V kancelárii hlavného školského inšpektora Štátnej školskej inšpekcie som mal 26 rokov (do 31. 12. 2025) na starosti kontrolu vybavovania podaní občanov v rámci Slovenskej republiky a za ten čas mi prešlo rukami cca 15 000 podaní. Počet podaní má stúpajúci trend a len medzi rokmi 2024 a 2025 sa počet podaní zvýšil o 50 %. Narastá počet podaní a aj agresivita časti pisateľov. K niektorým problémom obsiahnutých v týchto podaniach by som chcel dodatočne vysloviť svoj názor. Vždy pôjde o môj osobný názor, ktorý sa nemusí zhodovať s oficiálnym názorom inštitúcie, v ktorej som pracoval. Uvediem aj dôvod, prečo sa chcem k niektorým témam vrátiť teraz po skončení pracovného pomeru. V roku 2000, po vzniku Štátnej školskej inšpekcie, sa stal prvým hlavným školským inšpektorom doc. RNDr. Vladislav Rosa, PhD. Človek s mimoriadnymi schopnosťami, ľudským prístupom k zamestnancom a demokratickým štýlom riadenia; tohto človeka si doteraz mimoriadne vážim. Ten sa pre médiá vyjadroval vo veciach, ktoré sa týkali inštitúcie ako celku, pričom v špecifických odborných otázkach nechával vyjadrenia na príslušných odborných zamestnancov ústredia, a to aj v prípadoch, že sa média obrátili priamo naňho. Veľkorysosť v takomto rozsahu sa už po jeho odchode neopakovala, aj keď v ďalšom období som v oblasti sťažností ešte s médiami spolupracoval a vznikli niektoré podľa mňa celkom dobré materiály. Za posledných desať rokov som alebo nemal možnosť vyjadrovať sa pre médiá vôbec alebo maximálne pripraviť odpovede na otázky novinárov pre hovorkyňu. Toto nie je kritika, len konštatovanie a vysvetlenie, prečo sa chcem dodatočne s čitateľmi podeliť o svoje poznatky zo štvrťstoročnej práce s agendou sťažností. A agenda to je nesmierne zaujímavá. Od hodnotenia a klasifikácie prospechu a správania, úrovne vyučovania cez vyberanie povinných dobrovoľných poplatkov až po požívanie alkoholu žiakmi aj učiteľmi, sexuálne obťažovanie, či problematiku psychicky narušených osôb v procese vzdelávania. Samozrejme, budem to písať za predpokladu, že to niekoho bude zaujímať. Parafrázujúc slová nášho policajného klasika vyslovujem nádej, že si budeme dobre vychádzať, lebo ak nie, tak nie...
A teraz už k vlastnej téme. Pre túto tému som sa rozhodol z dôvodu, že rezonovala celých dvadsaťšesť rokov mojej práce a v podstate tento problém nie je vyriešený doteraz. Do konca mojej práce sa mi veľmi ťažko čítali listy zúfalých rodičov, ktorí nedokázali zabezpečiť ochranu svojim deťom pred agresívnymi spolužiakmi. Pretože riaditeľ školy môže urobiť len to, čo mu zákon umožňuje a kontrolný orgán kontroluje, či riaditeľ to, čo mu zákon umožňuje, aj vykonal. Ako uvádzam aj ďalej, akékoľvek opatrenia na zlepšenie alebo vyriešenie situácie sa môžu vykonať len so súhlasom zákonného zástupcu problémového žiaka. Jedna redaktorka mi pri rozhovore povedala názor, že médiá preto venujú pozornosť práve žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a zdravotným postihnutím, lebo oni za svoj stav nemôžu. Lenže ani ostatní žiaci nemôžu za to, že žiadne postihnutie nemajú.
Žiaci s poruchami správania
Predstavte si, že pracujete v miestnosti spolu s ďalšími kolegami. A každých 20 minút vás niekto štuchne medzi rebrá, udrie vás po hlave, pichne špendlíkom, prípadne vám znenazdajky stiahne sukňu alebo nohavice. Alebo vám vulgárne vynadá a sem-tam, len tak pre zábavu, vás zhodí zo stoličky. Počas pracovnej prestávky vám znechutí jedlo tak, že vám doňho napľuje. Samozrejme, ak vám ho už predtým nezahodil do koša.
