Na začiatku sa ospravedlňujem za kompozičnú nekonzistentnosť tohto príspevku, ale vrátim sa ešte k téme predchádzajúceho blogu (Žiaci s poruchami správania majú práva ...) Aj keď hlavnou myšlienkou bola absentujúca ochrana práv intaktných žiakov, niektorí čitatelia podčiarkli, že nevhodné správanie sa žiakov môže byť jednou z príčin nezáujmu absolventov pedagogických fakúlt o učiteľské povolanie. Keď som sa študentov posledného ročníka pedagogickej fakulty svojho času pýtal, koľkí z nich by chceli po skončení štúdia ísť učiť, niekedy sa nezdvihla ani jedna ruka. Pritom s nevhodným správaním sa žiakov sa môžu nádejní učitelia stretnúť už počas pedagogickej praxe. Teraz sa pozrieme k našim susedom. Na ilustráciu uvediem úryvok z článku PaedDr. Stanislava Bendla, PhD. (v súčasnosti univerzitný profesor) z Pedagogickej fakulty UK v Prahe, ktorý som mu uverejnil v časopise Pedagogické spektrum v roku 2001. Popisuje situáciu v Českej republike, konkrétne v pražských základných školách. Článok bol uverejnený pod názvom Strašidlo nekázně aneb školní horory.
„Jdi do hajzlu!“, „Co chceš, ty prase?“, Seš ňákej nablblej.“, Ty vole, ty seš ale zkurvená pí.a.“, „Nelez mi na nervy, kreténe!“, Vysmahni, krávo!“, Co si myslíš, ty čur.ku?, Chceš pěstí?“, Vyser si voko, kundo zasraná!“ Seru na tebe!
Ne to není konverzace odehrávající se v nekteré z vězeňských cel ani komunikace zachycená v nápravném zařízení pro mladistvé. To jsou autentické projevy žáků určené učitelům a učitelkám při vyučovaní na základních školách, které zaznamenal autor příspěvku a studenti Pedagogické fakulty UK v Praze při náslechu v rámci pedagogické praxe. Je nejvyšší čas si přiznat daný stav věci a rezolutňě říct dost.
Školstvím obchádzí strašidlo nekázně. Při svých návštevách desítek ZŠ jsem vyslechl stesky mnoha učitelů na stále se zhoršující nekázeň žáků. Nestěžují si pouze učitelé, nýbrž i žáci, kterým se chování spolužáků nelíbí buď proto, že překračuje hranice dětské tolerance k drzosti, vulgárnosti, vandalismu, drogám, nebo z toho důvodu, že sami na vlastní kůži zažívají šikanu ze strany svých spolužáků.
V článku ešte autor popisuje niekoľko prípadov. V jednom z nich si žiaci ZŠ (medzi nimi aj štvrtáci) za 50 – 100 Kč najímali partiu výrastkov, ktorá učiteľom poškodzovala autá parkujúce pred školou, na verejnosti im vulgárne nadávala a vyhrážala sa im a jednu učiteľku na školskom dvore opakovane vyfackali pred žiakmi. Situácia trvala dva mesiace.
Toľko úryvok, No a či si bratia Česi naozaj vtedy povedali dosť a či sa situácia za ďalších 25 rokov zlepšila, to už nechávam na predstavivosti čitateľa.
A teraz už poďme k hlavnej téme.
Konkrétne prípady, ktoré uvádzam, som úmyselne vybral ešte z dávnejších čias, kedy neexistoval zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch. Bohužiaľ, napriek právnej úprave v osobitnom predpise by to dnes asi dopadlo rovnako. Chcem zdôrazniť, že čo i len úvahu o možnosti povinného psychologického alebo psychiatrického vyšetrenia pedagógov v žiadnom prípade netreba chápať ako ich znevažovanie, ale ako prednostnú pomoc. Z ukážok vyplýva, že ani vyšetrenie duševnej spôsobilosti pedagógov pri nástupe do zamestnania (ktoré sa napriek zákonnej úprave v súčasnosti nerobí) by nestačilo, pretože zmeny psychického stavu prichádzajú často až vo vyššom veku. A pri podozrení na zmenu zdravotného stavu (takto to nazýva zákon) je úvaha o povinnom minimálne psychologickom vyšetrení s prípadnou následnou indikáciou psychiatrického vyšetrenia určite namieste. Ako pomoc chorému pedagógovi, jeho kolegom, no najmä deťom, s ktorými pracuje.
