali! Spať večne — kto to káže? Boh? — ľudia, tyrani! — Z polcesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný!

Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali!

brať život! skiaď to právo? — či ste ho vy dali?!

Keď v polovici devätnásteho storočia Ján Botto napísal svoje spevy o Jánošíkovi pod názvom Smrť Jánošíkova, netušil, že jeho nárek nad slovenským ľudom bude mať svojich epigónov. Slováci sú vraj národom holubičím, aspoň tak o ňom neskôr spieval Jaro Filip v televíznom dokumente Janka Fajnora, kde pani Hejná veselo štebotala pri hroboch na Národnom cintoríne v Martine. V slovách: „My sme národ holubičí, nikto nám nič nedožičí, každý na nás iba kričí, je to o nás známe ...“ sa Milan Lasica pozastavil nad povahou národa, o ktorom sa povrávalo, že má radšej pokoj a mier, „než spravodlivosť alebo vlastnú slobodu“ (citácia neznámej učiteľky na základnej škole). Baťko Mináč zase argumentoval, že „nezrumil žiadne cudzie mesto, no vystaval Viedeň aj Pešť“

Tak ako je to so Slovákmi? Pochybnosti o nás neutlmili ani povesti a mýty, ktorými sme sa po desaťročia hladili pospevujúc si známy hit Na kráľovej holi. Najúčinnejšie zabodovala legenda o zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi z Terchovej. Literárnymi, divadelnými, tanečnými a filmovými dielami sa neustále vtĺkalo do hláv čitateľov a divákov, že zbojníci v Jánošíkovej družine „bohatým brali a chudobným rozdávali“. Dnes už vieme, že príbeh o statočnom zbojníkovi z Terchovej bol zväčša len rozprávkou, ktorá sa na verejnosť vyťahovala vždy, keď bolo zle. Legenda sa pre nás stala akýmsi kompasom morálky, aj keď len zbojníckej. Jurajovi Jánošíkovi neublížila ani pravda, ktorá vyplávala postupne na povrch. Náš národný hrdina natrvalo zakotvil v histórii slovenského národa.  Že si ho prisvojili Poliaci? Čo už na tom, keď nemajú svojho hrdinu. Poslúži aj ten spoza Tatier.

Tento literárno-historický úvod zámerne podčiarkuje veľký otáznik, ktorý sa pokúsili rozlúsknuť tvorcovia nového pôvodného slovenského muzikálu Jánošík. Ten sa 16. a 17. septembra predstavil na doskách divadla Nová scéna v mamuťom obsadení, s vlastným umeleckým ansámblom, nielen s novou hudbou, textami, kostýmami a scénou, ale aj novým muzikálovým príbehom o Jánošíkovi.

Autori diela, triumvirát Sprušanský - Hevier – Dušík dali do neho všetko, čo sa doteraz uchovalo v „klenotnici“ národa. Hrdinský pátos, rozprávku, štylizovaný folklór, rock, politickú satiru a občas aj „podpásový humor“. Prekvapujúca bola antidramaturgická koncepcia, ktorá lámala všetky žánre a poučky hudobného divadla. Rýchle zmeny, ktoré počas troch hodín do seba emocionálne narážali, určite zaskočili nejedného návštevníka premiéry. Na pódiu sa striedala romantická balada s krutou politickou satirou, štipľavú repliku zas vystriedal nárek matky Jánošíka.  Jednoducho divák mal rovnako veľa práce ako tí na scéne. A určite muzikál o našom hrdinovi ich stál veľa práce. Od prvých krokov až po generálku. Takmer rok sa rodila nová podoba Jánošíka. Možno si niekto povie: „Tak aký muzikál, či divadelné predstavenie sme videli?“ Bola to romantická rozprávka, hrdinský epos, komédia, alebo historicko-spoločenská dokudráma?

V prípade, že sa prikloníme k názoru, že ide o hrdinský epos, potom nám okamžite naskočí porovnávanie s Cikkerovou operou Juro Jánošík, ktorú náš operný skladateľ napísal na libreto Štefana Hozu. Ten sa zase držal literárnych predlôh, akými bol román Jána Hrušovského, alebo odkazu štúrovskej generácie. Jánošík sa aj v opere stal kladným hrdinom, bojovníkom za spravodlivosť a mecenášom chudobných. Príbeh bez humoru bol skôr rozprávkou o Jankovi. Úplne opačný pohľad na Jánošíkovskú tému mal tandem Jaroš – Lasica - Satinský v kultovom a divácky úspešnom Pachovi, hybskom zbojníkovi. Bola to krištáľová filmová komédia bez zbytočných barličiek, ako je humor dotýkajúci sa spodných častí tela, použitie homosexuálnej orientácie postáv, či cigánsky prízvuk zbojníckeho zabávača alebo Maďar hovoriaci zle po slovensky. Toto všetko autori nového muzikálového príbehu použili. Určite väčšina diváckej obce takéto barličky potrebuje. A muzikál je závislý na masovom úspechu. Takže čudovať sa autorom nie je namieste.