Asi si poviete, že ak by ste mali strpieť len časť z toho, skončili by ste na psychiatrii. Pre mnohé deti v škole je toto tvrdá denná realita, aj keď sa všetky tieto prejavy nevyskytujú naraz v jednej triede. Slušní žiaci, ktorí sa chcú v škole aj niečo naučiť, nemajú inú možnosť, len trpieť výčiny niektorých svojich spolužiakov. Žiakov s ADHD, poruchami aktivity a pozornosti, s poruchami správania, prípadne aj ďalších jedincov, ktorí nemajú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, ale sú jednoducho nevychovaní. Rodičia trpiacich detí, učitelia i riaditelia škôl sú v niektorých prípadoch bezmocní.
Rodičia obetí protestujú márne, napr. takto:
Žiadame vás o okamžité riešenie situácie, ktorá pretrváva v našej škole, kde sa prejavy násilia integrovaných žiakov, ktorí sú predovšetkým nevychovaní, neriešia. Pedagogický zbor na čele s riaditeľom školy či už z neschopnosti alebo zo strachu si s nešvárom dnešnej modernej doby nevie rady. Z množstva prípadov vyberám jeden. Žiak 5. ročníka počas vyučovacích hodín svojim spolužiakom nielen vulgárne nadáva, ale ich aj fackuje. Učitelia sa len bezmocne prizerajú. Tento žiak aj počas prestávok vyhľadáva slabších jedincov a napáda ich. Nadávky, facky, kopance sú na dennom poriadku. Pedagogický dozor nič nevidí, nepočuje. Učitelia sa obhajujú, že nemôžu nič robiť, lebo žiak je neprispôsobivý a má psychické problémy. Pýtam sa, či je vhodné integrovať takéhoto žiaka na úkor potláčania práv ostatných žiakov. Je neakceptovateľné, aby sa hrubosť a násilie páchané na deťoch zakrývali slovom integrácia.
Akákoľvek snaha školy o riešenie problémov agresívnych žiakov sa často stretáva s odporom ich rodičov. Tí vidia zasa vec napr. takto:
Z dôvodu dlhodobých nedorozumení s vedením školy som už kontaktovala všetky exekutívne orgány a inštitúcie SR i Európsky parlament a ich odpovede sú súčasťou mojej rozsiahlej zložky súvisiacej so synovým vzdelávaním. Hlavnou príčinou problému sa ukazuje samotná riaditeľka, ktorá nerešpektuje práva a úpravy na ochranu práv môjho syna, ktorý je dieťaťom so zdravotným znevýhodnením. Ministerstvo školstva vyčlenilo peniaze na asistentov učiteľa, no riaditeľka školy zneužíva asistentku učiteľa ako nástroj na poukazovanie synových nedostatkov.
Podľa matky sú dlhodobo porušované práva jej syna na výchovu a vzdelávanie, ktoré zodpovedá jeho špeciálnym výchovno-vzdelávacím potrebám.
Kontrolný orgán môže prísť napr. k takémuto záveru:
... Problémy v učení u žiaka súvisia najmä s diagnózou ADHD. Jeho správanie sa naďalej zhoršuje. Riaditeľka školy navrhla zníženie počtu hodín týždenne, s čím matka nesúhlasila. Pre žiaka bola zabezpečená kvalifikovaná asistentka. Odmietal s ňou však spolupracovať, sedieť v jednej lavici, nerešpektoval ju ani vyučujúcich. Po dvoch mesiacoch asistentka na vlastnú žiadosť prácu ukončila. K žiakovi bola prijatá ďalšia asistentka. Žiak sa k novej asistentke správal odmietavo, na hodinách nepracoval, nepripravoval sa ani doma. Asistentku napádal slovne aj fyzicky, vyhrážal sa aj učiteľom.
Škola zaznamenávala takéto prejavy žiaka:
Slovne urážal a napádal asistentku učiteľa, úmyselne podpaľoval tašku spolužiačke, rušil vyučovanie, na hodine odmietal cvičiť, počas prestávky vyhadzoval z okna fľaše s vodou na žiakov prvého ročníka, opľul spolužiačku, neustále sa vulgárne vyjadruje voči spolužiakom aj učiteľom...
Pre zaujímavosť uvádzam aj úryvok zápisu z vyučovacej hodiny.