Čiste teoreticky – ak by sa psychologické/psychiatrické vyšetrenie preventívne realizovalo u celej populácie, podstatne by ubudlo ľudí trpiacich úzkostnými stavmi, depresiami, bolo by spáchaných menej trestných činov, samovrážd. Spoločnosť je chorá a učitelia sú tiež jej súčasťou. (Osobne považujem napr. taký problém samoobslužných pokladní, o ktorom sa v súčasnosti veľa diskutuje, tiež viac za problém medicínsky ako technický.) A keďže témou príspevku sú učitelia s psychickými problémami, na začiatku spomeniem aj mladú ženu Violu M., učiteľku angličtiny, ktorú našli ťažko zranenú v bratislavskom prístave a ktorá neskôr na následky zranení zomrela. Ako ukázalo vyšetrovanie prípadu políciou, trpela vážnymi psychickými problémami a zomrela na následky zranení, ktoré súviseli s jej pokusom o samovraždu. Tá na svoje okolie o pomoc doslova kričala, len ju nikto nepočul. Môžeme len špekulovať, ako by prípad dopadol, ak by napr. pred vznikom pracovno-právneho vzťahu absolvovala aspoň psychologické vyšetrenie. (Ak by niekoho priebeh a záver vyšetrovania a naozaj poctivá práca vyšetrovateľov zaujímali podrobnejšie, oplatí sa pozrieť si reláciu Posledná stopa s Ivanom Megom).
Možno niekto povie, že v tomto období, keď už pomaly nemá kto učiť, je otváranie takejto témy nevhodné a aj kontraproduktívne s predchádzajúcou témou. Môj príspevok však na pozadí reálnych sťažností vyslovuje aj úvahu, kam až chceme zájsť v znižovaní kritérií pri nedostatku učiteľov. Ja v žiadnom prípade nemôžem tvrdiť, či v školstve pracuje s deťmi veľa alebo málo psychicky narušených osôb, lebo na to nemám relevantné podklady a také asi ani neexistujú. Ale informácie z agendy podaní, rozhovorov s riaditeľmi škôl aj s rodičmi niečo naznačujú. Podstatným problémom, na ktorý chcem poukázať, je, že duševnú spôsobilosť pedagogických zamestnancov v absolútnej väčšine prípadov nikto nekontroluje ani pred nástupom do zamestnania ani v jeho priebehu a dokonca ani vtedy, keď je už dôvodné podozrenie, že zamestnanec pracujúci s deťmi, je vážne psychicky narušený. A to napriek tomu, že to určuje zákon.
Najskôr trochu práva
Podľa zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch predpokladom na výkon pedagogickej činnosti je okrem iného zdravotná spôsobilosť, pričom zdravotnou spôsobilosťou je telesná spôsobilosť a duševná spôsobilosť pedagogického zamestnanca. Zdravotná spôsobilosť sa preukazuje pred vznikom pracovnoprávneho vzťahu lekárskym potvrdením, ktoré vydá lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo.
Ak ide o pedagogického zamestnanca zariadenia sociálnej pomoci, vyžaduje sa okrem predchádzajúceho potvrdenia aj preukázanie psychickej spôsobilosti podľa osobitného predpisu (poznámka: psychologický posudok vypracovaný na základe psychologického vyšetrenia podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele).
Ak má zamestnávateľ dôvodné podozrenie, že došlo k zmene zdravotnej spôsobilosti pedagogického zamestnanca, vyzve ho, aby najneskôr do 90 dní preukázal svoju zdravotnú spôsobilosť lekárskym posudkom, ktorý vydá lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo.
Asi je každému jasné, že toto ustanovenie sa nedostalo do zákona preto, aby riaditeľ školy mohol poslať učiteľa na vyšetrenie s podozrením na zápal slepého čreva. Dostalo sa tam preto, že riaditelia škôl už predtým avizovali, že v pedagogických kolektívoch sa občas vyskytnú aj psychicky narušení ľudia a oni si s tým v pracovno-právnej rovine nevedia rady.
Problém zákonného ustanovenia
Predpokladám, že všeobecní lekári ustanovenia zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch ani nepoznajú a na základe konzultácií s lekármi (vrátane psychiatra) a psychológmi si dovoľujem tlmočiť názor, že všeobecný lekár ani psychológ nedokáže odborne posúdiť duševnú spôsobilosť pacienta.
Poznámka: Pojmy duševný (v zákone použitý v súvislosti s pedagógmi pracujúcimi v školách) a psychický (v zákone použitý v súvislosti s pedagógmi pracujúcimi v zariadeniach sociálnej pomoci) sú synonymá a používanie dvoch pojmov v tom istom význame v zákone je v rozpore aj s legislatívno-technickými pravidlami tvorby zákonov – v právnom predpise sa majú používať rovnaké pojmy vždy v tom istom význame a na označenie rovnakých právnych inštitútov.