Pre muzikál je ďalšia forma akejsi historicko-spoločenskej dokudrámy takmer neprijateľná. Reinkarnovať Jánošíka podľa dochovaných historických materiálov je v divadle neprijateľné, ale...? Napriek tomu sa útržky faktografie objavili aj na Novej scéne. Príbeh doplnený aktuálnymi témami zo súčasnosti, najmä využitím narážok na súčasnú politiku a aktuálne spoločenské dianie, sa muzikál čarovným prútikom mení na nepoznanie. Aj záverečný monológ Jánošíka je akoby vystrihnutý z dnešných dní. Hrdinove posolstvo: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ sa nenápadne vyparilo. Cez muzikálového Jánošíka sa autori prihovárajú verejnosti, vyčítajú jej pasivitu a závislosť na moci. Jeho záverečný, takmer štátnický prejav posúva príbeh do súčasnosti...aj so zbojníkmi, ktorí spravidla kradnú a vrchnosťou, ktorá kašle na pracujúci ľud.

Netreba zabudnúť ešte na jednu podobu muzikálu o Jánošíkovi, hudobnú šou. Pamätná je inscenácia zo sedemdesiatych rokov Na skle maľované. Postaralo sa o to Slovenské národné divadlo. V réžii Karola L. Zachara sa vtedy zaskvel Michal Dočolomanský. Hra s folk-rockovými pesničkami poľských autorov Ernesta Brylla a skladateľky Katarzyny Gärtnerovej sa v minulom storočí dožila u nás vyše šesťsto repríz. Nezabudnuteľná bola aj choreografia Štefana Nosáľa. Hádam práve tento tvar hravej hudobnej šou je najbližšie k Jánošíkovi dvadsiateho prvého storočia na Novej scéne. Významne sa o to postaral choreograf Ján Ševčík, odchovanec profesora Nosáľa spolu so svojou kvalitnou tanečnou „družinou“. Práve tanec v inscenácii poprepájal všetko. Aj to, čo bolo nespojiteľné. Ševčíkove ponášky na štylizovaný folklór Lúčnice alebo SĽUKu dodali inscenácii spád a energiu. Určite je to štvrtý rozmer autorskej trojice Sprušanský - Hevier – Dušík. Nebol to však jediný jednotiaci prvok inscenácie.

Hudba Gaba Dušíka patrila k tomu  najhodnotnejšiemu, čo inscenácia ponúkala. Pôvodný zakladateľ hudobnej skupiny Gravis má za sebou množstvo úspešných populárnych piesní a spolupráce na pôvodných muzikáloch. Určite všetci spozorneli pri piesni Láska v podaní Marcela Palondera, ktorá prežila storočie. Istý čas bol dvorným hudobným spolupracovníkom Mariky Gombitovej. V Jánošíkovi využil všetku svoju skúsenosť nielen s pop music, ale aj scénickou hudbou a prácou s dramatickou predlohou. Popri citáciách ľudových piesní využil aj vlastný hudobný materiál. Od nežných trávnic až po hard rock, všetko zodpovedalo deju a kontrastným emóciám, o ktorých už bola reč. Je nielen dobrý pesničkár ale aj zručný aranžér. Jeho orchestrácie môžu byť učebnicou pre mnohých, ktorí si nevedia dať rady s nekonečnými možnosťami, ktoré ponúka moderná technológia samplov. Dušík sa netají, že podklady k piesňam a orchestrálne pasáže vznikali u neho v štúdiu, kde jediným „hudobným“ partnerom bol počítač. Vo zvuku nebolo cítiť počítačovú technológiu. Naopak, mnohé použité originálne zvuky pripomínali skôr akustické nástroje.  Ku kvalitnému vyzneniu hudby a spevu prispela aj zvuková réžia. Pomohla nielen spevákom, ale aj divákom, ktorí nemuseli bojovať pri počúvaní hudby. Na Slovensku je to skôr výnimka. Kostýmy a scénu mala v rukách Alexandra Grusková, ktorá nezaprela gény zdedené po otcovi Viliamovi Jánovi Gruskovi, folkloristovi, scénografovi a významnej osobnosti slovenskej kultúry. Farebná a tvarová striedmosť výrazových prostriedkov pri kostýmoch a scéne vkusne vytvárala ilúziu „prítomnej“ minulosti, či nenápadnej nadčasovosti. Na scéne panovali drevené piliere zostavené ako dlhé fujary. Pripomínali nielen akýsi drevený plot, ale zároveň aj končiare tatranských štítov. Viacvýznamovosť bola určujúca vo výtvarnom stvárnení inscenácie.