Počas upratovania triedy pľul na zem s odôvodnením, že aj doma, keď sa ide vyšťať, si hocikedy odpľuje. Po presune do interaktívnej učebne začal urážať asistentku učiteľa: „Čo tu chcete? Vypadnite preč! Keď vás vidím, chce sa mi grcať!“ Po upozornení, že ruší spolužiačku pri odpovedi, asistentke povedal, že sa má schovať za schodíky v učebni a nevyliezť odtiaľ do konca hodiny. Potom si provokačne pustil hudbu z mobilu. Nerešpektoval upozornenie, aby si mobil vypol a začal vulgárne nadávať asistentke učiteľa: „Čo ste prije...á, do pi..? Ja nebudem robiť, čo poviete! Vypadnite!...
Škola v tomto prípade konala v súlade s právnymi predpismi a navyše splnila všetko, čo požadovali rodičia. Napriek tomu nespokojní zostávajú práve rodičia agresívneho integrovaného žiaka.
Množia sa aj fyzické napadnutia učiteľov
Zo záznamov z klasifikačného hárku týkajúcich sa sedemročnej žiačky.
Na hodine telesnej výchovy udrela celou silou po chrbte učiteľa, lebo jej zobral loptu a kázal jej, aby sa išla prezliecť.
Nerešpektovala pokyny učiteľky vykonávajúcej dozor a udrela ju do brucha.
Na hodine telesnej výchovy si vymyslela, že ju bolí noha a chcela ísť do šatne. Učiteľka ju nechcela pustiť, pretože v minulosti sa žiačka v podobnej situácii schovala a museli ju naháňať po chodbe, aby neutiekla z budovy. Keď žiačka nedosiahla svoje, uhryzla učiteľku silno do ruky.
Spod lavice udrela učiteľa päsťou do nohy, pretože ju vyzval, aby si riadne sadla, keďže už začala hodina.
Aj v tomto prípade bol nespokojný práve rodič problémovej žiačky.
Napriek rozšírenej predstave o vyriešení situácie zvýšením počtu pedagogických asistentov, títo podľa mňa riešenie neprinášajú.
Asistentka učiteľa nabádala žiačku, aby na hodine matematiky pracovala. Žiačka príklady nechcela počítať, odpisovala ich od spolužiačky. Keď asistentka povedala žiačke, že jej nebude pomáhať, lebo nepracuje sama, žiačka jej vylepila facku. Na otázku, čo to robí, odpovedala: „To máš za to, že si mi nepomáhala“. Potom už žiačka nerobila vôbec nič.
Ďalšia žiačka vyliala asistentke počas vyučovania do tváre pohár vody.
Uvedomujú si problémoví žiaci svoje nevhodné správanie?
Na hodiny jednej žiačky s problémovým správaním sa chodili pozerať aj rodičia. Keď bol na hodine otec, správala sa normálne, keď bola na hodine matka, vyvádzala ako odtrhnutá z reťaze. Iný prípad – keď bola na hodine matka, žiačka sa správala nevhodne, keď bola na hodine stará matka, správanie žiačky bolo v poriadku. Zdá sa, že aj títo žiaci si dovoľujú toľko, koľko im je umožnené.
Aký rodič, taký žiak?
Dôvodom ďalšej nespokojnosti rodiča bola dvojka zo správania.
Podávam sťažnosť na riaditeľku školy, pretože boli porušené práva môjho syna tým, že mu bola udelená znížená známka zo správania. Riaditeľka porušila synove práva, pretože si naňho zasadla. Pani riaditeľka nemá absolútne rešpekt pred svojimi zverencami ani rodičmi. Zápisy v triednej knihe sú humorné a smiešne. ...
Pozrime sa teda, aké zápisy boli pre matku humorné a smiešne.
Neustále sa vulgárne vyjadruje, narúša vyučovanie, najmä slabších spolužiakov šikanuje, hádže po nich žuvačky, natiera ich rozdrvenou kriedou, umýva ich špinavou mokrou handrou alebo špongiou, znechucuje im jedlo, vulgárne oslovuje spolužiakov, sťahuje chlapcom nohavice a dievčatám sukne.
No a ako spolupracoval iný rodič so školou (zo záznamu školy)?
Vzhľadom na to, že rodič upozornenia riaditeľky nebral vážne a psychologické vyšetrenie rezolútne odmietal, správanie syna sa nezlepšovalo. Dokonca na vyšetrenie posielal riaditeľku aj celý pedagogický zbor. Pri pokuse spísať s otcom žiaka záznam sa vyjadroval: „Na vaše papiere sa môžem vy..., môžete si ich strčiť do pi.. .