A ak by aj riaditeľ dodatočne zistil, že u pedagogického zamestnanca v súvislosti s jeho duševným stavom nie je všetko v poriadku a požiadal by ho o dodatočné preukázanie zdravotného stavu, priniesol by opäť „len“ potvrdenie od všeobecného lekára. Okrem toho, všeobecní lekári ani nemusia mať informáciu o prípadnom výsledku psychiatrického vyšetrenia svojho pacienta, ak ho absolvoval, pretože na takéto vyšetrenie nie je potrebný výmenný lístok a či pacient správu doručí všeobecnému lekárovi do zdravotného záznamu, je len na ňom. Takto to bolo v minulosti a neupodozrievam naše zdravotníctvo, že by sa na tom niečo podstatné zmenilo.
No a teraz poďme na konkrétne prípady. Ani v jednom z dvoch uvedených prípadov nebola oficiálne podaná sťažnosť voči učiteľkám rodičmi – pedagógovia sa aktívne prejavili sami.
Ako vyplýva z nasledujúcej ukážky, učiteľka s podozrením na vážnu psychickú poruchu nemala žiaden problém opakovane sa zamestnávať v školách.
Prípad č. 1 Sťažnosť učiteľky
Sťažnosť bola doručená viacerým kontrolným orgánom a vzhľadom na obsah nebola prešetrovaná.
Sťažnosť je upravená a skrátená, pričom považujem za podstatné poznamenať, že sťažovateľka uvádzala plné mená, priezviská a pracoviská osôb, ktoré obviňovala zo spáchania závažných trestných činov.
„Beriem späť sťažnosť. ktorú som podala na kolegyňu pre podozrenie z odcudzenia môjho pracovného materiálu na pracovisku. Dospela som k názoru, že ju k takému počínaniu možno motivovali isté udalosti z môjho súkromného života, o ktorých sme sa ako kolegyne rozprávali.
V jednom období som bola ubytovaná v byte u pána Ing. Petra F. Po pár dňoch mi tento pán oznámil, že sa chce so mnou oženiť a prepísať na mňa svoj majetok. Toto som odmietla a zdôvodnila som to tým, že mám priateľa, ku ktorému prechovávam citový vzťah. To zrejme uňho vyvolalo vlnu žiarlivosti, ktorá postupne prechádzala do krajnosti a vážneho narúšania môjho súkromia.
Keď bol zvolený pápež, poslala som mu list s blahoželaním. Onedlho zavolal na mobil môjho syna muž s číslom z Vatikánu. Vždy sa prihlásil slovenský hlas a spoznala som, že tento hlas patrí môjmu bývalému priateľovi Ing. Karolovi K. Obrátila som sa preto aj na Vatikán a na pápeža, komu uvedené telefónne číslo patrí. Už pred spomínaným telefonátom mi tento človek viackrát zasahoval mafiánskymi spôsobmi do života s cieľom narušiť mi všetky osobné vzťahy s ostatnými mužmi. Náš vzťah som ukončila pre moje podozrenie z jeho vodcovstva organizovanej zločineckej skupiny (prepojenej na rôzne teroristické organizácie vrátane Al-Káidy) pravdepodobne zameranej na obchodovanie so zbraňami).
Tieto indície som poskytla viacerým ministerstvám a udala som aj niektorých jeho priateľov, ktorí tiež páchali činy v rozpore so zákonom. Medzi podozrivými osobami som uviedla aj moju bývalú spolužiačku Mgr. T. U., ktorá sa pravdepodobne tiež podieľala na trestnej činnosti s mojím bývalým priateľom. Za toto udanie znášam sústavné útoky na celú moju rodinu, dokonca mám podozrenie, že Ing. Karol K. dal na Vianoce podpáliť môj rodičovský dom a že jeho počínanie môže viesť až k objednávke na vraždu. Jeho počínanie charakterizujem ako veľmi psychopatické a nebezpečné(!) Z uvedených dôvodov som sa obrátila aj na Vatikán a oznámila som to aj konferencii biskupov. ... Medzi podozrivými osobami som uviedla aj moju bývalú spolužiačku Mgr. A. R., učiteľku, ktorá sa tiež podieľala na trestnej činnosti v spolupráci s mojím bývalým priateľom a ktorú ako súčasnú učiteľku kryje jej riaditeľka a aj môj bývalý riaditeľ ZŠ.