O profile divadla Nová scéna hádam už nemožno pochybovať. Napriek neprajnosti, zákernosti a možno aj zášti si udržala svoj štít, na ktorom má pripnuté nejedno ocenenie divadelnej verejnosti za prínos v oblasti hudobného divadla. Ukázalo sa to nielen pri voľbe staronovej generálnej riaditeľky, ktorú podržal celý súbor, ale aj chuti ansámblu ďalej pokračovať v naplnení poslania hudobného divadla. Dať na Slovensku dokopy hercov, ktorí sa špecializujú na muzikál a sú zároveň dobrými tanečníkmi a spevákmi, je skôr zázrak. Tentoraz, po roku pandemickej absencie, sa Nová scéna predstavila s vlastným kmeňovým súborom, kde aj režisér a spoluautor v jeden osobe je zamestnancom divadla. Pri záverečnej klaňačke tak mohli priaznivci Novej scény narátať okolo štyridsať účinkujúcich, ktorí si obliekajú dres divadla. Jánošík má za sebou dve premiéry s viacerými hereckými alternáciami. Úloha hrdinu pripadla 17. septembra Dáriusovi Kočímu. Spolu v tandeme (alternácia) s Patrikom Vyskočilom sú ideálnymi predstaviteľmi Jánošíka. Nie je to len telesná predispozícia, ale aj spevácke a herecké schopnosti. Krehkú Aničku stvárnila Lenka Machciníková (v alternácii Miroslava Drínová). Bola vhodným interpretom jemných melódií Gaba Dušíka. V postave matky sa predstavila skúsená Jana Lieskovská (v alternácii Karin Olasová). Osobitne treba vyzdvihnúť Luciu Vráblicovú. Jej dvojrola ženy a bosorky patrili k najvýraznejším postavám muzikálu. Možno pri nej staršiemu divákovi zaleteli spomienky na pani Meličkovú, ktorá je v dejinách slovenského divadla akýmsi archetypom slovenskej vidieckej ženy. Forbína zväčša patrila Jánovi Mistríkovi a Jurajovi Ďurdiakovi. Cez postavy vytvorili akési dva protipóly pohľadu na vzdelanie a lojalitu k vrchnosti. Je škoda, že texty im nedali príležitosť využiť priestor, ktorý by aspoň vzdialene pripomínal forbíny dvojíc Werich -Voskovec, alebo Lasica-Satinský. V takto prerozprávanom príbehu Jánošíka by dokonca boli vhodné. Na scéne ďalej účinkovali dve skupiny postáv. Na jednej strane zbojníci a na druhej domáca šľachta. Zo zbojníkov výraznejšie zaujali Pavol a Ladislav Plevčík, Peter Makranský, ale najmä Lukáš Pišta v úlohe Šušolku, cigánskeho zbojníka, zabávača a hráča na husliach. Aj tu určite nejednému divákovi preletela hlavou spomienka na nezabudnuteľnú postavu cigánskeho primáša z televízneho diela Sváko Ragan, stvárnenú Ivanom Krajíčkom. Vzhľadom na množstvo postáv, príležitosť presadiť sa dostal takmer každý, čo sa objavil na scéne. Určite treba spomenúť postavu grófky Chardonovej v podaní Andrei Somorovskej (v alternácii Miroslava Gális Partlová), ktorej spevácky part bol asi najťažší zo všetkých sólových výstupov. Aj ďalší „šľachtici“ si poctivo „odslúžili“ svoje účinkovanie. Pavol Topoľský ako gróf Mogoň, Martin Kaprálik ako pán Brčanský, či Marcel Mondočko v úlohe pána Mariássyho, nositeľa už spomínaného maďarsko-slovenského humoru. Určite sa treba pokloniť stálici Novej scény Karolovi Čálikovi, ktorý akoby so sebou na scénu priniesol ducha Krónerovho Pacha. Bol neuveriteľne autentický. Pokiaľ Čálik je predstaviteľom najstaršej divadelnej generácie, mladučký herecký elév Šimon Somorovský bol odvážnym partnerom ostatným hercom.

Pôvodný slovenský muzikál s výsostne domácou témou odštartoval svoju púť. Predsavzatím všetkých, ktorí sa na jeho realizácii podieľali, bolo priniesť niečo viac, ako len legendu o zbojníkovi. Jánošík je opäť tu. Akoby ho prebudila rozbúrená slovenská pospolitosť. Je na divákoch, ktorým je určený, aby rozhodli o jeho budúcnosti. Svet muzikálu je nekompromisný. Buď sa dielo ujme, alebo zapadne v prachu divadelného cintorína. Tak to funguje vo svete zábavného umenia. Je krutý a zároveň láskavý. Vie dielo a jeho tvorcov podržať, alebo vykopnúť na smetisko diváckeho nezáujmu. Už aj vzhľadom na neuveriteľne náročnú prácu pri vzniku tohto diela je treba Novej scéne držať palce. Možno mu zaželať okrídlené proroctvo Jánošíka: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj (z)JEDZTE!“

 

Ľubo Belák

V Bratislave 21.9.2021



 

Skryť Zatvoriť reklamu