Ani poradenské zariadenia školám niekedy neprinášajú riešenie
V súvislosti so žiakom, ktorý oslovoval učiteľku „Oľga, špina hnusná, vypadni“, alebo ďalšie učiteľky „vy kur.., vy pi..“, do pi.. posiela aj riaditeľa školy, na hodine vykrikuje a vulgárne spieva tak, že sa ostatní žiaci nemôžu učiť, spolužiakom prikladá nôž na krk, obťažuje dievčatá atď., psychologička príslušného centra poradenstva a prevencie odporúča škole: „Výrazne zmeniť výchovný prístup k dieťaťu, nevynášať a priori súdy, neobviňovať ho z deštrukčných činností bez dôkladného preverenia. Eliminovať pozornosť všetkých osôb v ZŠ, predovšetkým pedagógov a žiakov zameraných pozorovať výlučne správanie a konanie tohto dieťaťa. V prípade vzniku problému mu dať možnosť, čas a priestor, aby vysvetlil, resp. zdôvodnil svoje jednanie, konanie a správanie.“
Nevhodné správanie žiaka nadobudlo takú intenzitu, že rodičia dali svoje deti do iných tried a škôl takže agresívny žiak zostal v triede sám. Samozrejme, sťažovali sa rodičia problémového žiaka. Prípadom sa zaoberala aj jedna televízia, ktorej kritika v reportáži smerovala výlučne voči škole; o správaní problémového žiaka v reportáži nepadlo ani slovo. Keď som sa dodatočne redaktorky telefonicky spýtal, prečo sa nevenovala aj príčine vzniknutej situácie, t. j. správaniu žiaka, povedala mi, že ona to nemala overené. Samozrejme, škola sa médií zľakla a riaditeľka sa vyjadrila, že to bola len dočasná situácia pred zimnými prázdninami. Po prázdninách agresívnemu žiakovi dali do triedy ďalšie „obete“.
Do hry môže podľa zákona vstupovať aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately
Sociálnu kuratelu detí zabezpečujú (alebo skôr by mali zabezpečovať) orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonávaním opatrení podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, napr. pre dieťa, u ktorého sa pre poruchy správania prejavujú problémy najmä v škole, v skupinách, vo vzťahoch s inými deťmi s rodičmi alebo inými plnoletými fyzickými osobami. Podľa tohto zákona, ak je to potrebné v záujme dieťaťa, môže tento orgán rozhodnúť o uložení výchovných opatrení. Napr. môže uložiť zákonnému zástupcovi a dieťaťu povinnosť podrobiť sa odbornej diagnostike a liečbe v špecializovanej ambulantnej starostlivosti a môže aj navrhnúť súdu uloženie výchovného opatrenia podľa osobitného predpisu. Samozrejme, že nemám oprávnenie ani dostatok informácií na to, aby som sa vyjadroval, v koľkých prípadoch takéto orgány konajú alebo nekonajú.
Mal som však v ruke jedno podanie, ktorým sa rodič dieťaťa obrátil na takýto orgán, dokonca na ústredie. Ten to postúpil školskému inšpekčnému centru. Následne som dal pokyn, aby pracovisko Štátnej školskej inšpekcie upozornilo postupujúci orgán, že aj on tam má podľa zákona svoje povinnosti. Odpoveďou bol list ústredia, ktorého hlavná myšlienka bola asi v tom zmysle, že oni konajú, len keď ich na to upozorní škola. Z toho teda vyplýva, že ak sa na nich neobráti priamo škola, nekonajú. No a školy sa niekedy neobrátia preto, lebo zistili, že je to zbytočné – ak sa aj škola rozhodla sociálnu kuratelu osloviť, príslušný zamestnanec predvolal rodiča, dal mu prečítať, čo napísala škola, a rozzúrený rodič sa potom donekonečna sťažoval na riaditeľa školy.
Niekedy to zafunguje aj takto
Pri konštatovaní, že v súčasnosti sú problémy so žiakmi s poruchami správania (ale aj s ostatnými agresívnymi žiakmi) neriešiteľné, prichádza človeku nevdojak na um jedna situácia. Po žiačku s agresívnym správaním prišla do školy teta. Žiačka začala vzdorovať, že ešte nechce ísť domov. Po viacerých výzvach napokon predsa len prišlo dievča k tete, ktorá ju začala obliekať. Pri prezúvaní sa teta sklonila nad ňu, načo jej dievča úmyselne dvakrát buchlo svojou hlavou do jej hlavy. Teta, nepripravená na takúto bolesť, vylepila dievčaťu facku. Dievča sa zháčilo a potom už bez odporu odišlo s tetou domov.