Keďže som stiahla svoju sťažnosť na kolegyňu za krádež pracovných materiálov, o to viac chcem ako matka a učiteľka upozorniť na omnoho závažnejšie problémy súvisiace so školstvom. Upozorňujem na ďalšiu bývalú kolegyňu Mgr. Annu D. pre podozrenie zo spáchania sexuálne orientovaných viacnásobných vrážd a pre ozbrojené lúpežné prepadnutie v spolupáchateľstve. Svoju trestnú činnosť uvedené osoby zakrývajú inzerátmi a aktmi v erotických časopisoch.“
Kvôli úplnosti uvádzam, že táto osoba do zmeny zdravotného stavu bola dlhé roky dobrou učiteľkou a pracovala aj ako okresná metodička. Riaditeľovi školy v okresnom meste sa jej podarilo zbaviť, bez problémov však pokračovala v pedagogickej činnosti v krajskom meste. Tam asi neskôr dopadla rovnako ako na predchádzajúcej škole a nemám informáciu, v koľkých školách ešte potom pôsobila. Po viacerých rokoch prišla našej inštitúcii jedna anonymná sťažnosť učiteľky, v ktorej boli spojené dve veci. Jedna žiačka z ich školy si nafotila akty pre údajne šestnásťročnú kamarátku z internetu, z ktorej sa napokon vykľul vyše štyridsaťročný deviant vydierajúci žiačku, pričom fotografie boli aj zverejnené a mali ich aj jej spolužiaci. Túto časť podania si neskôr prevzal vyšetrovateľ. No a učiteľka v sťažnosti spojila dve veci dohromady v tom zmysle, že ani sa nečuduje žiačkam, že robia takéto veci, keď jej kolegyňa fotí akty pre pornografický časopis. A popri autentických fotografiách žiačky priložila ako prílohy k sťažnosti aj nekvalitné xeroxy aktov z nejakého porno časopisu. Táto téma aj štýl písania mi pripomenuli dávnu sťažovateľku, preto som zavolal riaditeľke školy (išlo o inú školu, ale o to isté mesto) a tá mi potvrdila, že intuícia ma neklame a ide naozaj o tú istú osobu. V škole bol problém, pretože údajné akty učiteľky mali žiaci v mobiloch, školu navštevovalo aj dieťa tejto učiteľky a jej manžel tlačil na riaditeľku, aby vec riešila. V tomto období už obviňovala aj žiakov, že jej kradnú veci a pod., takže na jej odchod zo školy tlačili aj rodičia. Vzhľadom na to, že rôzne obvinenia osôb vrátane sťažností už v tomto čase posielala anonymne, bolo pre riaditeľku náročné situáciu riešiť. Polícia napokon urobila problematickej učiteľke kontrolu počítača a vec sa pre túto školu vyriešila. Keď som sa riaditeľky pýtal, prečo ju zamestnala, keď ju už poznala, odpovedala mi, že jej nemal kto učiť daný predmet. Po ďalších rokoch som na prednáške pre riaditeľov škôl v spomínanom krajskom meste stretol jednu riaditeľku školy a tá mi medzi rečou povedala, že táto učiteľka učí u nej. Mladá kolegyňa, ktorú dotyčná obviňuje z podobných vecí ako kolegyne predtým, si vraj z toho nič nerobí a ignoruje ju, a vedenie školy si zasa nič nerobí z nezmyselných listov, ktorými ich pravidelne obšťastňuje. Otázka však znie, či takéto dopĺňanie pedagogického zboru je namieste. Školy však učebné plány musia plniť na sto percent bez ohľadu na to, či učiteľov majú alebo nie.
Prípad č. 2 Svadba s katolíckym kňazom
Riaditeľka málotriedky v okrajovej obci sa na mňa obrátila s prosbou o radu. Má vraj učiteľku, ktorá chcela napísať žiakom do žiackych knižiek, že o dva týždne sa ide zosobášiť s katolíckym kňazom zo susednej obce. Riaditeľka mala najskôr podozrenie, že si z nej učiteľka robí žarty. Tá však argumentovala, že keď jej riaditeľka neverí, aby išli spolu na faru a tam sa sama presvedčí. Riaditeľka súhlasila. No a učiteľka sa po príchode na faru obrátila na zamestnankyňu fary, aby potvrdila pani riaditeľke, že ona neklame a že naozaj sa ide o dva týždne vydávať za pána farára. Zamestnankyňa fary to riaditeľke pred učiteľkou potvrdila a potom sa jej pri osobnom rozhovore medzi štyrmi očami posťažovala, aké trápenie s touto učiteľkou majú.
Zriaďovateľ zaujal stanovisko, že čo on s tým môže robiť a psychiatrička v telefonickom rozhovore riaditeľke potvrdila, že učiteľka je jej pacientka, ale žiadne informácie o diagnóze jej nemôže dať. Ja som riaditeľke v rámci humoru povedal, že ak by bola učiteľke dovolila oznam žiakom do žiackych knižiek napísať, mala by preukázateľný dôvod na výpoveď. A ona, že to v žiadnom prípade, lebo už tam mali pedofila, potom alkoholika a keď sa rodičia dozvedia, že učiteľka, ktorá učí ich deti, je psychicky narušená, preložia si deti do školy v okresnom meste... Deti prvého stupňa asi nedokázali identifikovať abnormality v správaní učiteľky, rodičia sa nesťažovali a asi aj táto osoba by asi od všeobecného lekára bez problémov priniesla potvrdenie, že je spôsobilá vykonávať učiteľské povolanie.
Uvedené prípady poukazujú pomerne jednoznačne na psychické indispozície daných osôb. Skrytejšie formy psychických porúch pedagógov sú však pre deti možno ešte nebezpečnejšie.
K tejto úvahe nasledujúca ukážka, ide o list adresovaný kontrolnému orgánu v súvislosti s iným prípadom
Som bývalá študentka tejto školy a obeť psychického týrania jednej profesorky. Na tejto škole som študovala pred viacerými rokmi. Moje peklo sa začalo hneď v prvom ročníku. Dostala som sa do triedy, kde ma chémiu učila profesorka P. Je to asi najnepríjemnejšia žena, akú som kedy v živote stretla. Dodnes si neviem vysvetliť, prečo si vybrala práve mňa, ale len čo sme sa stretli, jej prvé slová boli: „Ty túto školu neskončíš!“ Skúšala som sa s tým vyrovnať a vydržala som to skoro dva roky. Ale jej psychické týranie bolo také veľké, že som to psychicky nevydržala, v druhom ročníku som sa nervovo zrútila a bola som odkázaná na lieky. Ja som to našťastie prežila, ale podarilo sa mi to len vďaka rodičom, ktorí o mojom probléme vedeli a pomohli mi doštudovať na inej škole. Tam som skončila s vyznamenaním a s jednotkou z chémie, hoci pre profesorku P. som bola neschopná študentka, ktorá nemá právo navštevovať ich školu. Tragické udalosti na tejto škole (poznámka autora: o týchto udalostiach bližšie v samostatnom blogu „Samovraždy detí“, ak nájdem odvahu spracovať ho) však vo mne oživili všetky tie nepríjemné chvíle, ktoré som musela v škole prežiť. Pani P. si na mňa určíte nebude pamätať, lebo takých, ako som bola ja, bolo viac. No ja si to budem pamätať do konca svojho života...
Záver
Ako vyplýva z ukážok, ak sa v pedagogickom zbore vyskytne psychicky narušený pedagóg, je to problém pre kolegov, žiakov aj ich rodičov. Zasluhuje si pozornosť, aj keď sa týka len okrajového počtu osôb. Týmto príspevkom chcem poukázať na to, že pred existenciou zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch psychickú spôsobilosť pedagógov nikto neskúmal a po jeho účinnosti je to rovnaké. Zákon posúdenie psychickej spôsobilosti upravuje, ale príslušné ustanovenie sa v praxi nerealizuje. Podľa informácií zo škôl všeobecný lekár vyšetrí adepta na učiteľské povolanie tak ako hocikoho iného a pokiaľ dotyčný neprejavuje nejaké zjavné znaky duševnej poruchy, dostane potvrdenie, že môže pracovať ako učiteľ. Z druhej strany ani tvorca zákona neavizoval, že by všetci učitelia mali pred prvým nástupom do práce absolvovať (aj) psychiatrické vyšetrenie. Predmetné ustanovenie sa od účinnosti zákona interpretuje tak, že učitelia v materských, základných a stredných školách absolvujú bežné vyšetrenie u všeobecného lekára a učiteľ, ktorý pôsobí v zariadení sociálnej pomoci ešte navyše psychologické vyšetrenie.
Keďže zákon danú oblasť upravuje, ako jedno z možných riešení sa podľa mňa javí dohoda rezortu školstva s rezortom zdravotníctva s následným metodickým usmernením všeobecných lekárov, aby aspoň v prípade podozrenia zamestnávateľa, že u pedagóga došlo k zmene zdravotnej spôsobilosti (určite nepôjde o podozrenie na žlčníkové kamene) pedagóg musel absolvovať aj odborné posúdenie psychickej spôsobilosti. Nie ako dehonestáciu, ale ako pomoc.