Na jednom aktíve združenia rodičov, kde sa matka stavala absolútne nekriticky k agresívnemu správaniu svojho dieťaťa voči ostatným spolužiakom, jej jeden rodič položil otázku: Vám absolútne nezáleží na ostatných deťoch? A ona s chladným pokojom odpovedala: Nie, mne na ostatných deťoch nezáleží...
Tiež si pamätám prípad, keď jeden žiak s ADHD sotil spolužiačku, tá si udrela hlavu o lavicu a s otrasom mozgu skončila v nemocnici. Žiakovi nebola znížená známka zo správania ani uložené výchovné opatrenie, lebo špeciálna pedagogička skonštatovala, že čin žiaka bol dôsledkom jeho diagnózy, a preto zaň nemôže byť sankcionovaný.
Záver
Uvedomujem si , že načrtnutý problém nemožno vidieť čiernobielo. Pred vyslovením súdu je iste dobré vžiť sa do pozície rodiča, ktorý má dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami uvedeného druhu, aj do situácie rodičov intaktných žiakov. Avšak jednostranné uprednostňovanie práv agresívnych žiakov, ktorí môžu neobmedzene a beztrestne šliapať po právach ostatných žiakov aj učiteľov, nie je v poriadku. Riešenie v popísaných prípadoch neexistuje preto, lebo všetky opatrenia, od psychologického vyšetrenia až po umiestnenie žiaka do diagnostického centra, reedukačného centra či liečebno-výchovného sanatória, sú viazané (okrem výnimiek, kedy by do hry mohla vstúpiť sociálna kuratela alebo kedy rozhodne súd) na súhlas zákonného zástupcu.
Riešenie sa zatiaľ nenašlo. Slovenská republika je viazaná medzinárodnými zmluvami, podľa ktorých sa takíto žiaci majú integrovať do bežných škôl a tried. Napriek tomu, že v školách za posledné desaťročia pribudli špeciálni pedagógovia, školskí psychológovia, sociálni pedagógovia, asistenti učiteľov a podporné tímy, čo stojí nemalé finančné prostriedky, situácia sa, podľa vyjadrení rodičov v podaniach, nezlepšila. Z druhej strany však treba povedať, že v sťažnostiach sú obsiahnuté práve tie prípady, kde sa problém nepodarilo vyriešiť a možno existuje mnoho ďalších prípadov, v ktorých sa problém na základe spolupráce školy, rodičov a poradenských zariadení podarilo vyriešiť k spokojnosti všetkých strán. Hoci aj v súkromných rozhovoroch s rodičmi školopovinných detí som zistil, že pred nástupom detí do školy sa viac ako nízkej úrovne vyučovania či zlyhania dieťa v škole obávajú prípadných nezvládnuteľných spolužiakov svojich detí. Predtým sa rodičia sťažovali na riaditeľov, postupne pochopili, že sú rovnako bezmocní ako oni. A tak posielajú listy rôznym inštitúciám a pýtajú sa, ako majú svoje dieťa ochrániť pred agresívnymi spolužiakmi. Pritom by malo platiť, že právo ktoréhokoľvek žiaka by malo končiť tam, kde začína obmedzovať práva ostatných spolužiakov.
V školách v týchto prípadoch trpia slušné deti aj učitelia. Ako som už spomínal, rodičia to niekedy riešili tak, že dali všetky deti do iných tried a na iné školy, takže problémový žiak zostal v triede sám. Lenže škola mala problém. Vyskytli sa aj prípady, že si rodič pred školou počkal na agresívneho žiaka a vyriešili si to s ním ručne a stručne. To však už mal na krku políciu a tadiaľ, samozrejme, cesta nevedie. V minulosti som sa stretol aj s takým názorom riaditeľov, že mladí učitelia odchádzajú zo školstva viac kvôli správaniu sa žiakov ako kvôli platom.
Jedna učiteľka vyčíňanie žiaka ZŠ, ktorého sa báli všetci nielen v škole ale aj mimo nej, komentovala slovami: Tento žiak nás denne šikanuje a my sme voči tomu bezmocní.
Zdá sa, že v tomto smere školy slušných žiakov nechtiac až príliš príkladne pripravujú na reálny život v našej spoločnosti.
